Bela mala rada školu. Bolo to zvláštne, pretože väčšina detí do školy nerada chodila. Jej dve susedy sa z nej vždy smiali. Ťahali ju za vrkoče a vyplazovali jej jazyk. „Ako sa ti môže škola a učenie páčiť... Si bláznivá Bela.“

            Bela si ich však nevšímala. Chápala, že sa im v škole nepáčilo. Tá ich bola murovaná a stála na konci mesta, rovno pri ceste. Našťastie pre ňu, tá jej sa nachádzala úplne inde. Musela prejsť cez les, a keď sa ocitla pri neďalekom rybníku, bola na mieste. Stačilo sa už iba vyzuť a ponoriť sa do vody.

            Musela uznať, že v zime to nebolo práve príjemné. Vtedy si ukryla svoje ryšavé husté vlasy pod hrubú čapicu a tvár si zakryla šálom až po nos. Keď prišla k rybníku, vždy tam bola nachystaná cestička pod vodu. Všetko bolo pokryté ľadom, ale uprostred sa nachádzal vchod.

            Keď sa ponorila pod vodu, stačilo na pár sekúnd zadržať dych a razom narazila na dno. Nachádzali sa tam maličké vstupné dvere, ktoré sa zväčšovali a zmenšovali samé od seba, podľa toho, aký veľký bol človek, ktorý cez nich prechádzal.

            Keď Bela preplávala cez dvere, ocitla sa v miestnosti večného tepla. Uprostred stál veľký kozub, v ktorom praskalo drevo a horel oheň. Stačilo sa len priblížiť a človek razom vyschol.

            A potom nasledovala skutočná zábava. Hodiny mágie, ktoré milovala. Keď ju učili o kúzlach, hltala každé jedno slovo. No Bele nestačilo iba počúvať, chcela si všetko vyskúšať.

            Už na prvých hodinách ju pani učiteľka Havranová upozorňovala na to, že správna čarodejnica sa musí najprv naučiť teóriu. „Ak si budeš chcieť všetko vyskúšať na vlastnej koži dopadne to zle-nedobre. Rozumieš?“ Bela vždy prikývla, avšak túto radu si nevzala k srdcu. Nebola by to predsa len žiadna zábava, keby sa potajomky neučila doma pod perinou svoje prvé kúzla. Zdalo sa jej, že v škole postupovali akosi pomaly.

            Každá správna čarodejnica musela mať svoj čarovný kufrík. Ten Bela dostala od svojich rodičov minulý rok na slávnosti jarnej rovnodennosti. Boli v ňom magické krištále a cenné kamene, bez ktorých sa nedalo urobiť ani jedno kúzlo. A Bela o tom vedela svoje, keďže prvé pokusy vyskúšala na obyčajnom kameni. Musela uznať, že pani Havranová mala pravdu, dopadlo to zle-nedobre. Jej kameň sa rozpadol na stovky maličkých kúskov, ktoré jej posteľ prederavili zo všetkých strán. Snažila sa to skryť za prikrývku, ale keď si to všimla jej mama, nasledoval dlhý krik a karhanie.

            Na konci školského roka konečne prešli na čarovanie v praxi. Každá malá čarodejnica si mala so sebou priniesť svoj vlastný kufrík. Pani Havranová sa na nich doširoka usmiala. „A je to tu moji milí žiaci. Konečne si vyskúšate to, načo ste čakali celý rok.“ Žmurkla na Belu, a tá cítila, ako jej srdce poskočilo od radosti. Bola neuveriteľne nedočkavá.

            Pani Havranová sa postavila pred žiakov, pričom v rukách držala veľký zelený smaragd. Jej čierne vlasy sa zvláštne zaleskli, akoby bola nabitá magickou energiou. Mia, ktorá sedela vedľa Bely, obdivne zapískala. „Videla si to?“

            Dievča prikývlo, nemohla sa na svoju učiteľku vynadívať. Mala chudučké nohy ako pavúk, skrývala ich pod široké sukne, no aj tak každému hneď udreli do očí. Jej výrazné lícne kosti a prísny výraz budili rešpekt. No Bela dobre vedela, že za prísnym zovňajškom sa skrývala rovnako veselá povaha, akú mala ona sama.

            Pani Havranová sa veľavravne pozrela na deti, a potom zdvihla ruku so smaragdom vysoko nad svoju hlavu. Nechala padať kameň na zem, a keď zavrela oči a mierne pokrčila čelo, kameň sa náhle zastavil. Všetky deti v triede nadšene zahvízdali.

            Pani Havranová otvorila oči a usmiala sa. „Ako sme sa na minulej hodine učili, ak chcete ovládať prírodu, musíte čarovať vďaka sile smaragdu. Najprv poviete čarovnú formulku, a potom sa spojíte so svojím kameňom. Musíte byť jeho súčasťou a on musí byť tou vašou. Pri čarovaní vám nesmie spadnúť ani raz na zem. Vaše puto by sa pretrhlo a kúzlo by sa zlomilo.“

            Bela počúvala každé jedno slovo a tešila sa na to, že si konečne vyskúša svoje spojenie s kameňom. Učiteľka však pokračovala s teóriou. „Keďže na formulky a čarovanie ešte nie ste pripravení, začneme s ovládaním kameňa. Je to veľmi náročná práca, ktorá si vyžaduje čistú myseľ a dlhé prípravy. Nebojte sa, niektorí moji žiaci sa to naučili až v druhej alebo tretej triede.“

            Na Belinej tvári sa objavilo sklamanie. Čakala, že po celom roku teórie, si vyskúša celé kúzlo. Chcela privolať dážď alebo malú snehovú búrku v lete, no to jej nedovolili. Malo to byť iba jednoduché trénovanie s kameňom. To teda nevyzeralo ako skutočné čary. Iba si nahnevane vzdychla. Ostatní spolužiaci vyzerali, že sa báli aj tohto. Všetci sa postavili pred svoje lavice a chystali sa na tréning.

            Pani Havranová im dala posledné pokyny. „Smaragd je veľmi mocný kameň. Čarovať s ním sa budeme učiť až v neskorších ročníkoch. Jeho sila sa dá ťažko udržať a spojenie s ním si vyžaduje skúsenejšieho čarodejníka. Začneme teda s citrínom. Rovnako cez neho môžete ovládnuť prírodu, avšak vďaka nemu dokážete uskutočniť iba jednoduché kúzla.“

            To Belu úplne vytočilo, držala v rukách smaragd a chcela sa s ním spojiť, no namiesto neho si mala vziať citrín? Bol to smiešny kameň, celý žltý, akýsi priľahký, a k tomu všetkému pripomínal citrón.

            Namosúrene sa dívala na svojich spolužiakov a hrýzla si spodnú peru. Videla Andreja, ako ustráchane zdvihol svoju ruku nad hlavu a spustil kameň. Mal iba necelú sekundu, aby si vyprázdnil myseľ a spojil sa s ním. Pokúsil sa prižmúriť oči, pokrčil celé čelo od námahy, ale žiadne spojenie sa nekonalo. Kameň s rachotom dopadol na zem. Pani Havranová sa na neho zmierlivo usmiala. „Chce to tvrdý tréning.“ Andrej si unavene vzdychol. Vyzeral tak zničene, akoby celý deň ťažko pracoval a zdalo sa, že toto trápenie už druhýkrát nechcel podstúpiť.

            Za ním nasledovala Laura. Mala krásne dlhé zlaté vlasy a malú tvár, na ktorej vždy spočíval úsmev. Vzala citrín a opatrne ho nechala padať. Keď zavrela oči, podarilo sa jej nadviazať slabé spojenie s kameňom. Ten sa mierne zatriasol, no potom aj tak spadol na zem. Pani Havranová ju obdarovala širokým úsmevom. „Výborne Laura, to bolo ukážkové.“

            Laura sa mierne zapýrila, a potom prišli na rad ďalší. Bela si však nedala pokoj so smaragdom. Vŕtal jej v hlave a ona sa cítila nespokojne. Držala v rukách citrín a škaredo sa na neho pozerala. Taký obyčajný kameň, bežalo jej hlavou.

            Keď prišla na rad, citrín sa už neukrýval v jej ruke. Nenápadne ho vymenila za smaragd a skryla ho v dlani. To, načo sa chystala, si všimla pani Havranová, až keď spustila kameň z výšky na zem. Smaragd bol ťažší, ale aj tak si trúfala na spojenie. Pozorovala jeho dráhu, no nezavrela oči. Cítila jeho moc, bola neuveriteľná. Akoby vďaka nemu dokázala ovládnuť každú búrku, každé krupobitie. Okúzlil ju a ona pocítila, že sú jedno. Nedokázala od neho odtrhnúť oči, možno by spadol až na zem, no vtedy tleskla rukami a kameň ju začal počúvať, ostal stáť uprostred miestnosti a jemne sa otáčal vo vzduchu, akoby čakal na jej pokyn.

            Všetky deti v triede nadšene vykríkli, to však Belu vytrhlo zo sústredenia a kameň sa razom ocitol na zemi. Bela sa nadšene pozrela na pani Havranovú, no radosť z nej rýchlo opadla. Uvidela v jej očiach hromy blesky, a potom nasledovalo karhanie. „Bela, povedala som ti, aby si si vzala citrín, ty ma však ako vždy nepočúvaš a robíš si všetko po svojom. To vôbec nie je dobré. Ak prídeme k skutočnému čarovaniu, čo príde potom? Za trest ostaneš po škole v knižnici.“

            Bele sa na tvári objavil tieň sklamania, čakala pochvalu, no prišiel trest. Potom však premýšľala nad knižnicou, trávila tam každú voľnú chvíľku a lúštila zaprášené knihy. Toto bol trest? Mala byť na mieste, ktoré tak neskutočne milovala? Tam ju môžu pokojne zavrieť do Vianoc a ona sa bude radovať a potajomky samozrejme čarovať.