Keď Herman skočil do vody, poľahky sa vynoril, avšak po Paulovi nebolo ani stopy. Zhlboka sa nadýchol a v rýchlosti sa pobral toho zblúdenca nájsť. Videl, ako sa metal vo vode, avšak nedarilo sa mu vyplávať na hladinu. Rýchlo ho chytil za rameno a ťahal ho von. Paul sa nadýchol a začal kašľať. Herman nemohol uveriť vlastným očiam. „Ty si ale trdlo, to nevieš plávať?“

            Paul vyzeral urazene, avšak aj tak sa Hermana držal čo najpevnejšie. „Ja som trdlo a ty naozaj hotový génius! Prečo si myslíš, že som nechcel skočiť do vody?“ Herman sa ďalej nerozčuľoval, doplával aj s Paulom k brehu, a len čo sa obaja unavene zrútili na zem, začal premýšľať.

            Viac ako tretia hádanka ho zaujímala iná záhada. Držal na veži Paula v náručí a bolo mu jasné, že nemal dočinenie s otcovým študentom. Zadíval sa na jeho veľké oči, srdcovitú tvár, ale aj mäkké črty. Toto určite nemohol byť chlapec, vedľa neho ležalo dievča, ktoré sa iba vydávalo za chlapca. Nemusel byť teda žiaden mudrc, aby vedel prečo. Na univerzite mali dievčatá zakázané študovať, a tak sa toto rozhodlo obísť pravidlá a stať sa chlapcom. Na chvíľu sa mu toto malé tajomstvo zdalo byť úplne smiešne, najradšej by jej ho hneď povedal a schuti sa rozosmial, ale potom sa rozhodol, že si ho nechá pre seba a využije to, keď sa mu to bude najviac hodiť. Jeden nikdy nevedel, ako ďaleko sa Paul so svojou bystrou mysľou dostane. A bolo dobré mať na toho vševedka niečo skryté v rukáve.

            Keď si obaja ako tak vydýchali, Herman začal. „Tak aká je tretia hádanka?“

            Paul sa pomaly postavil na rovné nohy. „Bolo tam napísané, že sa musíš pozerať s čistou hlavou, aby si pochopil, kam dopadá jablko sváru.“

            Herman sa cítil zmätene. „Ach, ďalší nezmysel od môjho drahého otca.“

            Paul vyzeral podráždene a dal si ruky v bok. „Tvoj otec za celý svoj život neurobil jeden jediný nezmysel. Ak vymyslel takúto hádanku, určite v sebe bude ukrývať nejakú logiku.“

            Herman sa zasmial, pretože dievča mu pripomínalo štekajúceho psa, nemohol si odoprieť malé podpichnutie. „No dobre, dobre, nerozčuľuj sa toľko. A hlavne nedrž tie ruky v bok ako baba.“ Ledva to dopovedal a Paul sa už červenal po korienky vlasov.

            „Držím ich ako chlap!“ Dupla si nohou a zvýšila hlas, až sa Herman musel zachichotať. Potom sa pokúsila tému zmeniť a vrátiť sa opäť k hádanke. „Máš nejaké nápady, čo chcel povedať tým jablkom?“

            Herman bol zmätený, a tak začal premýšľať nahlas. „Jablko sváru je z gréckej mytológie. Bolo celé zo zlata. Odtrhla ho bohyňa sváru, Eris, v záhrade Hesperidiek.“

            Dievča si začalo hmkať. „Máš pravdu, jablko rástlo v záhrade bohov, ktorú strážili štyri dcéry Titana, Hesperidky, spoločne s drakom. Boli štyri, presne ako štyri sochy na univerzitnej veži. To znamená, že premýšľame správnym smerom.“

            Herman sa zháčil, cítil, že sú v tom zrazu spolu, a to mu veľmi nebolo po chuti. Jeho mozog však začal v tichosti uvažovať sám. Ak jeho otec napísal hádanku o jablku sváru, bolo mu jasné, kde také nájde. Za ich domom sa nachádzal jabloňový sad. Ak jeho otec niekde ukryl štvrtú hádanku, bola určite tam. Bez ďalších slov sa zadíval do veľkých orieškových očí a rozbehol sa, čo mu sily stačili priamo k čiernemu Bleskovi.

            To malé žieňa sa ho snažilo dobehnúť, avšak nemala jeho rýchle nohy. Herman vyskočil na koňa a popohnal ho do cvalu, keď cválal popri zadýchanom Paulovi, iba sa zasmial. „Tento vlak ti ušiel.“

            Keď prišiel do záhrady, zamračil sa sám na seba. Podľa otcovej hádanky bolo dôležité miesto, kam dopadalo jablko, a tak mu neostávalo iné, ako postupne prekopať celú záhradu. Zadíval sa na svojho čierneho tátoša. „Nechceš mi pomôcť, kamarát?“ Čierny Blesk iba znechutene pokrútil hlavou. „To si mi teda priateľ. Radšej som sa mal držať toho dievčaťa.“ Blesk nahnevane zaerdžal.

            Herman kopal dobrú hodinu, bol špinavý od hliny a celkom spotený, keď sa do jeho záhrady dovalil zadýchaný Paul. Bez akéhokoľvek slovka začal kopať. Herman si však nemohol odpustiť uštipačnú poznámku. „Nieže sa ti polámu pri práci nechtíky.“

            Dievča priam zúrilo, vyzeralo, že ho tresne lopatou priamo po hlave. „Na mojej mužnej ruke nie je jediný nechtík!“

            Hermana pobavilo, ako sa dievča rozčertilo. „Zabudol som, že máš mužné ruky. Podľa mňa tvoje ruky vyzerajú skôr ako suché vetvičky, ale keď si myslíš, že takto vyzerajú mocné ruky chlapa, radšej ťa v tom nechám.“

            Dievča úplne vypenilo a hodilo na Hermana poriadne kusisko hliny. Vtedy sa Herman už rehotal. „Pozrime sa, ešte aj hryzieš.“

            Vzájomné podpichovanie im dlho nevydržalo, kopanie sa zdalo byť náročné a únavné. Herman nemal srdce z kameňa, a keď videl dievčinu, ako sa trápila, rozhodol sa zľutovať. „Už nič nenájdeme, je dávno po polnoci a je tu tma ako v rohu. Idem si domov ľahnúť, ak chceš, môžeš u mňa prespať.“

            Dievča vyzeralo unavene, tieto hádanky boli naozaj nad ľudské sily, avšak Hermanovi neverilo. „Prespím vonku, vôbec mi to nevadí.“ Herman prikývol a pobral sa domov, asi o päť minút mu na dvere zaklopala unavená ruka. Keď zbadal orieškové oči jej majiteľky, neodolal a pustil ju dnu.

            Ďalší deň bol opäť veľmi náročný. Kopali a kopali... Občas sa na nich prišiel pozrieť Blesk a znudene erdžal. Niekedy zas znechutene krútil hlavou, akoby im chcel povedať, že to čo robia, nedáva zmysel. Dievča začalo byť poobede veľmi unavené a jej prestávky pomaly začínali byť dlhšie ako samotné kopanie. Herman bol Hermanom, a preto ju musel podpichovať. „No tak, kde sú teraz tvoje mocné svaly?“

            Dievča sa však nedalo zastrašiť. „Mám svaly, o ktorých sa tebe ani nesníva.“ Poklepkala sa po hlave. „Bol som najmúdrejším žiakom tvojho otca.“

            Herman sa zasmial. „Múdry, ale lenivý.“ To dievča natoľko vyprovokovalo, že začalo kopať ďalej.

            Kopali celé hodiny, keď Herman začal frflať. „Čo ak nekopeme správne? Čo ak to vôbec nie je tu. Prečítal si tú hádanku vôbec dobre??“

            Dievča sa urazilo. „Samozrejme, že áno. Nie som žiaden hlupák!“

            Herman mal však silné pochybnosti, toto lúštenie sa mu zdalo pridlhé. „Čo ak si si ju zle zapamätal.“

            Dievča sa nad toľkým pochybovaním iba mračilo. „Moja pamäť je dokonalá!“

            Herman tomu veľmi neveril, pobral sa domov a vzal si lano, rozhodol sa vyštverať na sochu sám a všetko si prečítať, lano ho malo zaistiť, aby nespadol. Keď si osedlal Bleska, už tam stála tá malá potvora a chcel ísť s ním. Bola špinavá z kopania a vyzerala, že okrem dobrého kúpeľa potrebuje aj poriadny spánok. Herman sa na ňu súcitne pozrel, a potom sa rozhodol, že sa môže zviesť na Bleskovom chrbte.

            Keď dorazili k univerzite, Herman mal už iba pár minút pred tým, než slnko zapadne. Rýchlo vybehol hore do veže, obával sa, že keď slnko úplne zapadne, nebude v tej tme vedieť nadpis prečítať. Dievča vyzeralo unavene, a tak ostalo pri koni. Iba si nepokojne mrmlala popod nos. „Aj tak to bude v tej záhrade.“

            Pozorovala Hermana a dívala sa aj na zapadajúce slnko. Vtedy si uvedomila, že aj samotná veža mala svoj tieň. Zhlboka sa nadýchla a na chvíľu nemohla uveriť vlastným očiam. Tieň veže totižto vyzeral presne ako šípka a v istom momente ukazoval na sochu na nádvorí univerzity, a tá vyzerala presne ako drak. Dievčaťu to zrazu celé dávalo zmysel. V záhrade bohov predsa strážili zlaté jablká štyri Hesperidky a jeden drak. Tá socha na veži ich mala iba zmiasť, skutočná indícia sa musela nachádzať na drakovi. Preto bolo na soche Hersperidky napísané, aby sa na všetko pozerali s čistou hlavou. Dievča sa ihneď rozbehlo k drakovi a malo pravdu, tam sa nachádzala skutočná tretia indícia.

            Herman si prečítal hádanku na veži, a potom zbadal, ako to unavené dievča vyskočilo na jeho koňa, čo to len mohlo mať za lubom? Bol si istý, že jeho milovaný Blesk ju nebude poslúchať a mal pravdu, nespokojne erdžal. Potom sa však dievča naklonilo k jeho uchu a jemne mu zašepkalo. „Ak ma na sebe ponesieš, sľubujem, že ti zoženiem krídla. Každý kôň chce byť predsa Pegas.“ Blesk nastražil uši, hrdo vypäl hruď, a potom sa aj s dievčaťom pustil do cvalu.

            Herman stál zmätene na veži. „Čo to vyvádzaš?“

            Dievča sa škodoradostne zasmialo. „Tento vlak ti ušiel!“