Sandra bola vskutku podivín. Rozprávala sa s drakom a bola si istá, že jej odpovedal, avšak Ivan ho nikdy nepočul povedať ani len jedno jediné slovko. Napriek tomu musel uznať, že pobyt pri drakovi sa mu páčil. Jeho drsné šupiny, ktoré sa leskli na všetky strany, mu dodávali akýsi zvláštny pocit šťastia, niečo také už dávno nepocítil. Pozrel sa do hlbokých očí svojho nového priateľa a zaškeril sa. „Povedz mi, môj drahý Maximilián, ako si to dokázal vydržať tak dlho s tou bláznivou?“ Drakovi sa na konci nosa objavila teplá para, ktorá rýchlo skončila na Ivanových vlasoch. „Som rád, že to nie je oheň.“ Drak iba pokrútil hlavou.

            Ivan si zaboril svoju ustarostenú tvár do dračích šupín a vzdychol si. „Mám pocit, že máš nejaké čarovné liečivé účinky, kamarát. Čo ty nato?“ So smiechom si uvedomil, že sa drakovi prihováral rovnako ako Sandra. Drak mu však neodpovedal. „Hádam neprídem o rozum rovnakou rýchlosťou ako naša ryšavá kamarátka.“ Zasmial sa nad svojou poznámkou a na jeho kučeravých vlasoch sa opäť objavil kúdol dymu. „Zdá sa, že ty mojím štipľavým poznámkam dokonale rozumieš.“

            Sandra stála priamo za Ivanovým chrbtom a nedočkavo zahmkala. „Vieš, že som stále v tej istej jaskyni s tebou a počujem všetko, čo rozprávaš?“

            Bývalý Cencúľ si vzdychol. „Viem.“

            Sandra sa cítila stratene, dúfala, že sa Ivan pozabudol. „Nie je to od teba milé.“

            „Aj to viem.“ Otočil sa k Sandre tvárou a pozrel sa do jej udivených očí. „Keby som bol milý, určite by som neskončil vo vyhnanstve s tebou.“

            Sandra sa zasekla, už dávno sa nerozprávala s nejakou živou bytosťou okrem Maximiliána, a tak jej došli slová.

            „Zamrzla si?“ Zasmial sa Ivan. „Pomôžem ti. Ako správna učiteľka by si mi mala vysvetliť, ako funguje polárna žiara, a potom mi povedať, čo je mojou úlohou.“

            Sandra prikývla. „Dobre teda. Poď za mnou. Max, ty nie. Ostaň, dobrý chlapec.“ Drak si sklamane povzdychol, ale poslúchol ju. Celé svoje mohutné telo zvalil na zem a Ivan si bol istý, že on a aj Sandra pri toľkej váhe podskočili. Celá jaskyňa sa otriasala. „Si pekne vykŕmený, kamarát, len čo je pravda.“ Nemohol si to jednoducho odpustiť. Žmurkol na draka, a potom bolo na čase ísť sa zaučiť do nového remesla.

            Vonku bolo príšerné počasie. Chlad a snehová víchrica, našťastie Ivan to miloval. Nešli ďaleko a Sandra zastala. Ivan si všimol kruh z akýchsi drevených palíc, ktoré boli zakončené v tvare vlnky. Sandra vstúpila do kruhu a rukou dala Ivanovi pokyn, aby ostal stáť na mieste. „Nebolo by bezpečné, aby si ma nasledoval dovnútra. Artur mi povedal, že v sebe máš malú štipku mágie, ale pochybujem, že by si dokázal udržať túto energiu. Nie je len silná, ale aj veľmi prudká a rýchla.“

            Sandra za celý svoj dlhý život nikoho nikdy nič neučila, a preto sa mierne triasla. Netušila, ako mala začať. Odkašľala si. Necítila sa veľmi sebaisto, keď na ňu gúľal tie svoje vševediace oči Ivan. „Mal by si vedieť, že slnečné lúče putujú na našu planétu vesmírom ako nekonečný prúd. Je to slnečný vietor plný častíc žiarivého slnka. Spálil by našu planétu, ale našťastie ju chráni magnetické pole, ktoré lúče odráža. Avšak na Severnom a Južnom póle je táto ochrana najslabšia, a preto som tu ja. Dokážem zachytiť slnečný vietor, nasať ho a pretvoriť ho do polárnej žiari.“

            Ryšavé stvorenie sa pozrelo na oblohu, zdvihlo svoje chudé ruky do výšky a Ivan s očakávaním čakal. Chcel vidieť mágiu na vlastné oči. Sandra mala pravdu, slnečný vietor bol naozaj silný. Svetlo sa v okamihu dotklo Sandriných prstov a rozžiarilo ju. Bola taká drobná, že Ivanovi pripomenula svetlušku. Svetlo postupovalo z jej prstov a rúk, cez trup a chudé nohy. Keď sa dotklo jej tváre, celá zrazu žiarila. Počul, ako od radosti zvrieskla. Uvedomil si, že si tú magickú moc užívala rovnako ako on, keď tvoril svoje dokonalé cencúle. Potom prišla krátka pauza a všetka energia sa vrátila naspäť do Sandriných prstov. Ivan pochopil, že ju pretvorila do farieb dúhy a s najväčšou presnosťou to dúhové svetlo vystrelila na oblohu. Ivan obdivne zahvízdal. Polárna žiara bola na svete.

            „Wow, mám hlavu plnú otázok.“ Povedal Ivan, keď Sandra vystúpila z kruhu  z palíc. Dievča prikývlo, a tak začal. „Kto sa stará o polárnu žiaru na Južnom póle?“

            „Svetlonosi. Tu som jediným ja, ale na Južnom póle ich je päť. Neviem prečo, ale nie sú takí mocní ako ja. Stoja v takomto kruhu a držia sa za ruky, aby udržali svetlo a dokázali ho zmeniť na polárnu žiaru.“

            „Čo by sa stalo, keby si nestihla zachytiť slnečný vietor?“ Pýtal sa Ivan zvedavo ďalej.

            „Energia je taká silná a prudká, že by vypálila do zeme kráter. Časom by zničila pól a pokračovala by ďalej.“

            „Ale ako to funguje, keď tu nie si, keď si v jaskyni s Maximiliánom? Kto dohliada na výrobu polárnej žiari?“ Ivan v kútiku duše dúfal, že to bude on. Ako veľmi chcel nasať tú nekonečnú energiu plnú svetla.

            Sandra sa milo usmiala. „Preto som vytvorila kruh z palíc. Sú magické. Dokážu prijať svetlo a odraziť ho. Avšak nie sú natoľko stabilné, preto sa neraz stane, že vystrelia polárnu žiaru oveľa ďalej a vidia ju aj ľudia, ktorí žijú ďaleko od severného pólu.“ Sandra si vzdychla a pokračovala: „A nato tu budeš ty. Postaráš sa o to, aby sa nikdy žiadna palica nevychýlila, a tak ostane polárna žiara na Severnom póle.“

            Sandra bola šťastná, že jej Ivan pomôže, ale na tvári bývalého Cencúľa sa objavilo sklamanie. „Robíš si zo mňa srandu. Po všetkých tých dôležitých úlohách, mám strážiť nejaké palice na konci sveta?“

            „Nie je to koniec sveta, ale Severný pól.“

            „To je fuk! Čo keby sme si to vymenili. Ty môžeš strážiť palice a ja si poradím so žiarou.“ Ivan sa namyslene usmial, načo Sandra iba pokrútila hlavou.

            „Artur mi rozprával, že si v sebe dokázal udržať blesk, a to je vskutku neuveriteľné, ale slnečný vietor putuje vesmírom, a preto je jeho sila omnoho väčšia. Ver mi, roztrhala by ťa na kúsky.“

            Ivan sa iba zasmial. Dotkol sa muža, ktorý mal v sebe blesky a nič sa nestalo. Bol si istý, že aj teraz sa prejaví jeho neuveriteľná sila. Bez ďalších rečí prekročil kruh s palicami, počul iba Sandrine nahnevané: „Nie.“

            V okamihu sa ho snažila odstrčiť do bezpečnej vzdialenosti, ale slnečný vietor ju v tom zdržal. Bol priamo nad ňou, a tak ho do seba nasala a v rýchlosti odrazila. Avšak jeden zatúlaný lúč sa dotkol Ivana a roztriasol ho tak, že sa mu zelektrizovali kučeravé vlasy a na tvári sa mu objavila černota. Rýchlo spadol na zadok a rozkašľal sa od bolesti. „Budem sa teda starať o tie palice.“