V spoločenstve magických bytostí sa nachádzalo obrovské množstvo dverí, ktoré smerovali do sveta ľudí. Ivan stál v dlhej chodbe, na ktorej koniec nedokázal dovidieť. Jednými z týchto dverí prešiel spoločne s Arturom. A teraz si mal vybrať ďalšie, aby sa mohol predviesť ako skutočný pán blesku. Henrich stál vedľa neho a dával mu posledné rozumy. „Nepokaz to, chlapče. Ver mi, môžem stratiť viac ako ty.“ Blesky okolo jeho tela vibrovali akosi rýchlo a nervózne, už sa nechcel vrátiť na oblohu. Nik si nezaslúžil odpočinok tak, ako on.

            Ivan sa pozrel na modré dvere, z ktorých sálalo príjemné teplo, kývol starcovi na rozlúčku a už ho nebolo. Ocitol sa v krajine plnej slnka. Cítil to teplo na celom tele, na niečo také nebol zvyknutý. „Uf, toto bude tá náročná časť.“ Za stáročia práce v podobe Cencúľa si zvykol na chlad. Aj keď to vždy popieral aj Mráz mal svoju úlohu. Ako rád by sa teraz triasol v nejakej mrazivej teplote pod nulou.

            Bol pre ľudské oko celkom neviditeľný, vzniesol sa vysoko do vzduchu a teplota na oblakoch ho konečne schladila. V rukách sa mu razom zjavili desiatky bleskov a jeho práca sa mohla začať. Vypálil jeden blesk do zeme, a potom ďalší a ďalší. Občas to nebolo celkom jednoduché. Niektoré blesky ho poslúchali, zato iné boli od začiatku veľmi nepoddajné a vystrelili mu z rúk skôr, ako si uvedomil, kam budú letieť. „Uf...“

            Deň za dňom utekali ako voda a Ivan si vo svojej práci počínal vzorne. Vedel, že na neho Artur dohliada, ale tváril sa, že si to nevšíma. Ivan vyskúšal všetky možné dvere do ľudského sveta a každá teplá kľučka ho hnevala viac a viac. Veľmi dobre vedel, že ho lákalo niečo celkom iné. Sám sebe sľúbil, že sa zmenil, že chce byť pánom blesku. Čo už by to bol za život, keby zase vyparatil nejakú neplechu? Nechcel byť človekom... Nikdy viac... Avšak studené kľučky ho lákali ako tajomstvo, ktoré musel odhaliť. Nevedel prečo, ale mal pocit, že do toho chladného sveta jednoducho patrí. Avšak uvedomoval si, že blesky v zime by mu priniesli výpoveď. „Nebuď blázon.“ Šepkal si sám pre seba. „Nestojí to zato, Vločku už nikdy neuvidíš...“

            Prešiel celý mesiac a bývalému Cencúľovi sa naskytla príležitosť. Artur musel pracovať na jednej poriadnej víchrici, a tak ho konečne nik nesledoval. Zhlboka sa nadýchol a tváril sa nenápadne. Prešiel okolo mnohých dverí, až kým na svojej ruke nepocítil chladnú kľučku. Neváhal ani minútu a otvoril ich. „Musím ju vidieť aspoň poslednýkrát...“

            Za dverami ho čakala snehová víchrica a ťažké biele periny, pod ktorými sa prehýbali strechy domov. Videl ligotavé cencúle a znechutene potriasol hlavou. Boli nimi ovenčené všetky domy. Ivan začal škrípať zubami. „Keby to boli moje cencúle, boli by silnejšie. Tieto sa pri prvom štrbavom slnku roztopia. Moje by dokázali prečkať celú jar. Ten nešikovný babrák, Martin, robí môjmu remeslu hanbu.“

            Vzniesol sa vysoko na oblohu a frflal ďalej. Potom zvesil hlavu, cítil sa naivne, veď ako v tých zimných oblastiach mohol nájsť Vločku? Bola tam, ale čo ak je dávno preč? V hlave mu vírili všakovaké otázky. Ani si len neuvedomil ako a v rukách sa mu zjavili blesky. Boli mohutné a silné, nahnevane ich vypálil priamo do tých nepodarených cencúľov. Keď uvidel svoju prácu, zasmial sa a začal mieriť na jeden cencúľ po druhom. „Nezaslúžite si žiť, vy nepodarky!!!“

            Smial sa ako blázon. „Zničím vás všetky. Na tomto svete neostane jediný cencúľ!!“ Na chvíľu sa pristihol pri tom, ako mu zdravý rozum našepkával, aby s tým prestal, ale nedokázal to ovládnuť. Hnev sa ho úplne zmocnil a surové blesky, ktoré sa mu zjavovali medzi prstami ho v tom akosi podporovali. „Veď ja ti ukážem, Martin!“

            Trvalo to celé hodiny a na samom konci si už necítil prsty, boli čiastočne omrznuté z nízkej teploty, ale aj sčerneté zo silného náboja, ktorý mu koloval v žilách. Pozeral sa na svoj magický náramok, a potom zvrieskol z posledných síl. „Vločka, ukáž sa mi!“

            Neveril vlastným očiam. Vznášala sa na oblohe, ako to najkrajšie stvorenie, ktoré kedy videl. Poznali sa stovky rokov a Ivan ju konečne mohol zazrieť ako snehovú víchricu aj bez ďalekohľadu, pomohla mu v tom moc blesku. Ona ho mohla vidieť, pretože ho kedysi videla ešte ako Cencúľa. Privrela oči a na tvári sa jej zračilo rozčarovanie. Všetky vločky, ktoré tvorili jej siluetu, sa magicky roztancovali a zrazu mala podobu človeka. Jej čierne vlasy boli postriebrené snehom. V jej hlbokých modrých očiach sa zračil nepokoj. „Ivan, čo tu robíš?“

            Pozerala sa na blesky, ktoré sa mu zjavili medzi prstami a snažila sa utriediť si myšlienky. „Blesky v zime? Snažíš sa zase ovládnuť svet a pochovať ho ako kedysi?“

            „Nie.“ Zašepkal neisto. „Chcel som ťa iba vidieť. Ty... chýbala si mi.“ Chcel jej povedať o tom, ako spolu trávili každý zimný večer a zrazu nato všetko ostal sám, ale hlas sa mu zlomil, a tak iba mlčal.

            „Pre svoju malichernosť zase ničíš všetko naokolo. Zase si potratil rozum. Dúfala som, že sa z teba stene človek a nepremrháš svoju poslednú šancu. Ale teraz vidím, že tebe niet pomoci.“

            Ivan už nedokázal udržať blesky, a tak nimi odpálil ďalšie cencúle. „Som blázon iba kvôli tebe. Keby si sa nezahadzovala s nejakým Martinom...“

            „Nie je to nejaký Martin. Je to môj manžel.“ Ivan mal pocit, že sa mu po tých slovách úplne zlomilo srdce. Už nechcel počuť viac. Začal páliť jeden blesk za druhým, šlo to tak rýchlo, že sa celé jeho telo zelektrizovalo a on už nedokázal udržať ten šialený náboj, ktorý mu koloval v žilách. Mal pocit, že z tej moci vybuchne. No napriek tomu v tom pokračoval, bol taký nahnevaný...

            „Ivan, ihneď prestať!“ Vločka sa k nemu neodvážila priblížiť, bála sa ho.

            Ivan mal pocit, že sa úplne pomiatol, jeho vlasy náhle celé obeleli a blesky sa ho začali zmocňovať, akoby ho chceli roztrhať na kusy. Vločka sa na neho zhrozene dívala, a potom to prišlo, úplný pokoj. Ivanovi sa v rukách nevytvoril žiaden blesk. Jeho sčerneté prsty iba na prázdno mávali. Unavene sa nadýchol a uvedomil si, že v sebe nemal žiadne napätie. Pozrel sa na ruku, na ktorej bol náramok z blesku a pierok, avšak ten bol preč. Spomenul si na Henrichove slová, bola to požičaná moc a Henrich si ju vzal. Musel vedieť, čo sa stalo.

            Bez mágie sa Ivan nedokázal udržať vo vzduchu. Cítil, ako letí na zem. Vrieskal a kopal nohami. Vločka ho však zachytila tesne na konci. Snažil sa polapiť dych, ale nešlo to. „Zachránila si ma.“ Zašepkal z posledných síl. Už ju však nevidel, a tak iba unavene zavrel oči.