Abrahám sa so svojím synom snažil porozprávať. Ťažko ochorel na srdce, a tak posledné dni svojho života trávil v posteli. Herman za ním chodieval každý deň, avšak o teórii, ktorej základ tvorila vlnka na gramofónovej platni, nechcel počuť ani slovo. Abrahám chytil svojho syna za plece a snažil sa mu dohovoriť: „Prečo si ma nechceš vypočuť. To, čo ti chcem povedať, je pre teba veľmi dôležité.“ Pri každom slove ťažko lapal po dychu.

            Herman zovrel obe otcove vráskavé ruky do svojich mladých a snažil sa ho upokojiť. „Musíš sa šetriť, otec. Keď sa vyzdravieš, budeme mať dosť času na rozhovory. Potom mi povieš všetko, čo si vo svete fyziky objavil.“

            Potom Herman svojho otca pobozkal na čelo a pobral sa preč. Abrahám si uvedomil, že jeho syn s ním síce trávil čas, avšak počúvať ho nechcel. A tak sa rozhodol, že posledné dni života obetuje snahe vytvoriť plán, vďaka ktorému si ho Herman vypočuje, aj keď tu už on nebude. Trvalo mu to celé hodiny, avšak nezastavil sa. Opäť v sebe pocítil zvláštnu iskru mladosti, ktorá ho nútila v práci pokračovať.

            Abrahám si uvedomil, že Herman to mal v živote vždy veľmi jednoduché. Narodil sa do rodiny uznávaného vedca, už počas študentských čias nemusel pohnúť ani prstom a všetci ho hneď chválili. To ho odradilo od akéhokoľvek snaženia. Stačilo mu žiť z mena svojho otca, a pritom sa sám nemusel vôbec o nič starať. Abrahám sa oženil so svojou prácou a chyby na svojom synovi si začal všímať, až keď už bolo dávno neskoro.

            Keď tie dni ležal v posteli, neustále premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby sa Herman narodil v rodine chudobného roľníka. Snažil by sa bojovať o svoje šťastie? Takto sa z neho stal obyčajný povaľač. Abrahám uznal, že chyba bola na jeho strane, a tú sa rozhodol napraviť. Rozohral šachovú partiu, o ktorej nemal ľahkomyseľný Herman ani potuchy.

            Pár dní po pohrebe prišiel za Hermanom advokát s otcovou poslednou vôľou. Herman sa bez otca cítil opustene. V celom dome bol úplne sám a všetko, o čo sa pokúšal, ho nesmierne nudilo. Premýšľal, že sa vráti na univerzitu a doštuduje fyziku, ako si to vždy prial jeho otec, ale potom si spomenul, že to nikdy nebol jeho sen. Radšej sa teda pobral zahrať si karty do krčmy, a keď sa domov vrátil s prázdnymi vreckami, vo vstupnej hale sa na neho dívala otcova namrzená tvár. Jeho portrét s kozou briadkou presne vedel, čo zase Herman v noci vystrájal.

            Na advokáta sa Herman pozrel neprítomným pohľadom, a začal ľahkým tónom. „Myslím si, že si nemusíte dávať tú námahu čítať mi otcovu poslednú vôľu. Obaja dobre vieme, že som bol jeho jediný potomok a príbuzný, je teda celkom zbytočné vymenovávať mi, čo všetko som zdedil. Je to príliš ľahká matematika, keďže som zdedil všetko.“

            Starý advokát sa pošúchal po svojej plešine a odkašľal si. „Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá.“

            Hermanove obočie sa spojilo do rovnej čiary, a potom vystrúhal namosúrenú grimasu. „Ten starý blázon zanechal niečo univerzite, však?“ Hermanovi sa z tváre stratila všetka farba. Celý zbledol, v hlave mu totiž vŕtala jedna myšlienka, čo ak jeho otec nechal univerzite úplne všetko?

            Advokát vyzeral, že nevie, ako začať. „Radšej vám to prečítam.“

            Hermanove prsty sa roztriasli, ale aj tak vytrhol advokátovi poslednú vôľu z rúk. „Prečítam si to aj sám.“

            Môj drahý syn, dal som ti v živote všetko a myslel som si, že pre teba robím len to najlepšie. Avšak mýlil som sa. Vidím svojich študentov z chudobných rodín, ktorí bojujú o každú a jednu vedomosť, kým za tebou tie vedomosti chodia samé, a ty sa ich dobrovoľne zriekaš. Vidím, ako sa vo svojom živote povaľuješ a nudíš sa, pretože máš úplne všetko. Ako by si sa správal, keby si nemal nič? O každú vec vo svojom živote by sme mali bojovať. O poznanie, o slobodu, o vieru a najviac o lásku. Tvoj jediný boj sa začína v krčme pri kartách. Každú vec si musíme vedieť zaslúžiť, a iba to, čo sme si vybojovali si dokážeme naozaj vážiť. Toto som ťa nenaučil. Avšak každá chyba sa dá napraviť. Ak chceš zdediť celý môj majetok, musíš zdolať päť mojich úloh. Každá z nich bude hádankou a posledná ťa dovedie do cieľa. Tvoja prvá indícia sa bude nachádzať na najmenšej planéte na svete, povedie ťa za ňou tma. Držím ti palce, môj drahý syn.

            Herman mal chuť celý závet potrhať na malé kúsky, avšak advokát mu ho stihol vytrhnúť z rúk. Zadíval sa na neho súcitne, a potom pokračoval. „Mali by ste vedieť ešte jednu vec.“

            Chlapec sa chytil za hlavu a zdesene sa pozrel na starého advokáta. „Ešte jednu vec? To nemyslíte vážne, môže to byť ešte horšie?“

            Starý pán nechcel byť poslom zlých správ, ale jednoducho už nemal na výber. „Obávam sa, že áno. Viete váš otec chcel dať šancu každému, a tak som závet prečítal aj jeho študentom na univerzite. Ktokoľvek chce, sa môže pustiť do lúštenia hádaniek.“

            Herman náhle ozelenel, toto neočakával ani v tom najhoršom sne. „Môj otec sa úplne zbláznil.“ Chcel ešte protestovať, ale potom si uvedomil, že na univerzite študovali tí najmúdrejší z najmúdrejších a jemu neostávalo veľa času. Bolo zbytočné premárniť ho šomraním. V rýchlosti sa rozlúčil s advokátom a bežal do univerzitnej knižnice.

            Zamieril k časti s knihami o astronómii, začal čítať všetko možné, čo doposiaľ ľudstvo vedelo o vesmíre, avšak nedávalo mu to zmysel. Jeho otec predsa hovoril o najmenšej planéte na tomto svete. Čo ak to myslel doslova? A čo znamenala tá tma. Ako ho mala tma viesť. Poznal svojho otca a vedel, že nič v hádanke nebolo náhodou.

            Strávil v knižnici celé hodiny, a keď sa z nej postupne vytratila aj posledná noha, on tam stále bol. Starý knihovník poskladal posledné vybraté knihy, a potom rozsvietená knižnicu opustil. To najsilnejšie svetlo zhasol, avšak slabšie svetlá stále osvetľovali police plné kníh. Herman si uvedomil, že na neho knihovník zabudol. Bol príliš unavený a rozhodol sa teda knižnicu opustiť tiež, veď ak hádanku nevedel rozlúštiť on, možno na tom budú rovnako aj jeho súperi.

Všimol si, že knihovník niektoré svetlá zabudol zhasiť. Podišiel k nim a rozhodol sa ich vypnúť úplne všetky. Ledva to urobil, a už sa pár metrov od neho rozsvietil glóbus. Herman sa nahnevane ťapol po čele. „To mi mohlo napadnúť.“ Nahlas si zašomral. Jeho otec prvý kľúč zanechal v knižnici. To bola tá najmenšia „planéta“ na svete. Obyčajný glóbus. A našiel ju, až keď svetlo vystriedala tma.

            Glóbus sa dal v strede roztvoriť. Na jednej z jeho pologulí bol vyrytý odkaz.

            Temnota je môj základ, no jedine vo svetle ma môžeš vidieť. Som všade, aj keď sa ma nemôžeš dotknúť. Pred tým, než sa slnko ukryje za hory, môžeš ma nájsť na mieste, kde jedna hlava pod tebou, je múdrejšia ako desiatky hláv vedľa teba. Jedine tam ti ukážem cestu...