Ivan strávil v Henrichovej spoločnosti niekoľko dní. Vysvetľoval mu, ako sa stať skutočným pánom blesku. Bolo to však o niečo zložitejšie, keďže mu svoje magické schopnosti ešte neprenechal. Nudná teória Ivana veľmi nebavila.

            „Počúvaš ma, ty holobriadok!“ Vyštekol Henrich.

            Ivan sa na neho pozrel, ale netušil, ktorá bije. Preto Henrich nahnevane pokrútil hlavou a dotkol sa ho svojou pravou rukou. Blesky Ivanovi nespôsobovali takmer žiadnu bolesť, vždy to bolo iba príjemné šteklenie, ktoré ho lákalo. Avšak keď Henrich použil väčší náboj, Ivanovi sa hneď postavili všetky vlasy dupkom a po hustých kučerách nebolo ani stopy. Musel uznať, že toto ho skutočne zabolelo. „Auu, to bolo začo?“

            „Tam vonku budeš celkom sám, mal by si byť vďačný zato, že ťa chcem naučiť niečo užitočné.“

             Ivan nahnevane zapískal. „Zabúdaš, že už som tam bol. Dokázal som ovládať ľad, ktorý takmer pokryl celý svet!“

            Henrich sa zasmial. „Blesky nie sú ako ľad. Nato nikdy nezabudni.“ Potom sa postavil pred neho a rozhodol sa mu uštedriť ďalšiu nudnú lekciu. „Musíš zistiť, v ktorej ruke máš väčšiu silu. Potom si predstavíš blesk a v okamihu sa zhmotní. Následne ho necháš vkĺznuť pomedzi tvoje prsty.“ Henrich mu všetko názorne ukazoval. Blesk sa mu skutočne objavil medzi prstami. „Vystrieš ruku a namieriš ju na miesto, kam má tvoj blesk dopadnúť. Daruješ mu slobodu a on sa so všetkou svojou silou uvoľní. Rozumieš?“

            Ivan iba vystatovačne pokrútil svojou strapatou hlavou. „Rozumel som tomu dávno pred tým, ako si sa ma to pokúšal naučiť.“

            Henrich si niečo namosúrene zafrflal popod nos. „Tak sa predveď.“ Potom sa pomaly dotkol jeho pleca a preniesol na neho slabý výboj. „Stvor svoj prvý blesk.“

            Ivan sa cítil uvoľnene, napriek tomu, že sa v jeho tele nachádzalo napätie, opäť to bolo príjemné. Zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a v prstoch sa mu naozaj zjavil blesk. Ivan otvoril ústa od radosti, avšak v okamihu, ako blesk získal svoje telo, bol oveľa silnejší a bývalý Cencúľ zrazu chápal, o čom to Henrich po celý ten čas hovoril. Blesk mal v sebe divokosť a nepoddajnosť. Ivan mal problém ho udržať v ruke. Potom ho radšej vypálil do podlahy, na ktorej sa v okamihu zjavila čierna škvrna po spálenine. Mierny dym prinútil Henricha, aby zavrčal.

            „Tak vidíš, hovoril som ti, že to nebude taká ľahká práca. Na brade sa ti musí zjaviť zopár ďalších chlpov, kým sa staneš skutočným majstrom blesku.“

            „Brada mi prestala rásť pred dvoma storočiami.“

            V takomto duchu sa Ivan zaúčal ešte niekoľko dní. Keď sa príliš predvádzal alebo frflal, Henrich mu neraz uštedril lekciu bleskom. Niekedy mu po príučke začali stáť vlasy na všetky strany, inokedy sa mu zase objavila spálenina na tele. „To si teda poriadne prehnal.“ Vrieskal vždy nespokojne.

            A potom prišiel ten veľký deň a Ivan sa mal stáť pánom blesku. Artur mal pomôcť pri procese prenosu. Na oboch sa usmial. „Tak ako mu to ide? Je skutočne pripravený?“ Spýtal sa zvedavo.

            Henrich si odkašľal. „Je rovnaký ako všetky blesky, úplne nepredvídateľný a bláznivý.“

            „Vieš, že toto nie sú tie slová, ktoré ma uistia, že to bol dobrý nápad.“

            Artur si vzdychol, kým sám Ivan sa triasol. Tak veľmi túžil po magickej moci, že v noci dokonca oka nezažmúril. „No tak už ma nenaťahujte. Stanem sa pánom blesku?“

            Artur nad tým dlho premýšľal. Dal mu šancu, ale musel mať istotu, že mu nedá do rúk moc, ktorou bude chcieť zamoriť celý svet. Usmial sa a zatriasol svojimi hodvábnymi krídlami. „Neprevedieme na teba celú moc. To by bolo holé šialenstvo. Dostaneš iba zanedbateľnú kvapku, ktorú ti Henrich požičia a keďže bude požičaná, ak sa čokoľvek stane, Henrich si ju bude môcť vziať. A to v ktorúkoľvek hodinu a bez tvojho povolenia. Rozumieš?“ Ivan prikývol, ale sám nato nebral veľký ohľad. Túžil iba po novej moci.

            Artur si opatrne vytrhol zopár svojich pierok z hodvábnych krídel, a potom ich podal Henrichovi. Ten zavrel oči a bolo vidieť, ako sa na magický proces sústredil. Potom sa mu v ruke objavil mohutný blesk. Mohutnejší, ako ktorýkoľvek iný. Henrich vystrel svoju ruku a blesk sa pomaly začal zamotávať do pierok, ktoré držal v druhej ruke. Blesk sa okolo pierok niekoľkokrát obkrútil, až kým ich nespojil. Vytvoril sa tak náramok.

            Henrich otvoril oči a zhlboka sa nadýchol. „To je zlomok mojej sily, ktorý ti požičiavam.“ Ivan mal pocit, že je to zaklínadlo. Istý limit, ktorý ho mal obmedziť.

            Vzal si náramok a opatrne si ho nasadil. Pocítil niečo neuveriteľné. Nebol si istý, či sa zem pod ním zatriasla, ale podľa výrazov tých dvoch vedel, že sa dialo niečo nadpozemské. Potreboval sa nadýchnuť, aby uvoľnil to neuveriteľné napätie zo svojho tela. Už si nebol taký istý tým, či bude pánom blesku alebo jeho sluhom. Iba si spomenul na ten bláznivý výtvor a už mu dva blesky svietili medzi prstami. Hrdo vypäl hruď. „Ja, Ivan bývalý Cencúľ, som sa práve stal pánom blesku!!“

            Henrichovi sa na tvári objavil úškľabok: „Pánom požičaného blesku.“