Abrahám patril medzi najstarších profesorov na univerzite. S dlhou kozou briadkou, pokrútenými prstami a zvráskavenou kožou vyzeral ako jeden zo zakladateľov univerzity. Niektorí z jeho študentov sa dokonca smiali, že starý Abrahám učil na univerzite už dobré dve storočia. Vraj bol nesmrteľný. A napomáhali tomu aj reči o jeho tajnej práci alchymistu. To sa dokonca dostala aj do uší samotného Abraháma. Vraj potajomky vyrábal na univerzitnej pôde zlato.

            Starý pán si pri takých rečiach iba žmolil svoju koziu briadku. V tvári sa mu zračila radosť: „Každý skutočný vedec je v očiach ostatných obyčajným čarodejníkom.“ Venoval sa chémii a fyzike v devätnástom storočí, a každý vedecký pokus bol v tých časoch malým kúzlom. Musel uznať, že sa všetko učil na vlastnej koži, a keď sa z jeho laboratória vyvalil čierny dym a on odtiaľ vybehol s pokrútenými vlasmi, tak sa sám cítil ako pravý černokňažník.

            Snažil sa však byť dobrým učiteľom a motivovať každého zo svojich študentov. „Vždy sa pýtajte, pretože ten, kto sa nepýta, nikdy nenájde odpoveď.“

            Jeho najšikovnejší študent s orieškovými očami, mal vždy jednu otázku po ruke: „Čo ak však nájdeme hneď niekoľko odpovedí? Ako zistíme, ktorá je tá správna, pán profesor?“

            Abrahám sa zadíval do Paulových očí, bola v nich mladícka dravosť, ktorá Abraháma zo dňa na deň opúšťala. „Drahý Paul, odpoveď ti našepká tvoje srdce.“ Počul, ako sa chlapci z poslednej rady začali smiať, avšak nepokazilo mu to náladu. Viac ho trápilo jeho zdravie. Cítil, že slabne. Vedel, že musí dať za svojou prácou poslednú bodku.

            Rozhodol sa, že na rozlúčku s univerzitou prednesie poslednú zo svojich teórií. Čas nehral v jeho prospech, a tak to muselo byť čím skôr. Na poslednú prednášku pozval všetkých svojich starých kamarátov, profesorov, ktorí vo vede niečo znamenali, ale aj svojich študentov. Dúfal, že jeho pozvanie prijme aj jeho syn Herman. Dobre vedel, že ten chlapec mal rozum génia, ale za vedou sa rozhodol zavrieť dvere.

            Keď Abrahám videl, koľko ľudí prišlo do auly na jeho prednášku, ruky sa mu začali mierne triasť. Takú účasť neočakával. Potešil sa, keď v prvej rade uvidel svojho syna. Jeho strapaté havranie vlasy boli neprehliadnuteľné. Avšak chýbal mu tam Paul. Bol príliš zvedavý nato, aby si nechal ujsť jednu z Abrahámových najdôležitejších prednášok. Niečo nebolo v poriadku.

            Avšak Abrahám sa napriek tomu rozhodol začať. Nakreslil na tabuľu kriedou rovnú čiaru a odkašlal si: „Každá bytosť na tomto svete za sebou zanecháva časovú stopu. Možno je to práve táto čiara, možno je tenšia, a možno dokonca hrubšia. Čo si myslíte?“

            Niektorí z jeho kolegov iba krútili hlavou, považovali túto teóriu za bláznovstvo a stratu času. V aule sa postavil jeden z jeho starých kamarátov a bez slov opustil miestnosť. Abrahám sa zadíval do očí svojho syna a videl v nich sklamanie, no ani to ho neodradilo, pokračoval. „Odpoveď je jednoduchá. Všetko závisí od vnímania času. Keď sa človek nudí, má pocit, že čas je nekonečný, všetko, akoby sa spomalilo. Tá rovná čiara, ktorá predstavuje vnímanie času, sa zmení na vlnovku.“ Abrahám vlnovku radostne nakreslil na tabuľu, a pri tom si nevšimol, že z auly odišli ďalší ľudia.

            „Túto vlnovku volám vlnka na gramofónovej platni. Vlnka je dlhšia ako priamka, a preto človek, ktorý sa nudí, vníma čas ako nekonečne dlhý. Avšak, keď sa človek začne zabávať, vlnka sa postupne bude meniť na rovnú čiaru.“ Abrahám sa snažil polapiť dych, jeho posledná teória ho vyčerpala, cítil, ako ho jeho staré srdce prestalo poslúchať, a keď sa otočil k svojim poslucháčom, zistil, že ich ostalo už iba zopár. Našťastie tam sedel aj jeho syn, Herman.

            Abrahám však pokračoval, hrubú rovnú čiaru začal stenčovať a vysvetľoval ďalej. „Opäť všetko závisí od nášho vnímania času. Keď sa v našom živote zabávame len trošku, naša časová stopa má podobu hrubej čiary. Avšak keď sa tešíme a bavíme stále viac a viac, čiara sa zužuje. A keď je naša radosť najväčšia, tenučká čiara to už nevydrží a náhle sa pretrhne, preto si niektoré okamihy z nášho života celkom nepamätáme. Alebo ich vnímame ako v slabučkej hmle.“

            Keď Abrahám nakreslil na tabuľu pretrhnutú čiaru, poslední poslucháči sa zdvihli šomrajúc niečo o starom bláznovi. Ostal tam už iba jeho syn, ktorý iba nespokojne krútil očami. Abrahám sa nevzdával. „Tieto všetky čiary, tenké, hrubé, pretrhnuté alebo dokonca vlnky z gramofónovej platni spoločne tvoria náš vesmír. Nekonečnú hudbu, ktorá vzniká a zaniká v každom okamihu zas a znovu. Je to predsa hudba nebeská.“

            Herman sa postavil a podišiel k otcovi. „Už som si toho vypočul až dosť otec. Pozri sa, všetci dávno odišli. Mali by sme ísť aj my.“

            Starý Abrahám cítil, ako ho pomaly zrádzalo jeho staré srdce, avšak musel svoju teóriu dokončiť. „Chcem pokračovať, musíš vedieť, čo spája tieto čiary, aby vďaka nim mohla vzniknúť hudba nebeská. Je to to najdôležitejšie. Otvorí ti to oči k poznaniu.“

            Herman však nad teóriou vôbec nepremýšľal a považoval ju za táraniny starého profesora, možno dokonca blázna. „Musíme ísť domov, poď.“

            Abrahámove nohy sa podlomili a starý pán sa chytil za srdce. „Musíš to vedieť...“ Šepkal z posledných síl.