Bela sa snažila sekať dobrotu. Po tom, čo vyviedla naposledy, jej nebolo všetko jedno. Somársky chvost jej pani Havranová odčarovala až po Dušičkách a deti v škole sa jej ešte dlho smiali. Jediný, kto ju chápal, bola čiernovlasá Mia. „Nič si z nich nerob, iba ti závidia. Oni nikdy nevyčarujú také úžasné veci ako ty. Každý dobe vie, že by si  mohla poľahky preskočiť prvé tri triedy a pokračovať v štvrtom ročníku. Dokonca aj niektorí piataci sa majú od teba čo učiť.“

            Bela sa pri týchto slovách cítila pyšne. „Naozaj si to myslíš?“

            Mia sa zasmiala. „A nielen ja. Počula som našu pani učiteľku, ako si to šepkala pred zborovňou. Povedala, že máš talent, aký sa len tak nevidí. Vraj raz vyčaruješ niečo veľké.“

            Bela celá očervenela v tvári. Pani Havranová na ňu bola v poslednom čase veľmi prísna. Preto takéto slová z jej úst naozaj neočakávala. Sama dobre vedela, že to s kúzlením v poslednom čase poriadne spackala. Všetko to začalo somárskym chvostom. Chcela pomôcť Mii so sebavedomím pri čarovaní, ale keďže kúzlo nedokončila, to si vyžiadalo svoju daň a narástol jej chvost. Možno by to nebola taká tragédia, keby sa ho doma nepokúsila odčarovať. Jej kocúrik Murko to schytal. Ďalšie kúzlo, ktoré sa nepodarilo. Bála sa o neho, no napokon ho oživila, avšak vedľajšie účinky boli trvalé. Vždy, keď po škole prišla domov, našla ho pri nejakej knihe. Iba sa na neho usmiala a zmätene sa pozrela, čo to vlastne čítal. Už druhý týždeň sa venoval knihám z biológie. Bela ani len netušila, že niečo také doma majú, no Murko z nich nedokázal odlepiť oči.

            „Naozaj ťa to baví?“ Bela sa zmätene pozrela na kostru človeka, ktorú si práve Murko spokojne študoval. Ten iba natešene prikývol  na znak súhlasu.

            Bela ho pohladila po jemnej srsti a usmiala sa. „Nakoniec budeš múdrejší ako ja.“ Nemala to srdce povedať mu, že sa z neho nikdy nestane lekár, bol predsa len kocúr. A mačky nemôžu liečiť ľudí...

            Bela sa na Vianoce veľmi netešila, nechcela stráviť celé dva týždne bez školy a čarovania, ale nemala veľmi na výber. Doma to bola nuda. Mama jej schovala kufrík s kameňmi, aby tak niečo opäť nevyparatila. Bela sa iba nezbedne usmievala. „Môžeš mi veriť, naozaj sa o nič nepokúsim.“

            Belina mama tieto oči a úsmevy dávno poznala, vedela, že jej dcéra mala jednoducho niečo za lubom. „Samozrejme, že ti verím. A preto som sa rozhodla nenechať nič na náhodu.“ Žmurkla na ňu jedným očkom. „Ukryla som tvoj kufrík celkom jednoduchým kúzlom. Stačí povedať slovo, ktoré slúži ako kľúčik k odomknutiu a kufrík sa ti zjaví.“

            „Aké je to slovo, prosím, prosím, prosím...“ Bela vyskúšala všetko možné. Psie oči, ale aj milé úsmevy. Keď to nešlo, pomohla mame s domácimi prácami, ale tá sa nedala obmäkčiť. Neostávalo jej iné, ako skúšať jedno slovo za druhým. Nastavila si budík na polnoc, schovala sa pod deku a Murko sa k nej chápavo posadil. Zažala baterku, a kým Murko poctivo študoval z jednej z tých najhrubších kníh o biológii, ona si pomaly šepkala jedno slovo za druhým. „Citrón... hm, stále nič. Tak skúsim jablko... Och, zas nič. Jablko som možno už skúšala, hrozné...“

            Nevzdávala sa ani na Štedrý večer. Veľmi sa netešila na darčeky, už dva roky dozadu zistila, že svätý Mikuláš bol vymyslený, a tak ho očakávala síce netrpezlivo, ale nie nadšene. Tešila sa na jeho príchod, aby si mohla rozbaliť darčeky, a potom bežať skúšať privolať kufrík s kameňmi. Svätého Mikuláša hral ich sused. Volal sa Nikolaj a mal dlhý nos. To by nebolo nič zlé, keby nebol chudý ako prútik. Mal kostnaté nohy a pridlhé ruky. Vždy si vypchal vatou brucho, a to sa potom neprirodzene natriasalo. Patril do kruhu čarodejníkov, a tak sa vedel zjaviť v kozube z ničoho nič. Minulý rok sa mu však pri kúzlení niečo pokazilo a vydymil im celý dom. V obývačke biele steny stmavli a všetci v dome sa šialene rozkašľali. Nikolaj ich nasledoval, a pri silnom kašlaní si odfúkol bradu. Bela sa schuti zasmiala, niečo také zábavné už dávno nevidela.

            Čakala, že sa tento rok stane opäť niečo vtipné, ale Nikolaj sa zlepšil. Dokonca na svoje brucho nepoužil vatovú výplň, ale vykúzlil si skutočné. Bela počula, ako ho jej otec chválil. Iba si niečo nadšene šepkali. „To kúzlo ma musíš naučiť. Je to perfektné.“

            Večer sa Bela tešila do postele, jej mama bola prekvapená, že chce ísť tak rýchlo spať. Nechápala túto zmenu. Na Štedrý večer ju väčšinou nevedeli nikdy dostať do postele, ale teraz mala Bela neuveriteľnú motiváciu. Opäť skúšala slovíčka pekne postupne, jedno po druhom. Avšak za celé vianočné prázdniny sa jej to nepodarilo.

            Bola rada, že škola opäť začala, a že konečne dostala svoj kufrík. Keď sa stretla s Miou, od ucha k uchu sa usmievala. „Rozprávaj, aké to bolo.“ Mia šla na vianočné prázdniny do začarovanej dedinky. Volala sa Polnočný mesiac a vyrástla na šírom mori. Bol to maličký ostrov, ktorý pomocou kúziel zdvihli vysoko nad more, a tak sa vznášal vo vzduchu, no pritom stále stál na mieste. Čarodejnice na neho uvalili kúzlo neviditeľnosti, aby tak ostal skrytý pred svetom. Zjavil sa iba o polnoci, a keďže sa vznášal vysoko vo vzduchu, tak ho pomenovali Polnočný mesiac.

            Mia od radosti zahvízdala. „Nedá sa to opísať. Bolo to neuveriteľné. Je tak vysoko, že keď som v noci poskočila, mala som pocit, že sa dotýkam hviezd.“

            „Wow.“ Bela bola ohúrená.

            „Aké boli tvoje prázdniny?“

            „Žiadne kúzla. A dokonca ani Nikolaj nepredviedol niečo vtipné. Bola to nuda.“ Bela bola rada, že bola medzi deťmi a mohla pokračovať vo vzdelávaní, avšak trápila ju zima. Január sa pomaly prehupol do februára a po snehu nebolo ani stopy. Keď šli spoločne s Miou do knižnice, Bela jej povedala, čo si o tom všetkom myslí. „Je hrozné, že si nemôžeme postaviť snehuliaka. Ani jediná vločka.“

            Mia si začala robiť domácu úlohu. Študovala si malý ruženín, a pritom si iba tak vzdychla. „Vonku je toľko blata... Chcelo by to nejaké kúzlo.“

            „Nato ani nepomysli, vieš, ako to dopadlo naposledy. Skončila som s chvostom a Murko číta jednu knihu za druhou. Rozbolia ho z toho oči.“

            Mii sa to nezdalo také zlé. „Dívaš sa nato nesprávne. Kto iný by dokázal oživiť Murka, ak nie ty? A ten somársky chvost? Ak by ťa nevyrušila naša učiteľka, kúzlo by sa podarilo. Podľa mňa by sme to mali vyskúšať.“

            „Ja neviem...“ Pochybnosti však pominuli, keď vytiahli z knihovničku veľkú knihu o ovládaní prírody. Boli tam magické blesky, ale aj dlhé búrky plné ťažkých mrakov. Nakoniec nalistovali knihu na stránku o snežení. Bela sa potešila, na kúzlo totižto potrebovala jej obľúbený smaragd. Mia videla jej úsmev.

            „S tým kameňom si dokonale prepojená. Čo keby sme to vyskúšali? Predstav si to? Poobede by sme sa mohli ísť korčuľovať na jazierko. Bolo by to super.“

            Bela sa nenechala dlho presviedčať. Cítila to neuveriteľné pokušenie, už dávno nič nevykúzlila. „Dobre teda.“ Spoločne sa presunuli do tmavého rohu a Bela vytiahla smaragd. Ruky sa jej na malý okamih zachveli, a potom sa upokojila. Za pokus predsa nič nedá.  Spojila sa so smaragdom až neuveriteľne rýchlo, a keď začal krúžiť okolo nej, povedala magickú formulku. „Daruj mi sneh a ľad. Nech pokryjú všetko naokolo.“

            Keď jej smaragd vkĺzol do dlane, verila, že to pomohlo. Nachádzali sa totižto v škole pod rybníkom a nebolo jednoduché zistiť, či vonku konečne začalo snežiť. Mia ju povzbudila. „Myslím si, že to zabralo, otoč sa.“

            „Prečo?“ Ustráchane sa opýtala Bela.

            „Iba som sa chcela presvedčiť, či ti nenarástol somársky chvost.“ Mia sa zasmiala. „Neboj sa, určite to vyšlo, nič tam totižto nemáš.“

            Obe sa spokojne pobrali do triedy a tešili sa nato, kedy už konečne zazvoní zvonček. Prišla piata hodina a bol čas na odchod domov. Mia a Bela šli do miestnosti večného tepla, keď zistili, že sa pred vchodom nachádzalo nejako veľa detí. „Čo sa deje?“

            Andrej sa na obe pozrel a pokýval plecom. „Dvere sa nedajú otvoriť. Zdá sa, že vonku sa niečo deje.“ Bele prešli zimomriavky po chrbte. Obávala sa, že to nejako mohlo súvisieť s jej kúzlom. Jedna zo šiestačiek šla po pani učiteľku Knechtovú. Mala na očiach okuliare v hrubých čiernych rámoch a pôsobila podráždene. „Čo sa to tu deje?“ Povedala nahnevane.

            Jedno z detí sa odvážilo na odpoveď. „Dvere sa nedajú otvoriť.“ A čo bolo zvláštnejšie, v miestnosti klesla teplota aspoň o niekoľko stupňov. Pani Knechtová sa pozrela na kozub, kde vždy plápolal večný oheň a nespokojne sa zachmúrila. „Vonku musí byť neuveriteľná zima. Niečo sa stalo. Hádam za tým nie sú kúzla. Počkajte tu, napravíme to, pôjdem po ďalších učiteľov.“

            Bela a Mia si vymenili vystrašené pohľady. Bela vedela, ktorá bije. Vyčarila sneh a ľad, ale asi to očividne prehnala. Vonku musela zúriť víchrica a zima, ktorá sa len tak nevidela. Deti postupne začali drkotať zubami, očividne to bolo veľmi zlé, keď teplota v miestnosti večného tepla tak rýchlo klesla.

            Bela vystrašene zavrela oči a predstavila sa, akoby všetko poľahky vyriešila. Stačil by jej smaragd. Škoda, že si ho zabudla v triede. Vykúzlila by vďaka nemu dve snehové príšery. Skladali by sa z desiatich kusov hrubého ľadu. A ich ruky by mali dlane veľké ako ľudská lebka. Vyhĺbili by otvor do jazierka a bez väčších problémov by otvorili dvere do školy.

            Už o chvíľu sa v miestnosti zjavili traja učitelia. Okrem pani Knechtovej tam bola aj pani Havranová a postarší učiteľ pán Rádius. Spoločne vyskúšali otvoriť dvere, no nešlo to. Potom povedali deťom, aby ustúpili. Vytiahli si z vrecúšok, ktoré mali za opaskom, smaragdy a chystali sa na silné kúzlo, keď sa dvere zrazu samé otvorili. Iba sa vystrašene pozreli na ten obraz. Zbadali iba dlaň veľkej snehovej príšery, ktorá im otvorila dvere. Bela nemohla uveriť vlastným očiam, bolo to predsa presne tak, ako si to predstavovala. Avšak nemohla to vykúzliť. Akoby aj, nemala pri sebe žiaden kameň? Čo bolo toto za mágiu?

            Ani jeden z učiteľov tomu nechápal, keď deti vyplávali na povrch, nadšene si prezerali príšery. Potom sa však náhle rozsypali. Pani Knechtová sa obozretne pozrela na pani Havranovú: „Je v tom mágia.“

            „A nie hocijaká, veľmi silná.“ Bela nechápala, čo sa to stalo, ale vedela, že na to príde.