Prvý školský rok Bele zbehol ako voda. Keď prišlo teplé leto, ostatné deti sa tešili, že sa nemusia učiť, avšak Bela ich radosť nezdieľala. Chcela nakuknúť do všetkých kníh v knižnici a odhaliť tajomstvá, ktoré mali ostať navždy ukryté. Ale takéto povolenie by musela dostať od pani Havranovej, a tá pri zmienke o letnom štúdiu iba zaryto mlčala.

            „Môžete mi veriť, budem si iba čítať a učiť sa.“ Bela sa tvárila nevinne, ale nedarilo sa jej to.

            „Bela, čarovanie si vyžaduje zodpovednosť, a tej sa musíš naučiť.“ A tak boli akékoľvek pokusy zmietnuté zo stola.

            Leto našťastie zbehlo ako voda a druhý rok v škole mohol začať. Bela sa tešila, že opäť sedela vedľa čiernovlasej Mii. Každý deň  po škole sa spoločne túlali v lese a Bela jej ukazovala, ako má ovládnuť kameň. Mia ho vždy zdvihla vysoko nad hlavu, no keď ho spustila na zem, jej pokusy neboli veľmi úspešné.

            Kameň sa maximálne zatriasol, a potom vždy zletel na zem. „Čo robím zle? Aj Andrej začína byť šikovnejší ako ja.“

            Bela sa zachmúrila. „Myslím, že si ustráchaná, a to je tvoj problém. Chýba ti sebavedomie.“ Potom zdvihla svoj kameň a bez akejkoľvek námahy sa s ním spojila. Na chvíľu zastal vo vzduchu, a potom okolo nej začal nenápadne krúžiť.

            Mia si iba sklamane vzdychla. „Čo ak to nie je sebavedomím? Čo ak som na čarovanie jednoducho ľavá?“

            Bela sa zasmiala, nechcelo sa jej veriť, že by navštevovala školu pod rybníkom, keby v sebe nemala magickú silu. „To je hlúposť Mia. Určite potrebuješ iba postrčiť, a potom ti to pôjde od ruky.“

            Mia začala nahlas uvažovať: „Postrčiť, hm..., postrčiť. Nato predsa musí existovať nejaké kúzlo.“

            Bele sa nepáčilo, kam tým smerovala. „Myslím, že pani Havranová by nebola nadšená. Nemali by sme hľadať kúzla, ktoré menia povahu človeka. Učila nás, že ak kúzlo nevykonáme správne, vyberie si svoju daň.“

            Mia sa však nedala presvedčiť, trvala na svojom a veľmi dobre vedela, kto také kúzlo dokáže urobiť. Preto Bele priam pílila uši s nekonečnými prosbami. „Musíš mi pomôcť, prešil september a ja som sa vôbec nezlepšila. Ak to pôjde takto ďalej, čo nevidieť ma vylúčia zo školy.“

            Bele sa to nepozdávalo, ale napokon prikývla. „Cez jesenné prázdniny môžeš prísť k nám a vyskúšame to.“

            „Ach, Bela, cez prázdniny cestujem k starej mame. Býva na Veternej hore. A je to jediný týždeň v roku, kedy tam nefúka. Inokedy ísť nemôžeme. Musíš mi pomôcť ešte pred tým.“ Bela nechcela porušovať pravidlá, ale kúzla ju natoľko lákali, že im jednoducho nedokázala odolať. A hlásil sa jej dobrovoľník, na ktorom si konečne niečo mohla vyskúšať. Iba prižmúrila oči a v hlave sa jej razom zrodil plán.

            „Viem, ako to urobíme. Poobede pôjdu všetci zakopávať jablká do zeme, my sa nenápadne vkradneme do knižnice, tam to vyskúšame.“ Bela sa tešila na zakopávanie jabĺk. Robili to každý rok pred Dušičkami. Vzali tie najkrajšie a najsladšie a darovali ich dušiam mŕtvych.

            Tento rok to však s radosťou vynechala. V knižnici sa usmievala od ucha k uchu a niečo si nenápadne pískala. Mia sa však predsa len bála, triasla sa na celom tele a na tvári sa jej zračili obavy. „Dúfam, že to vyjde.“

            Bela vytiahla z police zaprášenú knihu a poriadne si preštudovala celé kúzlo. „Budeme potrebovať ametist. Si pripravená?“

            Keď Mia prikývla, Bela vytiahla z kufríka fialový kameň a jej nadšenie narastalo. Opatrne prečítala formulku nahlas: „Daruj jej silu, ktorú nemá, daruj jej odvahu, nech sa nikdy nebojí.“ Opatrene text zopakovala ešte raz, a potom spustila ametist z výšky na zem. Ešte nikdy pred tým tento kameň neovládla, nebola si istá, či to zvládne. Cítila jeho nepoddajnosť, ale snažila sa pokračovať. Keď tleskla, kameň sa pomaly zastavil. Avšak, aby sa kúzlo naplnilo, samotné zastavenie nestačilo. Jeho energia mala kúzlo uskutočniť a on sa mal rozžiariť na všetky strany. Bela sa s ním snažila úplne spojiť, potom náhle zablikal. Bol to neopísateľný pocit.

            Videla Miu, ako od údivu otvorila ústa dokorán, no samotný kameň sa nestihol celkom rozžiariť. Do knižnice vošla nahnevaná pani Havranová, ktorá ich očividne hľadala a od zlosti na obe skríkla. „Čo sa to tu deje?“

            Bela nedokončila kúzlo. Kameň náhle spadol na zem a jeho sila priniesla nečakaný trest. Keď sa kúzla nedokončili, malo to svoju daň. Ak už raz čarodejnica povedala nejakú formulku, musela kúzlo naplniť. To sa nestalo, a tak Bele narástol dlhý somársky chvost. Od strachu skríkla. Nebola však jediná, samotná Mia dokonca začala plakať.

            Pani Havranová iba krútila hlavou. „Už mám toho dosť. Vždy skúšaš niečo, čo ti zakážem hádam aj stokrát.“ Potom sa nadýchla a vytiahla kameň z malého vrecúška, ktoré mala pripevnené za opaskom. Zdalo sa, že chce chvost odčarovať, no náhle sa zamyslela.

            Iba pokrútila hlavou. „Nepomôžem ti, Bela. Ten chvost ti odčarujem až po Dušičkách. Ostane ti, aby si sa konečne raz poučila a prestala porušovať pravidlá.“

            To sa Bele veľmi nepáčilo. Chvost bol pridlhý a všetky deti sa jej z neho smiali. Keď šla domov, bola rada, že už bolo chladno, a že ho skryla pod dlhý kabát. Veľmi sa jej však nepozdávalo, že ostane so somárskym chvostom celé jesenné prázdniny. Keď bola vo svojej izbe, lepšie sa na neho pozrela v zrkadle a krútila hlavou. „Ako sa mi mohlo podariť práve toto?“

            Premýšľala, ako si ho odčaruje, ale nič jej neprichádzalo na um. Jej rodičia by jej ho určite neodčarovali, trest bol jednoducho trest. Do knižnice sa jej počas jesenných prázdnin nepodarí vkradnúť, čo jej teda ostávalo? Iba sa šibalsky usmiala. Mala nápad, ktorý sa nedalo nevyskúšať. Večer sa vkradla do otcovej pracovne a vytiahla počítač. Bolo načase zistiť, čo na jej chvost hovorí internet. Prechádzala stránku po stránke a bola si istá, že čo nevidieť vyskúša ďalšie kúzlo.

            Do pracovne za ňou prišiel čierny kocúrik Murko. Zdalo sa, že veľmi dobre vedel, čo mala za lubom, lebo nespokojne zamňaukal. „Ak tu chceš ostať, tak ma neodhováraj, s týmto chvostom sa jednoducho nedá fungovať. Mal si vidieť tie posmešky. Deti sa mi smiali, vraj som somársky chvost.“

            Murko sa posadil k jej nohám, a napokon ju predsa len nechal pracovať. Spokojne si priadol a ona konečne našla pomoc. Kúzlo sa však netýkalo priamo odstránenia chvosta. Bolo to zaklínadlo na skrášlenie tela. Bela si sťažka vzdychla, s chvostom predsa nebola ktovieako pekná. Za pokus to predsa len stálo, čo horšie by sa vlastne mohlo stať?

            Bela sa postavila a Murko ju nadšene nasledoval. Vytiahla biely kremeň a začala odriekať formulku. „Daruj mi krásu, daruj mi nádheru, nech každé ľudské oko, závidí mi ju.“ Potom opatrne spustila kremeň na zem a zatajila dych. Poľahky ostal stáť vo vzduchu, avšak nechcel žiariť. Bela žmúrila oči, ale kúzlo sa jej nedarilo. Bolo to neuveriteľne náročné. Na chvíľu zvažovala, že kameň nechá spadnúť na zem, lenže bola tu obava, že sa jej na tele objaví ďalší chvost. To by teda nebol pekný pohľad. A tak sa rozhodla trápiť sa s kameňom ďalej.

            Keď konečne jemne zablikal, bola so silami na konci. Iba sa sťažka nadýchla, no vtedy už vedela, že nedokáže pokračovať ďalej. Bola to neľahká úloha. Kameň pomaly začal dopadať na zem, no v tom jemne zažiaril priamo na Murka. Jeho srsť sa začala lesknúť ako nikdy pred tým. Avšak kúzlo nebolo určené pre zvieratá. Kocúrik bolestne zamňaukal, a keď kameň spadol na zem, kocúrik sa prestal hýbať.

            Bela nemohla uveriť vlastným očiam. Toto bolo naozaj zlé. Pribehla k Murkovi a dúfala, že sa preberie, ale nič sa nedialo. Náhle jej vyhŕkli slzy, ako sa mohla správať tak nezodpovedne? Pani Havranová ju nato predsa donekonečna upozorňovala...

            Pohladila kocúrika a položila si ho do lona. Nebolo času na smútok, musela konať rýchlo. Hľadala na internete ďalšie kúzla a našla jedno, v ktorom sa hovorilo o oživení. Bol v tom však háčik, potrebovala dobrovoľníka.

            Bela viac neuvažovala, vedela, že Mia pôjde na Veternú horu až zajtra ráno, a tak vybehla aj s Murkom na rukách von a bežala priamo za kamarátkou. Tá si vypočula celý príbeh a iba krútila hlavou.

            Mia sa čarovania bála. „Myslíš si, že je to bezpečné? Čo ak sa stane niečo horšie?“

            Bela však trvala na svojom: „Určite sa mi to podarí. Na toto kúzlo, potrebujem kameň, ktorý ovládne prírodu. Iba tá môže darovať stratený život a smaragd sa na to dokonale hodí. Dobre vieš, že s tým kameňom som sa spojila už mnohokrát a vždy to vyšlo.“

            Mia napokon súhlasila. Šli spoločne do lesa a nasledovali ďalšie malé čary. Bela sa snažila upokojiť, a potom to prišlo. Kázala Mii, aby si vzala kocúrika do rúk a začala pomaly opakovať formulku. „Vráť život tomu, čo si ho vzal. Nech ti pomôže sila toho, ktorý žije.“

            Kameň sa pomaly spustil na zem, a keď sa zastavil vo vzduchu, začal sa rýchlo točiť v kruhu. S týmto kameňom mala Bela dobrú skúsenosť a zdalo sa, že boli v čarovaní za jedno. Krútil sa a krútil, a potom začal výrazne žiariť, jeden z jeho lúčov zasiahol Miu priamo do srdca, a ten druhý smeroval k Murkovi. Trvalo to iba pár sekúnd, a potom kameň vkĺzol do Beliných rúk. Bolo po kúzle a na radosť všetkých Murko začal opäť mňaukať.

            Spokojne zoskočil na zem a lízal si labku. Bela sa pozrela na Miu a s radosťou jej poďakovala. „Tak sa to predsa len podarilo.“

            Mia však nevyzerala veľmi spokojne. Škriabala sa za ušami a frflala. „Mám pocit, že mi po tele lezú blchy. Neviem sa prestať škriabať, nedá sa to vydržať...“

            Keď sa vrátili k Bele domov, zistili, čo zapríčinilo tie divné pocity. Pod kúzlom bolo upozornenie, že jedným s neželaných následkov je výmena niektorých vlastností. Keď sa pozreli na Murka, ten sedel pri knihe a zdalo sa, že si niečo nadšene číta.

            „Hádam je to iba dočasné...“ Povedala Bela s nádejou v hlase. Na tieto prázdniny toho už mala naozaj dosť. Somársky chvost, omráčenie kocúrika a blchy v kožuchu to predsa nebola žiadna sranda.