Ivan sa zmätene díval cez svoj ďalekohľad na chlapíka s krídlami. Lákala ho predstava, že by sa dotkol mäkkého páperia a pohladil ho, nevedel prečo, ale celkom ho to hypnotizovalo. Mužove krídla sa dali ťažko opísať slovami, boli jednoducho nadpozemské. Ligotali sa na všetky strany. Aké to asi bolo letieť s nimi vysoko v oblakoch?

            Ivan sa usmial, a potom si uvedomil, že tento cudzinec nebol dobrým znamením. Bolo načase zmiznúť. Ako človek sa naučil jedinú vec poriadne, a to utekať. Zaškľabil sa, zamával neznámemu na rozlúčku a svojimi vychudnutými pavúčími nohami dobehol až na druhý kopec. Chlapík s krídlami sa hrdelne zasmial. Potom sa vzniesol vysoko do vzduchu a v okamihu Ivana dobehol. „Nemáš žiadnu šancu.“ Precedil cez zuby a hodil na Ivana sieť.

            Než sa bývalý Cencúľ stihol spamätať, už ležal zamotaný v sieti a čo bolo horšie, sieť sa aj s ním už o chvíľu odlepila od zeme a zrazu letel. Vonkoncom sa mu to nepáčilo, a tak vrieskal z plných pľúc. Chcel sa vrátiť do svojej malej dielne, na toto naozaj nemal čas. Mal v pláne prekutrať celý svet, aby opäť uvidel svoju Vločku, no namiesto toho sa vznášal na oblohe ako ulovená ryba. Nahnevane by trepal plutvami, keby nejaké mal.

            Cesta netrvala dlho, pretože chlapík s krídlami letel neuveriteľne rýchlo. Ivanovi sa pred očami všetko začalo náhle mihať. Všetky oblaky sa zlievali do jedného a bývalý Cencúľ si bol istý, že to dlhšie nevydrží. Náhle však začali spomaľovať.

            Sieť sa priblížila k zemi a Ivan narazil tvárou priamo do jedného zo snehových závejov, ktoré smerovali k polorozpadnutému domu. Budova vyzerala otrasne. Strecha mala viac dier ako bolo možné. Už dávno sa mala prepadnúť a zasypať celý dom. Ivan celý vystrašený zistil, že chlapík chce otvoriť dvere domu a prejesť cez prah spoločne so sieťou, v ktorej si ležal doudieraný Ivan. Cítil to podľa pohybu, a to napriek tomu, že neznámeho nedokázal vidieť, keďže sa už nedíval cez svoj ďalekohľad. „Zadrž! Keď tam vstúpiš, dom spadne!“ Neznámy ho však nepočúval. Iba sa zaškľabil.

            „Si taký naivný, Ivan.“

            Ivan chcel ďalej protestovať, ale chlapík ho zaskočil. „Odkiaľ poznáš moje meno?“ Odpovedi sa však nedočkal. Keď chlapík otvoril dvere a prešiel prahom aj so svojím nákladom, Ivan sa neocitol v rozpadnutej búde. Ležal ako ulovená ryba na prahu niečoho nádherného. Ocitol sa vo veľkej hale, ktorá bola obložená mramorom. Pokrýval ju ťažký červený koberec a na stenách sa nachádzali obrazy.

            Ivan od údivu otvoril ústa. Nielenže sa nachádzal na úplne inom mieste, ale tie obrazy ho zaskočili ešte viac. Zbadal tam všakovaké bytosti. Niektoré z nich mali páperové krídla presne ako tvor, ktorý ho uniesol. Iné mali zase chvost pokrytý šupinami, a potom na jednom z obrazov zbadal Vločku. Obraz mal dve polovice na jednej mala Vločka podobu človeka s čiernymi vlasmi a modrými očami, na druhej strane však vyzerala ako nádherná snehová víchrica, ktorá prinášala na zem vločky.

            Na ďalšom obraze sa nachádzal Mráz, Ivan sa na neho hneval. V kútiku duše veril, že mu prinavráti jeho schopnosti, ale nič z toho sa nestalo, a tak pri pohľade na jeho obraz iba sklopil oči. Cítil hnev, ale aj hanbu zato, čo spáchal. Keď sa opäť odvážil pozrieť na bytosti na obrazoch, zbadal sám seba. Mal tam svoje kučeravé hnedé vlasy, ale aj dlhé nohy. Pozrel sa na svoje okrúhle bruško a zaškeril sa. Takéto ho mal, keď bol Cencúľom, avšak ako človek sa stále musel pre niečo trápiť a jeho bruško zmizlo rovnako rýchlo, ako jeho čarovné schopnosti.

            Pri pohľade na obraz pokrútil hlavou, bol totižto prečiarknutý veľkým červeným X, akoby tam nepatril a hneď za ním bola podoba nového Cencúľa. Ako on neznášal Martina.

            Zadíval sa na okrídleného muža, ktorého v hale dokázal vidieť aj bez ďalekohľadu a dožadoval sa vysvetlenia. „Kde to som?“

            Tvor otvoril jedny z dverí, rozviazal sieť, v ktorej Ivan ešte stále ležal, pomohol mu na nohy a postrčil ho do svojej pracovne. Využil Ivanovo prekvapenie, aby sa pustil do vysvetľovania. „Prešli sme magickými dverami. Je to brána do sveta, kam smie iba bytosť, ktorá má v sebe mágiu. Ak by ich otvoril človek, neuvidel by za nimi nič neobvyklé, iba polorozpadnutý dom. Máme ich po celom svete, aby sme sa rýchlo vedeli dopraviť domov.“ Ivan si vzdychol.

            „Vrátil si sa domov, v ktorom sa nachádza môj obraz? Čo si zač?“ Ivan stále nechápal.

            Muž sa spokojne posadil do koženého kresla a vychutnával si moment prekvapenia. „Nikdy si sa nezamyslel nad tým, kto riadi všetky moria, vietor alebo dokonca slnečné lúče?“

            Ivan sa cítil zmätene. „Na svete existujú predsa iba tri magické bytosti. Cencúľ, ktorý sa stará o ľad a cencúle, Mráz, ktorý ovláda teploty pod nulou a Vločka s jej snehovou víchricou.“

            Muž nespokojne potriasol svojimi hodvábnymi krídlami. „Naozaj? A kto som teda ja?“ Potom začal mávať svojimi krídlami a v miestnosti sa zrazu objavil jemný vánok, ktorý silnel presne podľa pohybov krídel, až sa zrazu premenil na silnú víchricu, ktorá posunula Ivana až k stene. Neveril vlastným očiam.

            „Pýtam sa ešte raz, čo si zač?!“

            Muž sa pyšne postavil a s hrdosťou sa predstavil. „Volám sa Artur a som pán vetra.“

            „A čo tie ostatné okrídlené bytosti na obrazoch?“ Ivan mal plno otázok a nevedel, ktorou mal začať.

            „Je nás dobrá stovka. Nemáme v sebe takú mocnú mágiu, akú si vlastnil ty alebo Vločka, preto sa nás o vietor stará viac.“ Ivan mal pocit, že si Artur jeho schopnosti akýmsi zvláštnym spôsobom vážil.

            „Prečo som o vás nikdy nepočul alebo som vás dokonca nikdy nevidel?“ Ivan tomu celému nerozumel. Mal pocit, že ho z tých otázok dokonca rozbolela hlava.

            „Kým nepatríš do nášho spoločenstva, nemôžeš nás vidieť. Musel by si prejsť cez magické dvere do nášho sveta, a to sa stalo až teraz. Avšak tam vonku si ma videl, pretože si sa na mňa pozeral cez tú zázračnú vecičku, ktorú si stvoril svojou vlastnou mágiou.“ Artur mal v rukách ďalekohľad, ktorý Ivanovi pri úteku vypadol. Pozeral sa na neho s hrdosťou, to sa len tak ľahko nevidelo.

            „Prečo ste mňa, Vločku a Mráza neprizvali do vášho sveta.“

            Artur sa rozhodol povedať celú pravdu. „Prizvali sme vás všetkých, avšak toto pozvanie prijal iba Mráz, a ten tu chodí celkom pravidelne. Zavíta k nám aspoň raz do mesiaca.“

            Ivan neveril vlastným ušiam. „Nikdy som žiadne pozvanie nedostal!“ V hlave sa mu opäť rozvírili myšlienky, bolo mu jasné, že ho od tohto magického sveta držal bokom práve Mráz. „Ten starý klamár...“ Zašepkal si Ivan.

            Artur ho nechal chvíľu na pokoji, aby si konečne všetko dal dokopy, a potom sa začal pýtať on. Zo svojho stola vytiahol zažltnutú knihu, v ktorej sa nachádzali informácie o Cencúľovi. Knihu nalistoval na poslednej stránke, a potom sa zaškeril. „Podľa Mrázovej správy si sa pokúsil ovládnuť celý svet ľadom, a preto si bol zbavený svojich magických schopností samotnou Vločkou, ktorej pomáhal človek menom Martin. Uviazol si vo svete ľudí bez jediného zrnka mágie. Je to pravda?“

            Ivan sťažka preglgol, nebolo príjemné počúvať o vlastných prehrách, potom však prikývol.

            Artur sa pohrýzol na spodnej pere a nechápavo zatrepotal krídlami, načo sa v miestnosti objavil jemný náznak vetra. „Tak mi teda povedz, ako je možné, že dokážeš vyrábať magické predmety a prechádzať cez magickú bránu, keď máš byť iba obyčajným človekom?“

            Ivanovi sa veľmi nepozdávalo, kam svojimi otázkami smeroval Artur. Sám na nich dokonca nemal žiadnu odpoveď, vedel akurát to, že nastal čas na útek. Zvrtol sa na päte a už-už chcel utiecť. Artur sa iba zasmial a svojimi krídlami vytvoril vietor, ktorý priklincoval dvere k pántom a Ivan ich nedokázal otvoriť, a to napriek tomu, že neboli zamknuté. „Naozaj si myslíš, že máš najmenšiu šancu?“