Paulin a Herman spoločne šli až k mostu, keď dievča začalo váhať. Most vyzeral zničene, dokonca aj v slabom vetre sa mierne kolísal. To sa však Paulin nezdalo byť tým najhorším. Pod mostom bola nepoddajná rieka, ktorú by mal problém zdolať aj šikovný plavec a ona pritom plávať vôbec nevedela. Rieka mala byť podľa hádanky tou mátohou. Kolená sa jej roztriasli a prišli na rad pochybnosti. „Možno to nie je až taký dobrý nápad, možno by si to predsa celé mal vyriešiť sám, Herman.“

            „To ma v tom necháš samotného potom všetkom, čo sme spolu prežili?“ Herman ju mal chuť objať a povedať jej, že sa nemá čoho obávať, avšak dievča si od neho držalo odstup, a to ho miatlo.

            „Nechcem, ale obaja dobre vieme, že neviem plávať, a ak spadnem, v tej rozzúrenej rieke ma nemáš šancu chytiť. Je to zlý nápad.“ Paulin si trvala na svojom.

            „Myslíš si, že po tom všetkom, čo sme spolu prežili, by som ťa iba tak nechal utopiť sa niekde v rieke? Podržal som ťa predsa na veži, vytiahol som ťa z jazera, zachránil som ťa pred tými dvoma únoscami. Dievča, veď odkedy sa poznáme, ťa iba zachraňujem. Ver mi ani teraz to nebude inak.“ Tento raz sa k nej Herman mierne priblížil, a keď zbadal, ako Paulin jemne sčervenela, vedel, že môže pokračovať. Prišiel k nej ešte bližšie a jemne ju chytil za ruky.

            „Záleží mi na tebe a nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Paulin sa však voči týmto rečiam obrnila.

            „Ako mám vedieť, že tú nie sú sladké rečičky. Obaja dobre vieme, že ma potrebuješ. Hádanka predsa vraví, že cez most musia prejsť štyri nohy.“

            Paulin sa chcela odtiahnuť, ale Herman ju jemne zadržal. Neexistovali predsa slová, vďaka ktorým by dokázal svoju pravdu, a tak sa rozhodol konať a Paulin jemne pobozkal na horúce pery a zašepkal jej: „Ver mi.“

            Paulin ani raz vo svojom živote nebola zamilovaná. Láska sa jej zdala byť preceňovaným pocitom. Jediné skutočné nadšenie cítila, keď sa prehrabovala v starých knihách. Šušťanie papiera v jej prstoch, vôňa knižnice a prachu, to všetko bol predsa malý zázrak. A jej dušu to dokázalo naplniť viac ako čokoľvek iné na svete.

            Avšak bozk od Hermana ju úplne ochromil. Na chvíľu stratila slová a dokonca zabudla, že je pred nebezpečným mostom. Keď otvorila oči, snažila sa spamätať a všetko si v hlave poskladať. Dúfala, že láska bola ako matematická rovnica a všetko o nej sa dozvie z jednoduchého príkladu, ale nedalo sa to. Srdce jej divo bilo a slová neprichádzali.

            Keď sa ako tak spamätala, nahnevane sa zachmúrila. „Si blázon, Herman! Obyčajný blázon!“ Herman by ju určite ešte nejako presviedčal, ale potom sa pred nimi zjavil Karl a na ďalšie uvažovanie nebolo času.

            Karl schytil svoju snúbenicu za ruku a chcel bežať priamo na most. Herman mu však zatarasil cestu. „My sme tu boli prví. Máme nárok na most vstúpiť pred vami.“

            Helen sa iba škodoradostne zasmiala, a potom sa slova ujal Karl. „Všetci dobre vieme, že posledná Abrahámova hádanka je skúškou dôvery. Ako ju chcete zvládnuť vy dvaja, keď sa ledva poznáte zopár dní.“ Odkašľal si a pokračoval: „Ja a Helen sme zasnúbení už tri roky a vieme o sebe úplne všetko. My jediní máme šancu tento súboj vyhrať.“

            Paulin pred tým váhala, avšak teraz prestala. Nezdalo sa jej spravodlivé, aby bohatý Karl zdedil majetok posledného alchymistu. Postavila sa priamo pred svojho spolužiaka a nedala sa. „Čo už vie tá tvoja snúbenica o vede. Tie hádanky sú predsa iba pre tých najmúdrejších. Starý Abrahám určite nechcel, aby jeho hádanky lúštila dutá hlava.“

            Paulin si uvedomila, že to prehnala, avšak nemienila sa iba tak vzdať. Karl do nej surovo strčil, až by spadla na zem, ale Herman ju zachytil. „Teraz ma dobre počúvaj, drahá Paulin, najprv vyhrám tú súťaž, a potom pobežím priamo za rektorom a poviem mu, že si dievča. Neštekne po tebe ani pes!“

            Paulin sa  chcela brániť, ale do svojich rúk to prevzal pokojný Herman. „To po tebe neštekne ani pes. Tak sa bojíš, že dievča je múdrejšie ako ty, až si sa ho rozhodol nechať uniesť? To by rektora rovnako mohlo zaujímať. A na svojej pôde síce nechce dievča, ale ani podvodníka.“ Herman trafil priamo do čierneho, pretože Karlova podlhovastá tvár šla prasknúť od zlosti.

            Avšak Karl sa nenechal zastrašovať, mal plné zuby oboch a v hlave sa mu zračila iba nekonečná túžba po výhre. Keď sa pozrel na svoju drahú Helen, videl v jej očiach rovnakú dravosť. Avšak jej túžbou nebola výhra a ani múdrosť, chcela sa iba dostať k ďalším peniazom. Bez akýchkoľvek slov ju pevne chytil za ruku a než by ho stihol Herman zadržať, stál aj s Helen na moste.

            Dobre vedel, že Herman a Paulin sa za ním neodvážia ísť, ten most predsa ledva dokázal udržať dvoch, nieto ešte štyroch. Keď sa most rozknísal pod váhou štyroch nôh, Herman iba zahvízdal: „Držím ti palce, ty blázon.“ Paulin chcela namietať a nejako tých dvoch ešte predsa zadržať, ale Herman ju chytil za ruku a naznačil jej, aby len sledovala, čo sa bude diať. „Pochybujem o tom, že majú najmenšiu šancu.“

            Most bol celkom dlhý, avšak Karl a Helen sa držali za ruky a prvé knísanie ustáli s ľahkosťou. Helen sa zasmiala nad malým víťazstvom a radostne pokračovala ďalej. Jej kučeravé vlasy jemne poletovali vo vetre a Karl sa pri tom obraze cítil nesmierne pyšný. Bol predsa len krok od úplnej výhry.

            A vtedy to prišlo, boli takmer v strede, keď sa most poriadne rozknísal a jedna z drevených dosiek pod Helen sa zlomila. Helen sa zošmykla avšak držala sa z celej sily ďalšej z drevených dosiek a nemienila spadnúť do vody.

            Karl sa k nej opatrne priblížil a snažil sa jej podať ruku a vytiahnuť ju von. Avšak ďalšia z drevených dosiek na moste praskla a Karl to len tak-tak ustál. Skoro sa ocitol na rovnakom mieste ako Helen. Nasledoval ďalší pokus o priblíženie, ale opäť neúspešne, praskla aj tretia doska.

            Vtedy si Karl uvedomil, že cez most sa mu podarí prejsť, avšak určite bez Helen. Toto riziko sa rozhodol podstúpiť. Vedel, že jeho snúbenica bola dobrá plavkyňa a určite tú rieku zdolá ľavou zadnou. Usmial sa na ňu: „Je mi to ľúto drahá, ale keď vyhrám, prídem si po teba. Počkaj ma dole.“

            Helen na chvíľu neverila, že jej toto povedal jej vysnívaný muž. Taká drzosť! Správala sa ako pyšná princezná a namosúrene zdvihla svoj piskľavý hlások. „Karl toto nemyslíš vážne, keď ma necháš spadnúť, prisahám, že zruším naše zásnuby!“

            „O tom pochybujem, moja drahá, veď kto iný by si ťa potom vzal.“

       Helen chcela niečo namietnuť, avšak nestihla. Jej prislabé ruky sa už nedokázali udržať a s piskotom spadla priamo do rozbúrenej rieky, ktorá ju ťahala dole po prúde.

           Karl sa za ňou nedíval, pevne sa sústredil, aby zdolal poslednú prekážku a prešiel cez most. Chytil  sa lana, ktoré spájalo most a kráčal čo najpomalšie. Avšak most bol naozaj krehký, a keď sa Karl prestal báť, zabudol byť obozretný a nevšimol si prázdne miesto, na ktoré stúpil. Razom sa ocitol v rieke rovnako nemotorne ako jeho snúbenica. Herman a Paulin počuli iba namosúrený rev, ktorý sa niesol široko-ďaleko.