Paulin si pri lúštení tretej hádanky počínala šikovne. Pri Abrahámovom náhrobku si kľakla na kolená a pohladila zamyslene kameň. Vážila si profesora ako svojho druhého otca a bola rada, že sa narodil, preto pohladila dátum, v ktorom prišiel na svet. Keď tak urobila, tajná komôrka na hrobe sa otvorila a ukázala svoje tajomstvo. Bola v nej vyrytá ďalšia z Abrahámových hádaniek.

            Nájdeš ma na mieste, kde sa ukrývajú poklady našej minulosti. Vypýtaj si zlatý lístok a nasleduj ma tam, kde sa stretáva deň s nocou.

            Bolo na čase vydať sa na ďalšiu cestu, Blesk súhlasne zaerdžal a ešte aj buchol kopytom do trávy. Paulin sa iba zasmiala. „Čo som ti sľúbila, to ti aj splním.“

            Blesk zafunel, akoby sa mu takéto reči nepáčili. „Neboj sa, len čo vylúštim všetky záhady, krídla budú tvoje. Avšak na ďalšej ceste ma už nemôžeš sprevádzať. Chcem hrať čistú hru.“ Paulin sa rozhodla, že jej nadobudnutý náskok celkom vyhovoval a Bleska nechá na mieste pre Hermana. Nevedela celkom prečo, ale tešila sa, že ju ten leňoch bude naháňať. Usmiala sa sama pre seba, pohladila koňa po žiarivej hrive a rýchlym krokom sa vytratila.

            Keď Herman konečne dorazil na cintorín, bol zadýchaný a nemohol uveriť vlastným očiam. Blesk na neho pokojne čakal, akoby sa vôbec nič nestalo. Herman chcel lúštiť hádanku, ale keď sa pozrel do nevinných očí Bleska, všetko v ňom zovrelo. „Tváriš sa ako také neviniatko. Obidvaja dobre vieme, že si môj najlepší kamarát, a takto ma zradíš, keď ťa po hrive pohladí nejaká hnedooká bosorka?“

            Blesk bol spočiatku ticho a nechal Hermana mlieť pántom, no potom sa mu tie reči zdali byť holým ohováraním, a tak iba nespokojne zaerdžal. Hermana to vytočilo ešte viac. „Toto je tvoja obrana? Myslíš si, že ti to pomôže?“ Chlapec by sa hneval hádam celé hodiny, avšak nemal času nazvyš, tá bosorka ho predbehla, a to jej len tak nedaroval. Chcel ju predbehnúť a vyhrať. Na chvíľu sa mu na tvári vyčaril úsmev, dúfal, že ju chytí.

            Potom sa konečne pozrel na otcov hrob. Sťažka si vzdychol. Jeho otec mu pripravil poriadne krušné chvíle. Ach, tie bláznivé hádanky... toto mohlo vzniknúť iba v hlave génia. Nikdy si nemyslel, že mu otec bude tak veľmi chýbať. Pamätal si, ako sa mu za mala motal popod nohy a ťahal ho za koziu briadku. Pamätal si však aj to, ako sa spolu nekonečne hádali. Ako otec dúfal, že jeho syn prestane hrať karty a túlať sa po nociach. Herman miloval svoj ľahký život, všetko bolo predsa také jednoduché... Niekedy ho to však privádzalo do šialenstvo, akoby sa z tej jednoduchosti išiel zblázniť. Vtedy si zašepkal iba tak pre seba. „Potrebujem ťa, odišiel si priskoro... Ešte predsa neviem o živote vôbec nič.“

            Herman spontánne pohladil dátum otcovej smrti a vtedy sa na hrobe zjavila opäť jedna tajná komôrka, ktorá sa vŕzgavým tónom otvorila a ukázala svoje tajomstvo. Herman si v rýchlosti prečítal vyrytú hádanku.

            Nájdeš ma na mieste, kde sa ukrývajú poklady našej minulosti. Vypýtaj si strieborný lístok a nasleduj ma tam, kde sa stretáva deň s nocou.

            Herman sa usmial, táto hádanka sa mu zdala byť až príliš jednoduchá. Poklady minulosti sa predsa skrývali v mestskom múzeu. A tak vzal svojho koňa a rýchlym cvalom sa pobral do mesta. „Musíme tu bosorku predbehnúť!“

            Paulin svoju hádanku pochopila rovnako ako Herman. Utekala do múzea a vypýtala si zlatý lístok. Tu sa však jednoduchá hádanka pre ňu končila. V múzeu sa predsa nachádzali stovky a možno dokonca tisícky umeleckých diel a prejsť ich všetky, a pritom nájsť miesto, kde sa stretával deň s nocou, sa jej zdalo byť nemožné. Dívala sa na tie skvosty a nechápavo krútila hlavou. Možno jej niečo uniklo. A možno to zle pochopila. V múzeu si prezrela každý a jeden obraz, avšak skoro na každom bolo namaľované slnko alebo mesiac. Snažila sa upokojiť a jej myseľ ju zaviedla až k spomienke na Abraháma.

            Bola vtedy na začiatku štúdia a jedna fyzikálna úloha sa jej zdala byť neuveriteľne ťažká, akoby dokonca nemala žiadne riešenie. Vtedy sa prvýkrát rozhodla prihovoriť Abrahámovi a on si ju vypočul s úsmevom starého, ale zato múdreho muža. „Keď si nevieš dať rady a máš pocit, že to nikdy nevyriešiš, musíš sa na danú vec začať pozerať jednoducho. Ver mi, za tie roky som zistil, že to najjednoduchšie riešenie, je aj tým správnym.“

            Paulin sa vrátila do súčasnosti, zhlboka sa nadýchla a zadívala sa na múzeum úplne inak. Snažila sa vyčistiť si hlavu, a potom sa pozrela von oknom. Uvidela cestu prepchatú kočmi a drožkami. Občas unavené paničky, veď vonku bolo teplo. A keď sa cesta ako tak upokojila, zazrela tam malú reštauráciu, volala sa Mesačný úsvit.

            „No jasné!“ Poklepkala sa po čele. „Úsvit je počas dňa a mesiac je symbolom noci. Abrahám tým určite musel myslieť reštauráciu!“ Bez ďalšieho premýšľania sa Paulin rozbehla do reštaurácie aj so svojím zlatým lístkom. To ešte netušila, že ju niekto predbehol...

            Hermanova cesta bola oveľa jednoduchšia. Spomenul si, ako s otcom chodievali v nedeľu do múzea. Vtedy bol iba malým chlapcom a miloval miesto plné obrazov a sôch. Jeho otec bol však po toľkom chodení vždy unavený a chcel sa na konci každej prehliadky pobrať do reštaurácie Mesačný úsvit, aby si obaja dali dobrý obed a osviežujúcu limonádu.

            Chlapec teda neváhal ani minútu, vypýtal si v múzeu strieborný lístok a bežal cez cestu priamo k reštaurácii. Keď sa obzrel za seba, uvidel Paulin, práve vybehla z múzea a snažila sa ho dobehnúť. Herman sa iba škodoradostne zasmial, mala predsa taký náskok a bol jej na nič, pretože nepoznala jeho otca tak dobre ako Herman. Keď sa však zadíval pred seba, nemohol uveriť vlastným očiam. Jeden zo študentov, ktorý bol na otcovej poslednej prednáške, totižto predbehol samotného Hermana. Vtedy chlapec priam zúril.

            Ešte raz sa po očku pozrel na Paulin. Práve sa chystala prejsť na druhú stranu cesty, avšak než sa stihla spamätať, niekto ju stiahol do koča a uháňal s ňou preč.