Ivan sa plánoval poriadne vyspať pred tým, než sa bude opäť venovať práci s palicami. Avšak spánok dlho neprichádzal. Keď konečne zadriemal, prišli na rad sny. V jednom bol opäť Cencúľom. Lietal si medzi vločkami a kúzlil jeden cencúľ za druhým. „Páčia sa ti?“ Pýtal sa Vločky. Tá celkom nadšene prikývla a vyčarovala ďalšiu snehová perinu, ktorou prikryla celé mesto.

            Ivan sa strhol zo sna a snažil sa upokojiť. „Už dávno nie si Cencúľ. Si len vystrašený človek, obyčajný človek bez mágie, teda so štipkou, ktorá by sa ukryla za nechtom.“ Vzdychol si a snažil sa hľadať spánok ďalej. Priblížil sa k nemu Maximilian a ukolísal ho svojím pravidelným dychom. Vtedy prišiel na rad ďalší sen. Ivan mal svoje husté kučeravé vlasy, ale boli omnoho svetlejšie ako teraz. V rukách tvoril jeden cencúľ za druhým, keď zrazu pocítil ostrú bolesť v ramene. Takmer spadol na zadok, bolo to príšerné a zrazu to iba tak pominulo. Keď sa snažil polapiť dych, v mysli sa mu zjavil obraz zranenej Sandry. Ležala uprostred kruhu palíc, na ramene mala stopu od krvi a na perách sa jej zjavilo prekvapenie. Na chvíľu sa s Ivanom prepojila, akoby ho žiadala o pomoc, no rýchlo to pominulo.

            Bývalý Cencúľ sa strhol zo spánku a sklamane si pretieral unavené oči. „Bol to sen, spomienka alebo predtucha?“ Pozrel sa na Maximiliána, ale ten mu nedokázal odpovedať.

            Ďalšie hodiny už nevedel nájsť spánok, a tak si ponaťahoval stuhnuté kĺby a pobral sa za Sandrou. Bolo nádherné dívať sa na ňu, keď pracovala. Práca so slnečným vetrom si vyžadovala veľkú pozornosť, ale ona bola vždy veľmi rýchla a akosi zvláštne elegantná. V jaskyni Ivanovi vždy pripadala veľmi nemotorná a občas zmätené, iste preto, že sa dlho s nikým nerozprávala, ale v kruhu to bolo celkom iné. To bol jej svet.

            Ivan zapískal, aby upútal jej pozornosť. Otočila sa k nemu a na perách sa jej zjavil úsmev. „Nemal si ešte spať?“

            „Zlé sny.“ Povedal sucho.

            „Maximilián  mi prezradil, že za posledné dni si toho veľa nenaspal. Vraj zo sna kričíš... Nehnevaj sa, že mi to povedal. Je už raz taký, neudrží tajomstvo.“

            Ivan prikývol. „V hlave mám viac otázok ako odpovedí. Snažím sa spomenúť, odkiaľ poznám ten príbeh, ktorý hovorí o princeznej zo severu, teda o tebe. Ale nech sa snažím akokoľvek, nejde to. Vidím iba prázdno a dokonca aj ten príbeh ku mne prišiel ako slabý záblesk niečoho väčšieho, čo sa predo mnou stále skrýva.“

            Sandra zachytila ďalší slnečný vietor, rozžiarila sa, a potom sa upokojujúco zadívala na Ivana. „Sme tu už toľko rokov, že je normálne, keď nám občas niečo jednoducho vypadne z hlavy.“

            Ivan však nesúhlasil. „Nerozumieš, čo mám na mysli. Mám pocit, že stojím pred zavretými dverami a mám od nich dokonca aj kľúč, je priamo v mojom vrecku. Avšak z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ho nedokážem použiť.“ Videl Sandrin zmätený pohľad, a tak si odkašľal. „Mám pocit, že mi niečo jednoducho uniká.“

            Sandra ponechala slnečný vietor na palice a rozhodla sa plne venovať Cencúľovi. „Mal by si to celé pustiť z hlavy. Žijem s Maxom už celé veky a všetko je v poriadku.“

            Ivan si povzdychol. „Nemala by si byť taká pokojná. Spomeň si nato, čo povedal Artur. Nie je náhoda, že nejaká magická bytosť iba tak zmizla. A to proroctvo ťa pred niečím varuje. Čo ak sa to deje práve teraz?“

            „Tá zmiznutá magická bytosť sa môže pokojne vrátiť. Možno sa iba niekde zatúlala. A navyše, kým mám po svojom boku Maximiliána, cítim, že je všetko v poriadku.“

            Bývalý Cencúľ sa pri takomto zmierlivom tóne celkom rozčertil. „Ako môžeš byť taká pokojná. Ak je ten tvor, čo i len trochu podobný mne, práve v tejto chvíli kuje plány, ako sa dostať k tvojej moci. Ver mi, nie je to náhoda.“ Zaťal zuby a pokračoval: „Mal som sen, videl som tvoje poranené rameno, ležala si celkom bezmocná v kruhu s palicami. Čo ak je to predtucha?“

            Sandra si vzdychla, zdalo sa, že už nebola natoľko ľahostajná. „Poďme do jaskyne.“ Vrátili sa do tepla a dievča si rýchlo vyzlieklo teplý kabát. Pozrelo sa na Ivana a odhalilo si rameno. Bola tam jazva po zranení. „Nechápem, prečo máš také sny... No nie je to predtucha, už sa to stalo. Pred mnohými vekmi, bola som sama a niekto ma napadol, no len čo som sa ukryla do kruhu, slnečný vietor ma ochránil. To stvorenie za mnou nemohlo, zničilo by ho to. Najprv som sa bála, ale o niekoľko dní sa zjavil Max a teraz viem, že je všetko v najlepšom poriadku.“

            Ivan bol úplne zmätený. Prečo sa mu v sne ukázala minulosť? Bol celý nesvoj. „Ako o tom zranení môžem vedieť, keď si mi to nikdy nepovedala. Odkiaľ poznám ten príbeh o princeznej.“ Zatínal od hnevu zuby, ale nepomáhalo to.

            Sandra ho chcela ešte nejako upokojiť, ale v jaskyni sa objavil Arthur. Mal pod očami hlboké kruhy a vyzeral ustarane. Pozdravil ich a oboch si zvedavo prezrel. „Ako sa vám darí.“

            Dievča sa ujalo slova. „Všetko je v najlepšom poriadku. Pred chvíľou som Ivanovi dávala ďalšiu lekciu o slnečnom vetre.“

            Ivan si uvedomil, že Maximilián nebol na dohľad, akoby už skôr cítil, že budú mať neželanú návštevu, a tak sa ukryl.

            Artur vykrivil pery do úškľabku. „Dal by si nám minútku Ivan? Potrebujem sa so Sandrou porozprávať o samote.“

            Ivan na chvíľku váhal, ale potom si uvedomoval, že Henrich nebol jediný, kto cítil hrozbu. Bolo načase pomôcť. „Ak chceš zistiť, či som neuniesol magickú bytosť, mal by si sa to opýtať priamo mňa.“

            Artur mal v očiach blesky. „Ty si mu to povedala Sandra? Potratila si rozum?“

            Ivan zaťal zuby. „Nič mi nepovedala, všetko som počul. To si vážne myslíš, že by som niekoho uniesol, aby som získal jeho moc?!“

            Artur potriasol najprv svojou hlavou, a potom rovnako aj zamatovými krídlami. „Pokúsil si sa pokryť celú zem nekonečným ľadom, potom si bleskom zostreľoval cencúle... Nemám jediný dôvod nato, aby som ťa nepodozrieval zo zmiznutia magických bytostí.“ Povedal tvrdo.

            „Bytostí? Je ich viac?“ Sandra vyzerala smutne.

            Artur prikývol. „Myslím si, že bude lepšie, keď pôjde Ivan so mnou. V našom svete ho budeme strážiť a ak sa potvrdí, že to nebol on, vráti sa naspäť.“

            Ivan bol pripravený na všetko. „Chceš ma vziať so sebou iba preto, že si na mŕtvom bode. Netušíš, kto to robí.“

            „Možno netuším a možno stojí priamo predo mnou.“ Artur sa postavil priamo oproti Ivanovi a nahnevane si ho prezeral.

            Sandra sa pohrýzla do spodnej pery, a potom povedala rozhodným hlasom. „Obidvaja prestaňte. Moje slovo stále za niečo stojí. Artur zbytočne tu strácaš čas, keby s tým mal Ivan niečo spoločné, už dávno by nebol pri mne, ale užíval by si magickú moc. Nechaj ho pri mne a hľadaj skutočného vinníka.“

            Artur to nechcel priznať, ale Sandre veril. Iba prikývol. Ivan sa poškrabal na brade a rozhodol sa návštevu nepustiť preč. „Možno by si mi mal povedať viac, čo ak ti dokážem pomôcť. Viem, ako zmýšľajú zlé bytosti. Môžem byť užitočný.“

            „Si užitočný akurát tak pri paliciach.“ Artur potriasol svojimi krídlami a zvrtol sa na opätku.

            Sandra sa sklamane pozerala na Ivana, a ten vedel, že pre neho to iba tak neskončilo. V hlave sa mu vynárala bláznivá myšlienka. Ak mu Artur nechcel povedať viac, nemusel, dokázal si to predsa len poľahky zistiť. Stačilo sa dverami vkradnúť ku magickým bytostiam. Spomenul si na chodbu plnú dverí a zaškeril sa, vedel sa predsa dostať kamkoľvek a zistiť čokoľvek.