Herman sa díval na to, ako Karl spoločne so svojou snúbenicou padli do vody jeden po druhom. Zdalo sa, že sa im nič nestalo, vôbec by ho neprekvapilo, keby sa Karl pri najbližšom brehu pozbieral a rozhodol sa vybrať na most ešte raz. Rovnako si uvedomoval, že pre Paulin to bude oveľa náročnejšie, keďže nevedela plávať. Videl, ako sa mierne triasla a na malú chvíľu si bol istý, že jej povie, že to skúsi bez nej a ona môže ostať čakať s Bleskom.

            Potom sa však na neho pozreli orieškové oči a Herman vedel, že Paulin sa rozhodla ísť do toho spoločne s ním. „Ak si tvoj otec myslel, že to zvládneme, tak sa určite nemýlil. Musíš mi však sľúbiť, že ma za žiadnu cenu nepustíš. Sľubuješ?“

            „Budem ťa strážiť ako oko v hlave.“

            Na most sa vybrali spoločne. Držali sa za ruky a šli čo najpomalšie. Herman vstúpil na každú z drevených dosiek prvý a svojím jemným krokom zároveň testoval, či ich drevo udrží. Keď mal čo i len najmenšie pochybnosti, zvolil si radšej druhý koniec drevenej dosky, a takto kráčali pomalým krokom kľukato, ale aj rovno.

            V strede mosta pocítili silnejšie kolísanie. Paulin si bola istá, že jej nohy od hrôzy zdreveneli, ale nedala to na sebe vedieť. Herman ju držal za ruky ešte o niečo pevnejšie, pretože sám začínal mať pochybnosti. Možno tú hádanku zle pochopili, možno nemusel ísť cez most... Myšlienky mu vírili v hlave úplne splašene, avšak vrátiť sa naspäť nemalo zmysel.

            Most sa poriadne rozkolísal a Paulin to nevydržala, snažila sa zachytiť lana, avšak zle stúpila a bola by spadla do rieky. Našťastie Herman ju pevne držal za ruku. „Drž sa ma!“ Ustráchane kričal.

            Paulin sa nebála, zrazu vedela, že ju vytiahne, avšak keď visela nad riekou, pochopila, kde sa ukrývali Abrahámove posledné slová. Boli vyryté na spodnej časti dreva smerom k rieke. Paulin ich v rýchlosti prečítala, a potom jej oči padli na lano, ktorým bola táto drevená doska zaistená. Abrahám sa poistil, aby mu táto iba tak nepraskla a neskončila v rieke ako tie ostatné.

            Herman dievča opatrne vytiahol, a potom jej iba naznačil, aby pokračovala. Ostražito stúpali ďalej, krok za krokom, až sa dostali na úplný koniec mostu. Paulin mala chuť pobozkať pevnú pôdu pod nohami, avšak všimla si Hermanov smutný výraz a spozornela.

            „Riskovali sme tak veľa a otcove posledné slová aj tak nepoznáme. Museli sme si to celé zle vyložiť.“

            Paulin sa mierne chichotala, a potom sa k Hermanovi priblížila a dala mu sladký bozk. „Ach, ty hlupáčik, ten bozk je zato, že si ma zachránil. A kým ty si sa trápil, ja som prečítala posledný odkaz.“

            Herman neveril vlastným očiam, najprv bozk a teraz ešte aj toto. „Tak ma nenaťahuj, povedz mi, čo tam bolo napísané.“

            Paulin iba zvedavo zahmkala. „Celkom som tomu nerozumela. Písalo sa tam, že to najdôležitejšie, čo spája vlnky na gramofónovej platni je samotná láska. Vôbec netuším, čo tým tvoj otec chcel povedať.“

            Herman sa natešene plesol po čele. „Samozrejme, bol som to ja len hlupák. Ty tomu nerozumieš, pretože si nebola na jeho poslednej prednáške. Hovoril o tom, že každý z nás za sebou zanecháva  vo vesmíre časovú stopu v podobe rovnej čiary alebo vlnky z gramofónovej platne. Všetky dokopy vytvárajú hudbu nebeskú. Chcel tú prednášku dokončiť a povedať mi tú najdôležitejšiu vec. Chcel, aby som vedel, čo všetky tie vlnky a čiary vo vesmíre spája. Avšak ja som ho nepočúval. Nechcel som to vedieť. A on mi iba chcel povedať, že to najdôležitejšie na svete je láska“

            Paulin sa usmiala. „Tvoj otec bol génius. Pritom všetkom začínam dávať za pravdu aj tým, ktorí o ňom hovorili, že je to čarodejník.“

            Herman si bol istý, že Paulin mala pravdu. Vďaka otcovým hádankám predsa opäť získal túžbu po vedomostiach, chcel sa učiť, vedel, že bude hľadať pravdu vo vede a skúmať neprebádané, ale čo ho tešilo ešte viac, bolo stretnutie s Paulin. Skláňal sa pred jej múdrosťou, obdivoval, ako sa do takej malej hlavy zmestilo toľko vedomostí. A koniec-koncov bol rád, že ju mohol spoznať a bol si istý, že v tom obaja budú ďalej pokračovať ešte mnohé roky.

            Spoločne sa vybrali za advokátom, Herman mu ešte musel povedať posledné otcove slová, a potom bol víťaz jasný. Potľapkal Bleska po chrbte a usmial sa: „Zvládli sme nemožné, chlapče.“

            Pomohol Paulin na svojho koňa. „Prihovorím sa za teba u rektora, aby si ďalej mohla študovať. Poznal otca a myslím si, že takú maličkosť mi za všetky roky otcovej práce naozaj dlhuje.“

            Dievča nemohlo uveriť vlastným ušiam. Tento sľub pre ňu znamenal omnoho viac ako celý Abrahámov majetok.

            Blesk ich na svojom chrbte hrdo niesol. Šiel popri rieke, do ktorej spadli Helen s Karlom. Oboch ich zbadali na vzdialenom brehu. Hermanovi to vyčarilo pobavený úsmev na tvári. „Pozrime sa na snúbencov, sú spolu toľko rokov a poznajú sa naozaj dokonale. Myslím si, že na svete niet pár, ktorý by sa k sebe hodil viac ako títo dvaja blázni.“

            Hermanova irónia Paulin rozosmiala. A aj samotný Blesk na súhlas spokojne zaerdžal. Na chvíľu sa zastavil a díval sa na malé divadielko, ktoré pripravili Karl s Helen. Obaja vyzerali ako zmoknuté kurence. Helen bola známa pre svoje krásne blonďavé kučery, ktoré jej vietor vždy jemne rozstrapatil, ale ako sa ukázalo, mala ich na hlave iba prilepené. Určite neboli jej, keďže jej ich odplavila rieka.

            Zúrivo metala rukami a niečo nahnevane vysvetľovala Karlovi. Herman započul iba koniec rozhovoru, niečo o konci zásnub. „Takéto poníženie ti môj otec len tak ľahko nedaruje. Uvidíš, na to, čo ťa čaká, nikdy nezabudneš!“

            Karl sa však nedal a oplácal jej to rovnakou kartou. „Tvoj otec by mi mal ďakovať, že som si chcel vziať také hlúpe stvorenie. V meste sa nenájde taký chlap, ktorý by to s tebou vydržal, baba jedna.“

            „Ako sa opovažuješ!“ Helen viac nečakala, posledné Karlove slová ju natoľko urazili, že začala biť Karla hlava-nehlava. Jej malé pästičky sa mu rozhodli ukázať ich skutočnú silu.

            Bleskovi toto malé divadielko stačilo, dobre ho to pobavilo, pleskol kopytom o zem a bolo na čase vydať sa za advokátom.

Keď roky utekajú

            Prešlo zopár rokov, Herman dokončil univerzitu a oženil sa so svojou múdrou Paulin. Boli to krásne dni, ktoré trávili spoločne a každý z nich sa stal nekonečným dobrodružstvom. V jedno ráno bolo na čase odmeniť sa Bleskovi. Jeho hrdá čierna hriva začala pomaly sivieť. A tak sa mu obaja majitelia rozhodli pripraviť malé prekvapenie.

            Paulin mu chcela splniť starý sľub, a preto mu dala vyrobiť obrovské biele krídla z peria. Rozhodli sa mu ich poobede nasadiť a previesť na nich svojho malého syna. Malý Albert mal ledva rok, v ústach si vždy niečo spokojne žužlal a jeho strapaté čierne vlasy Paulin pripomínali jeho veselého otca.

            Keď hrdému Bleskovi nasadili veľké krídla, videli, ako razom omladol. Hriva sa mu opäť začala lesknúť a on sám si vykračoval ako taký pyšný páv. Nebolo na svete krajšieho koňa. Malý Albert spokojne sedel na jeho chrbte a premýšľal nad nejakou lotrovinou, keď ho jeho otec pohladil po vlasoch. „Keď vyrastie, musíme mu povedať všetko o hádankách, a o tom, ako sme sa spoznali.“

            Paulín sa usmiala. „Vyrozprávame mu celý príbeh o hudbe nebeskej a o teórii, ktorú vymyslel jeho starý otec.“