Ivan sa prebudil v jaskyni. Príšerne ho bolela hlava, zaškrípal zubami, a potom sa mu naskytol pohľad na Sadru a Maximiliána. Dievča sa unavene prechádzalo po jaskyni a sklamane si hrýzlo spodnú peru. „Mala by som to povedať Arturovi?“

            Maximilián pokrútil svojou ťažkou hlavou.

            Sandra si povzdychla. „Chrániš ho iba preto, že ti na ňom záleží. Okúzlil ťa rovnakým spôsobom ako mňa. Napriek jeho vtipom si dokáže získať nejedno srdce. Ale čo ak nás jednoducho oboch prekabátil? Čo ak ovláda moc, o ktorej my dvaja nemáme ani potuchy a naozaj je to práve on, kto unáša magické bytosti?“

            Drak sa pozrel na Sandru, a tá hneď vedela, ktorá bije. „Nemyslíš si o ňom nič zlé? Po tom, ako si videl, že mi chce vziať moju magickú moc, dáš svoje krídlo do ohňa zato, že je nevinný? Čo je to s tebou?“ Sandra si sklamane sadla, a potom pokračovala. „Rada by som mu verila, ale videla som to na vlastné oči. Akoby to nebol on, je v ňom niečo... Niečo nepochopiteľné... Možno zato dokonca nemôže.“

            Cencúľ to už nevydržal, musel sa nejako zapojiť do rozhovoru. „Nebudem ti klamať Sandra, cítil som, že sa so mnou niečo deje, ale nevedel som to ovládať...“

            Dievča sklopilo oči. „Nemám na výber, Ivan, je mi to naozaj ľúto, ale budem to musieť povedať Arturovi. On si s tým už nejako poradí. V týchto veciach sa určite vyzná lepšie ako ja.“

            Ivan sa jej vôbec nečudoval, práve totiž sklamal sám seba. „Musíš vedieť aj to, že keď som sa pokúsil ovládnuť tvoju moc, cítil som, že mám aj tú svoju.“ Odmlčal sa, pozrel sa na Maxa, a to mu dodalo odvahu, aby pokračoval. „Stalo sa to ešte pred tým pokusom, nerozumiem tomu. Vločka a Martin ma o všetko obrali, ale v tú chvíľu, akoby sa predo mnou otvorili nejaké zamknuté dvere, akoby som tú moc mal po celý ten čas v sebe.“

            Sandra sa zhlboka nadýchla. „Videla som cencúle, ktoré si vykúzlil. Nebola to žiadna náhoda. Bol si a stále si Ivan Cencúľ.“

            Cencúľ mal pocit, že mu z toho všetkého praskne hlava. „Nie som... už to necítim, nedokážem vykúzliť žiaden cencúľ, je to preč... Všetko sa to obnovilo, keď som zavrel dvere a ocitol sa v magickom svete. Niečo vo mne sa zmenilo...“

            Ivan sa zadíval na Maxa a výraz v jeho tvári ho akosi zaskočil. Nevidel na ňom totižto ani najmenší náznak hnevu, nerozumel tomu. Potom zaťal zuby a rozhodol sa, že je načase všetko napraviť. Aspoň raz vo svojom živote chcel stáť na tej správnej strane. „Mala by si ísť hneď po Artura a všetko mu povedať. Musí si ma vziať so sebou. Neviem, čo sa deje a obávam sa, že by som vám mohol nejako ublížiť.“

            Sandra prikývla, ale Max nahnevane pokrútil hlavou. „Musím to urobiť, bude to tak najlepšie pre všetkých. Ak ťa ovládla nejaká zlá moc, možno ti ešte Artur dokáže pomôcť a vďaka tomu oslobodí aj ostatné magické bytosti.“

            Ivan sa smutne zasmial. „Som si istý, že som nikomu žiadnu moc nevzal. Jediná osoba, ktorej som chcel ublížiť, stojí práve teraz predo mnou. S tými ostatnými zmiznutiami nemám nič spoločné.“

            Sandra si tým nebola veľmi istá. „Možno sa to deje bez toho, aby si o tom vedel. Možno je tá moc dokonca silnejšia ako ja, a preto som si to doteraz nevšimla.“

            Ivan ju už nemienil presviedčať o svojej pravde, bol zmierený s tým, že si zaslúži ten najhorší trest. Ponesie teda zodpovednosť aj za zmiznutia, s ktorými nemal nič spoločné. „Keď som sa ťa pokúsil obrať o magickú moc, vyslovil som kúzlo. Bolo vytvorené z mŕtveho jazyka, o ktorom som nikdy nepočul. Nechápem, ako sa zjavilo v mojej hlave.“

            „Počula som tie slová a nepoznám ich. Nevedela som o tom, že sa niečo také dá. Týmto spôsobom museli o svoju moc prísť aj ostatní. Možno existuje nejaké protikúzlo, vďaka ktorému sa všetko napraví.“

            Sandra si vzdychla. „Je mi to ľúto.“ Sklamane zvesila hlavu a pobrala sa za Arturom.

            Max sa díval na Ivana, zdalo sa, že sa hneval, akoby niečo vedel, no Ivan tomu vonkoncom nerozumel. „Mal si to povedať Sandre, ja ťa predsa nepočujem. Si jej strážca. O mňa sa neboj aj keby sa rozhodli, že ma potrestajú tým najkrutejším trestom, bude to oveľa lepšie, akoby sa Sandre malo niečo stať. Ona je tá najúžasnejšia bytosť a nezaslúži si, aby kvôli mne trpela. Záleží mi na nej viac, ako som si bol ochotný priznať.“

            Drak si Ivana zvedavo prezrel od hlavy až po päty. Skúmavo sa na neho díval a napokon vyzeral celkom spokojne. Cencúľ iba pokrútil hlavou. „Zdá sa mi, že z nás dvoch si potratil rozum práve ty. Po tom všetkom, čo som spáchal, mi nič nevyčítaš? Čo sa to s tebou deje?“

            Max bol však so svojím úsudkom spokojný. Potom zdvihol hlavu vysoko nahor, akoby niečo cítil a od hnevu vychrlil zo svojej papule oheň. Pozrel sa varovne na Ivana, a ten pochopil, že sa niečo stalo. „Sandre niečo hrozí?“

            Bez ďalších otázok sa postavil, cítil, že ho boleli všetky kosti v tele, ale zaťal zuby a rýchlym krokom sa pobral k magickej bráne. Bol prekvapený, pretože Max ho nasledoval. Mimo jaskyne sa jeho farba prudko zmenila a pokryli ho pevné cencúle. Spoločne nemuseli zájsť ďaleko, Sandra ešte nebola ani pri magických dverách. Nestihla sa tam dostať, cestu jej totižto skrížil neželaný hosť a na Ivanovej tvári sa zjavilo prekvapenie. „Ty? Čo tu robíš.“ Cencúľ neznámeho totižto veľmi dobre poznal.