Ivan si uvedomoval, že sa nachádzal v nemilej situácii. Keby mal svoje magické schopnosti, premenil by Artura na jeden veľký kus ľadu a poľahky by mu ušiel. Alebo by mu ešte pred tým vytrhol zopár pierok a vzal si ich so sebou ako talizman pre šťastie. Takto mu však neostávalo iné, než stáť na mieste a prežívať tú neuveriteľne trápnu chvíľku ticha na vlastnej koži. „Tak, ako to celé vyriešime? Nie som hlupák, neukázal si mi svoj magický svet iba tak...“ Odkašľal si a pozrel sa s očakávaním na Artura.

            „Sledujem ťa už dlhší čas Ivan. Odkedy si sa pokúsil vytvoriť svoj prvý ďalekohľad, vedel som, že v tebe ostali pozostatky mágie. Pozoroval som ťa cez okno tvojej dielne a premýšľal o tvojom osude. Kým si bol neúspešný, nepredstavoval si veľkú hrozbu, ale v tejto situácii ťa jednoducho nemôžem nechať chodiť po svete a vyrábať magické predmety. Pri tvojej minulosti by si časom opäť chcel ovládnuť svet.“

            Ivanovi sa to veľmi nepozdávalo. Odkedy nevedel ovládať cencúle, vzdal sa sna o ľadovej zemi. Iba si vzdychol. „Zmenil som sa...“

            „To by mohol povedať každý. Pochop, nemôžem ťa vrátiť do sveta ľudí.“ Arturovi sa zjavila vráska na čele, a potom sa rozhodol pokračovať. „Musíme zistiť, prečo sa v tebe nachádza magická sila, keď ti mala byť dávno odobratá...“

            Ivan chcel protestovať, keď sa zrazu dvere do miestnosti rozleteli a stál v nich zvláštny nízky mužíček so strapatými striebornými vlasmi. Cencúľ si od neho držal odstup, pretože mu z tela vyšľahovali blesky. Tie v jeho priestore vytvárali akýsi kruh, z ktorého sálal neuveriteľne silný náboj. Kruh sa pohyboval spoločne s mužom a tancoval okolo jeho okrúhleho bruška. „Wow.“ Zašepkal udivený Ivan.

            „Musíme sa vážne porozprávať.“ Muž pôsobil namrzene a blesky v jeho očiach to s určitosťou potvrdzovali.

            Artur sa ujal slova. „Teraz nemám čas Henrich. Riešime jednu zaujímavú záhadu.“

            Henrich sa naštvane zadíval na Ivana a odfrkol si. „Kto si chlapče?“

            Ivan hrdo vypol hruď a usmial sa. „Ja som ten slávny Ivan Cencúľ. Teda momentálne som Ivan bývalý Cencúľ.“

            Henrich potriasol hlavou. „A tento holobriadok je dôležitejší ako ja? Hovorím ti to posledných sto rokov, chcem ísť na dôchodok, Artur. Je mi jedno, ako to urobíš, ale ja sa ďalej nemienim starať o blesky.“

            Artur si odkašľal, na toto naozaj nemal chuť, ale neostávalo mu iné, ako sa za pochodu ujať ďalšieho problému. „Henrich, sám dobre vieš, že nie je jednoduché nájsť dobrovoľníka na túto prácu. Nikto v sebe nedokáže udržať toľkú energiu.“

            Zdalo sa, že Henricha táto odpoveď nepotešila. Jeho oči vyšľahli blesky do výšky, tie narazili na strop a na Ivanovej hlave sa zjavila omietka. Musel uznať, že táto sila mala niečo do seba. Bola rovnako úžasná ako cencúle. Pohrýzol sa do spodnej pery. Nevedel prečo, ale niečo ho na bleskoch neuveriteľne lákalo. Bez jediného slovka natiahol svoju ruku smerom k staručkému Henrichovi. Započul Artura, ako na protest zvrieskol, ale ani to ho neodradilo od dotyku.

            Jeho ruka sa pomaly kĺzala vzduchom, prešiel cez kruh bleskov a pocítil iba príjemné šteklenie, potom sa dotkol Henrichovho rukávu a ich oči sa stretli. Zdalo sa, že si ho starec konečne začal všímať. Ivan bez jediného slovka svoju ruku odtiahol a všimol si, že sa mu na končekoch prstov začali tvoriť maličké výboje, ktoré pripomínali blesky. „Uf, úžasné.“ Pocítil vo svojom tele silnejší kúsok mágie, a to ho doslova zelektrizovalo. Miloval ten pocit. V mysli sa mu vynorili všetky tie úžasné spomienky na ľad a cencúle, na kraje, ktoré nimi doslova pochoval.

            Henrich si vzdychol. „Pýtam sa ťa ešte raz, chlapče, kto si?“

            Artur neveril vlastným očiam. Keď sa nejaká z magických bytostí dotkla Henricha, väčšinou ho blesky poriadne skopali. On sám to urobil iba raz, vyrazilo mu to dych a dobré dva dni sa z toho spamätával. Iba si obdivne prezrel Ivana od hlavy po päty. „Toto je Ivan, pred niekoľkými rokmi sa pokúsil ovládnuť svet svojím ľadom a cencúľmi.“

            Henrich sa zaškľabil. „Počul som o tebe.“ Potom sa pozrel na Artura a úsmev na perách sa mu zväčšil. „Ak je taký silný, možno by som mohol ísť konečne na dôchodok a on by po mne prevzal moje remeslo.“

            Arturovi takmer zabehlo. Dobre vedel, že Henrichovi za posledné roky veľmi nebolo do reči. Cítil sa unavene a stále básnil o svojom odchode na zaslúžený dôchodok, ale toto bolo úplné šialenstvo. „Potratil si rozum? Chceš dať do rúk tohto blázna takú veľkú moc?“

            Ivan sa na oboch pozeral zaskočene, a potom si odkašľal. „Možno ste to nepostrehli, ale stále som v miestnosti. Nie je od teba pekné, Artur, keď ma nazývaš bláznom.“

            „Nazývam ťa ním, pretože ty si blázon! A neurobím z teba magickú bytosť, ktorá ohrozí svet ľudí.“

            Henrichove blesky náhle zosilneli a kruh okolo jeho pása sa zväčšil. „Myslím si, že k tomu mám čo povedať aj ja. Blesky nie sú ako ľad. Sú nepoddajné a rovnako bláznivé ako ich majiteľ. Nech sa ich snažím za tie tisícky rokov ovládnuť akokoľvek, len málokedy mám nad nimi skutočnú moc. Pochybujem, že sa Ivanovi podarí skrotiť tie vrtošivé potvory. Určite nimi neovládne svet.“

            Artur zmätene potriasol svojimi hodvábnymi krídlami. „Nepáči sa mi, kam tým smeruješ.“

            Ivan sa doširoka usmial. Toto sa mu muselo snívať. Potom, ako takmer nechal zľadovatieť celý svet, napokon nebude vo svojom vyhnanstve večne? Nebude obyčajným človekom, ale získa priam nadpozemskú moc a stane sa pánom blesku? Takmer od radosti vyskočil z kože. „Ak sa stanem pánom blesku, budem sa starať o búrky na celom svete s pokorou a úctou.“ Pozrel sa na Henricha, spiklenecky na neho žmurkol a hlboko sa uklonil.

            Artur toho mal plné zuby, ale na druhej strane si uvedomoval, že Henrich potreboval súrne oddych. „Tak teda dobre, urobíme dohodu. Henrich, Ivan ťa vystrieda v tvojej funkcii, ak sa však ukáže, že sa na túto úlohu nehodí, vrátiš sa a budeš pánom blesku ty.“

            Henrich sa pozrel na holobriadka a dúfal, že to celé nepokazí. Prižmúril oči a zazubil sa. „Ak to nejako pokazíš, nepraj si ma. Nemienim sa na staré kolená vrátiť do práce. Rozumieš?“

            Ivan prikývol. Artur si svojim rozhodnutím nebol istý, ale na druhej strane vedel, že zatiaľ získa čas nato, aby zistil, čo sa dialo s bývalým Cencúľom.

            Ivan pokorne sklopil zrak. „Sľubujem, že svoje rozhodnutie neoľutujete.“