Viktor zbadal tieň. Objavil sa v mesačnom svite. Nasledoval ho. Keď mu zmizol z očí, vedel, čo príde, opakovalo sa to totižto už tretiu noc. Znenazdajky sa tieň zhmotnil a stál pred ním starec. Mal na líci hlbokú jazvu. Pokúšal sa otvoriť zakrvavené oči, no keď sa tak stalo, Viktor radšej odvrátil zrak. Muž síce mal viečka, no pod nimi sa nenachádzali oči, iba akési zvláštne temno, vďaka ktorému Viktor úplne onemel.

Celý deň čakal na tento moment. Chcel sa stretnúť so starcom, pozrieť sa do temna a položiť mu otázku, ktorá ho mátala. Prečo za ním starec prišiel? Avšak v tom momente sa na nič nevedel sústrediť, mal pocit, že sa dusí. Jeho pľúca sa zmenili na kus ľadu a jediný zvuk, ktorý vydal, bolo tiché zakvílenie. Potom sa konečne prebudil.

Bola to tretia noc, počas ktorej videl starca. Nočná mora sa Viktorovi zdala až príliš živá. V posteli vedľa neho ležala jeho manželka Eris, cítil jej príjemnú vôňu a mal pocit, že je všetko v poriadku. Nevedel, čím to bolo, ale táto žena ho vždy dokázala upokojiť. Za posledných sedem rokov, ktoré mu venovala, mal pocit, že nikdy neurobil lepšie rozhodnutie ako priniesť ju so sebou z Prekliateho lesa.

Vedel, že už nezaspí, a tak sa snažil vykradnúť z izby tak, aby Eris neprebudil. Napriek tomu otvorila oči. Natiahla za ním svoju ruku a dotkla sa jeho pleca. „Viem, že sa ti niečo snívalo. A nebolo to príjemné... Chceš sa o tom rozprávať?“

Viktor sa pozrel do jej veľkých hnedých očí, vždy mu pripomínali srnku. Rozstrapatil jej hnedé kučery a usmial sa tak, že sa mu objavili drobné vrásky okolo očí. „Bol to iba sen, netráp sa pre zbytočnosti.“

„Možno máš nočné mory kvôli tomu chlapcovi...“ Eris vedela, že stála na tenkom ľade, pretože jej manžel sa o svojich prípadoch nikdy nechcel rozprávať. Bol to sudca miestokráľa Argusa a svoju prácu považoval za niečo posvätné.

Pozrel sa na svoju manželku celkom vážne. „Vydal som rozsudok a za svojím rozhodnutím si stojím.“

Potom vstal, obliekol sa a šiel na popravu. Vzal si koňa a razil si cestu pomedzi uličky mesta, Žabí Úľak. Vo vzduchu sa miesil smrad zvratkov spojený s výkalmi a močom. Nejaká neopatrná ženská vylievala z okna svoj ranný obsah čriev, Viktor mal šťastie, minul sa mu. Niet nad vône mesta, pomyslel si.

Prešiel okolo bordelu na Mäsiarskej uličke a striaslo ho. Pretŕčala sa tam ženská vo veku jeho matky, možno dokonca staršia. Ovisnuté prsia sa jej hompáľali na bruchu a hlboký dekolt odkrýval vyschnutú bradavku, ktorá odkojila nejedného bastarda. Keby to bolo na Viktorovi, bordel by bol dávno zavretý, ale aj jeho chlapi potrebovali nájsť krátku rozkoš v náručí nejakej filcky.

Keď dorazil na popravu, zadíval sa na chlapca. Mal vyplakané oči a na rukách modriny po zápase. Zabil svojho otca a zato musel visieť. „Ja som to neurobil!“ Kričal pomedzi slzy. Viktor sa na neho díval prázdnym pohľadom. Každý zločin musel byť potrestaný, tak to hovorieval jeho predchodca, a tak raz odovzdá svoj úrad aj Viktor.

Napriek tomu dúfal, že poprava prebehne hladko. Nový majster kat totiž nemal skúsenosti svojho otca. Aj keď sa snažil, v matematike nebol veľmi chytrý. Podľa váhy a výšky zločinca mal určiť dĺžku lana, na ktorom mal byť zločinec obesený. Pri minulom prípade bolo lano pridlhé. Obesenie sa tak zmenilo na niečo oveľa krvavejšie. Rýchlosť dopadu spôsobila, že sa hrubé lano zarezalo do mäsa na ohryzku a hlava sa tak odsekla. Váľala sa v blate, ktoré bolo pod šibenicou, až kým ju majster kat nevzal do svojich roztrasených rúk. Absolútne nechápal, čo sa stalo. Viktor dúfal, že v tomto prípade si to prerátal lepšie.

            Kat zviazal chlapcovi ruky, potom mu omotal slučku okolo krku. Bolo počuť plač a kvílenie. Viktor sa pozrel na zmätené oči vraha a videl v nich nevinnosť, napriek tomu veril, že jeho rozhodnutie bolo správne. Kat potiahol za kľuku a padacie dvierka pod nohami vraha sa rozleteli. Viktor sa modlil, aby bolo lano dostatočne krátke... Ukázalo sa, že bolo kratšie. Chlapcovi tak obesenie nezlomilo väzy, namiesto toho ho čakalo asi päťminútové dusenie. Trepal nohami, ale už to bolo zbytočné. Viktor sa zhnusene pozrel na mladého majstra kata a zašepkal si iba tak sám pre seba. „Prisámbohu, že ak sa to ešte raz zopakuje, tak toho kata vlastnoručne obesím.“

Keď mladík konečne odvisol, za Viktorom prišiel jeden z vojakov. Bol akýsi bledý a zdalo sa, že je to súrne. „V žalári vás čaká nejaký starec. Hovoril, že je to dôležité... Viem, že sme vás nemali vyrušovať, ale... Toto si musíte vypočuť.“

Viktor sa len sťažka nadýchol, cítil, čo príde. V žalári bolo prítmie, no napriek tomu spoznal starca, prisnil sa mu predsa už trikrát. Avšak tentoraz ho nesprevádzalo to čudesné temno. Obe oči mal vypichnuté a sťažka dýchal.

Viktor si k nemu sadol a premeral si ho od hlavy až po päty. „Budete si myslieť, že som blázon, možno ma dokonca necháte odvisnúť ako toho chlapca, ale... Moja dedina, Vresovisko, je od Prekliateho lesa vzdialená len niekoľko kilometrov. Všetci si myslia, že sú to iba prastaré rozprávky a les je iba lesom, avšak nie je... Včera ráno som sa prebudil, vyšiel som z môjho domu, a ten bol od Prekliateho lesa vzdialený iba zopár metrov. Priblížil sa k nám, nie my k nemu. Akoby nás chcel pohltiť, naše duše a aj telá. Díval som sa na mojich susedov, na kamarátov a aj najbližších. Les pohltil ich duše! Rozplynuli sa. Celá dedina je preč.“

Sudca sa pozrel na starca. Videl jeho dotrhané šaty, premeral si jeho žilovaté ruky a oči mu spočinuli na starcovej brade. Triasla sa, akoby sa snažil potlačiť vzlyk. Viktorov prenikavý pohľad dokázal posúdiť, kto hovorí pravdu, a kto klame. Jeho zelené oči sa priam vpili do starca. „Prečo by som ti mal veriť?“

Starec zdvihol hlavu, a napriek tomu, že mal obe oči vypichnuté, Viktor mal zvláštny pocit, akoby sa na neho díval. Jeho hlas znel pokojne. „Mali by ste mi veriť, pretože my dvaja sa nevidíme po prvýkrát, však? Keď sa mi tie sny snívali, nechápal som, prečo som v nich slepý...“ Prešiel si prstom po prázdnom mieste, kde ešte včera boli oči. „V snoch som bol slepý presne tak, ako teraz, no napriek tomu som dokázal vidieť vašu tvár, a tak isto ju rozoznávam aj teraz. Vidím vaše čierne vlasy, bradu a dokonca aj jazvu, ktorú máte pod pravým uchom. Toto mi spravil les... a ja viem, že tie sny neboli žiadna náhoda, to vy ste kľúč, ktorý všetko vyrieši, vieme to my obaja...“

Viktor vstal, zhlboka sa nadýchol a šiel za Patrikom. Vedel, že ten už prípad dávno rieši, no napriek tomu by si ho najradšej vzal na starosť on sám. Patrik mal ryšavé vlasy a nedbalé strnisko. Odkedy vedel, že jeho žena roztiahla nohy pred polovicou chlapov z mesta, holdoval alkoholu. Kedysi patril k tým najlepším, no teraz ledva stál na nohách.

„Čo vieš o Prekliatom lese?“

Patrik si čítal zápis zo starcovej výpovede a krútil hlavou. „Potvrdilo sa, že 253 ľudí iba tak zmizlo. Podľa starca ich pohltil les. Ich domy ostali prázdne, niekde boli nedojedené raňajky. Nie sú tam žiadne stopy po násilí... Nič. Je to vskutku záhada, ale ten starec sa pomiatol, neverím mu ani slovo. Zatiaľ je to hlavný podozrivý.“

Viktor prikývol, nemienil mu povedať o svojich snoch a už v tú chvíľu vedel, že ten prípad iba tak nenechá. „Hľadal si v archíve?“

Patrik vyzeral nervózne, nemal náladu na poučovanie, a to napriek tomu, že Viktor bol sudca. „Čo by som tam asi tak mal nájsť? Budú tam iba samé rozprávky pomätených ľudí, ktorí veria, že Prekliaty les je magický. Obaja dobre vieme, že nám to naše matky hovorili pred spaním, aby sme sa netúlali ďaleko od domu.“

„Neverím na magické príbehy, ale je dobré spoznať nepriateľa.“

Patrik takmer vyskočil z kože. „Les predsa nie je nepriateľ!“

„V tom máš pravdu. Ale nepriateľ, ktorý zabil 253 ľudí, vrátane žien a detí, sa môže nachádzať ukrytý v tom lese.“

Patrik zaťal zuby. „Ak si myslíš, že to vyriešiš lepšie ako ja, pokojne choď do archívu a hľadaj tie nezmysly. Ja zatiaľ urobím niečo užitočné... Vezmem vojakov a prečešeme spoločne les.“

Viktor si vzdychol, ísť za Patrikom predsa len nebol najlepší nápad. Napokon však pokýval hlavou a vybral sa do archívu. Boli to štyri miestnosti plné políc a starých spisov. Viktor sa v nich začal hrabať a hľadal akúkoľvek zmienku o Prekliatom lese. Jeho pôvodný názov bol Potkaní les, preto Viktor hľadal aj spisy s týmto označením. Jeho pomenovanie sa zmenilo pred vyše štyridsiatimi rokmi.

V jedno ráno chlapovi zo Žabieho Úľaku preskočilo. Bol si istý, že jeho žena spáva s vlkmi v lese. Vyvliekol ju z domu a vzal do lesa. Zviazal ju pri jednom zo stromov a chystal sa ju podpáliť. Stál možno desať metrov od nej, no napriek tomu začal horieť aj on sám. Odvtedy začali všetci naokolo volať les prekliatym. Až sa napokon pomenovanie natoľko vžilo, že sa na Potkaní les celkom zabudlo.

Viktor poznal rozprávky, v ktorých sa spomínali vysokí obri, ale aj jemné víly, to mali byť praví obyvatelia Prekliateho lesa. Nikdy tomu neveril, smial sa, keď sa o tom bavili muži v krčme. No jedno ráno sa prebudil, nechápal prečo, ale chcel ísť na hranicu lesa. Vzal si svojho najrýchlejšieho koňa a zastal, až keď zbadal červenú hodvábnu látku. Bola ňou prikrytá tá najkrajšia bytosť, akú kedy videl. Jeho budúca žena Eris. Mala poranenú nohu a žiadala ho o pomoc. Jej prosbe neodolal. Odvtedy vedel, že lesom preteká mágia. Cítil to každý jeden večer, keď si ľahol na svoju ženu.

Viktor našiel zopár smiešnych výpovedí medzi spismi. Jedna žena tvrdila, že jej krava stratila mlieko potom, ako sa pásla pri lúke, ktorá susedila s Prekliatym lesom. „Nemá mlieko a jej oči sú pomätené.“

Ďalší muž si bol istý, že les sa na neho každý večer díval. „Nemá síce oči, ale prichádza za mnou v podobe mesiaca. Počujem, ako klope na moje dvere.“ Viktorovi sa iba potvrdilo, že v Žabom Úľaku žilo viac bláznov, ako kdekoľvek inde.

Viktor sa hrabal v tých starých spisoch a postupne si začínal myslieť, že Patrik mal pravdu, iba tam strácal čas. Zhlboka sa nadýchol, keď sa dostal k najhrubšiemu spisu. Bol starý dobrých šesťdesiat rokov. Podľa spisu sa stratila celá dedina Zelené Oko, ktorá bola vzdialená iba niekoľko kilometrov od Potkanieho lesa. Viktor mal pocit, že to nie je náhoda. Vedel, že ten spis bol dôležitý.

Pred šesťdesiatimi rokmi zomrelo 172 ľudí. Ich telá sa nikdy nenašli, no les ušetril jedno mladé dievča. To tvrdila, že jej les vzal oči. Vyhlásili ju za blázna a prípad sa uzavrel, pretože hlavný podozrivý nebol. Viktor sa poškriabal vo vlasoch. Bol to ten istý scenár, jeden živý ako svedok, dokonca slepý a telá, ktoré sa nenašli. Vzdychol si, toto nemohla byť náhoda. Listoval v hrubom spise ďalej. Po vyvraždení ľudí sa v meste strhli nepokoje. Niektorí ľudia neverili, že to urobil les. Mysleli si, že v tom mal prsty miestokráľ, ktorý nebol spokojný s oneskorením daní, a preto dal všetkých popraviť. Nepokoje boli napokon krvavo potlačené vojakmi, čo mnohých utvrdilo v tom, že miestokráľ takto umlčal aj dedinu Zelené Oko.

Viktor si čítal výpovede. Jedny si boli istí, že Potkaní les sa k ním každý deň približoval, iní zase tvrdili, že v lese sa skrývali vojaci samotného miestokráľa, ktorí potajomky vraždili nepohodlných obyvateľov. Viktor prišiel až na poslednú stránku spisu. Bola tam skica slepej dievčiny. Díval sa na ňu a jeho oči sa rozšírili od prekvapenia. Mala jemné črty, kučeravé vlasy a oči veľké ako srnka, a to napriek tomu, že boli vypichnuté. Nemohol tomu uveriť, vedľa tejto ženy predsa zaspával. Bola to jeho Eris. A čo bolo zvláštnejšie, bola taká istá ako v dnešné ráno, keď ju nechal ležať v posteli.

Viac už nepotreboval vedieť. Vysadol na koňa a bežal priamo domov. Eris sa hrala s ich synom v záhrade. Richard mal štyri roky a veselo sa usmieval na svoju matku. Keď zbadal otcov výraz, vedel, že sa stalo niečo zlé. Stíchol a poslušne si sadol k matkiným nohám. Eris sa pozrela na svojho manžela a usmiala sa. „Čo sa stalo?“

Schmatol ju za ruku a odvliekol ju od Richarda. Nechcel, aby niečo z toho počul. Prišli do ich spálne a Viktor za nimi zamkol dvere. Chystal sa kričať, nedokázal to v sebe udržať. „Kto vlastne si, dopekla!“

Eris sa ho nebála. „Som tvoja manželka.“ Povedala pokojným tónom.

„Pochybujem, že toto manželstvo bude trvať dlhšie, ako tento deň!“

Eris nevyzerala urazene, mala v sebe niečo hrdé. Pozrela sa Viktorovi hlboko do očí a hľadala v nich odpovede. „Povieš mi svoj dôvod?“

„Vzal som ťa z Prekliateho lesa, dal som ti svoje srdce, dopekla a sľúbil ti, že sa na nič z tvojej minulosti nikdy neopýtam. Ja hlupák som ti veril. Bol som taký slepý...“

Eris sa dotkla Viktorovho ramena, snažila sa ho upokojiť. „Keby to bolo na mne, povedala by som ti úplne všetko. Keď som sa rozhodla opustiť Prekliaty les, uvalili na mňa kliatbu, to som ti povedala hneď na začiatku nášho vzťahu. Ak budem rozprávať o svojej minulosti, o svojich schopnostiach, ak sa pokúsim opäť použiť moju magickú silu, zomriem. To predsa dobre vieš. Vždy si mi hovoril, že minulosť nie je dôležitá. Sme predsa ty a ja, teraz...“

Viktor ju schytil za ramená a potriasol ňou. „Pamätáš si na dedinu Zelené oko? Jedného dňa zmizli všetci jej obyvatelia. Jediná žena, ktorá to prežila, si bola ty!“

Eris stuhla, z tváre sa jej vytratila všetka krv. Viktor v jej očiach nevidel tú nevinnosť, ktorá ho pred rokmi opantala, bola tam iba ľútosť. „Tak vysvetlíš mi to, dočerta? Pretože včera sa stalo to isté. Prekliaty les pohltil Vresovisko. Všetci sú mŕtvi!!“

Eris sa pohrýzla do spodnej pery, chcela povedať Viktorovi všetko, ale vedela, že to bude jej koniec. Kliatby z Prekliateho lesa boli nemenné, akékoľvek vysvetlenie by ju stálo život. „Vieš, že ti to nemôžem vysvetliť.“

Viktor zaťal zuby a vrazil päsťou do dverí, ako v tom mohla mať prsty práve jeho žena. Miloval ju, každý deň po jej boku mu dával zmysel a zrazu prišlo toto...

Eris sa nadýchla, v jej očiach sa premietala minulosť, o ktorej sa Viktor nesmel dozvedieť ani slovko. Les pred šesťdesiatimi rokmi upadal. Sila lesných víl sa strácala, žili tam po mnohé generácie, a toto mal byť ich koniec. Mali sa premeniť na zem, z ktorej by sa zrodili nové víly. Dalo sa to iba na pôde lesa, ktorej mágia sa dokázala prepojiť s mŕtvymi telami a vykresať z nich nový život. Ak by umreli mimo pôdy lesa, žiadne zrodenie by sa nekonalo. Niektoré z nich tak našli svoj koniec v okolitých dedinách. Bol to kolobeh ani mágia víl nemohla trvať večne.

Eris s tým bola zmierená, videla už všetko a tešila sa na svoj koniec. Avšak ostatné sa nechceli vzdať svojho života, ľudia boli pre nich smiešne tvory, ktoré kapali ako muchy. Raz ich zahubili škaredé napuchnuté vyrážky plné hnisu, inokedy obyčajný kašeľ alebo vyššia teplota. A tak víly našli staré zaklínadlo, vďaka ktorému by mohli čerpať svoju silu z ľudských duší na ďalšie stovky rokov. Stačilo vyhubiť jednu jedinú dedinu.

Eris sa ten nápad nepáčil. „Náš čas nadišiel. Ak porušíme pravidlá prírody, vráti sa nám to. Nemôžeme vziať život toľkým ľuďom.“

Dária sa na ňu pozrela plná odporu. „Ich životy nemajú takú cenu ako tie naše. Keby to bolo opačne, neváhali by ani sekundu, boli by sme dávno tri metre pod zemou.“

O týždeň zasadla rada starších, rozhodlo sa, dedina Zelené oko mala byť vyhladená. Eris by sa s tým zmierila, avšak horšie na tom bolo, že sa tak malo stať jej rukou. Každá z víl mala nejakú schopnosť a Eris sa z nich všetkých dokázala najviac prepojiť s prírodou. Ak by ľudí popravila iná, hrozilo by, že by sa ich duše vytratili z lesa a ich smrť by bola zbytočná. Eris ich však dokázala udržať v lese a následne prepojiť so zemou, ktorá by tak dokázala dodávať vílam život po ďalšie stovky rokov. Duše by sa zo zeme nevytratili, boli by tam uložené ako v rakve.

Nechcela to urobiť, avšak nemala na výber. Slovo rady starších bolo posvätné. Najhorší bol však koniec. S tým nápadom prišla Dária. „Musíš sa ľuďom ukázať. Povieš im, že si to ako jediná prežila. Budeš im tvrdiť, že to urobil les. Tak budeme mať istotu, že sa tu nebudú hemžiť a hľadať dôkazy. Zľaknú sa, budeme mať ďalšie desiatky rokov pokoj.“

Eris sa vrátila do prítomnosti, spomienka sa stratila a ostali iba zmätené otázky. Duše zo Zeleného oka im mali predsa vydržať stovky rokov, tak prečo vyhubili aj Vresovisko? Prečo sa to opakovalo? Nedávalo to zmysel...

Viktor mal v očiach zúrivosť. Tie tajomstvá ho ničili. Eris si myslela, že to príde skôr. Bol celé tie roky naozaj neuveriteľný. Keď mu povedala o kliatbe, nikdy sa jej na nič nepýtal. Mal povahu vojaka, vedel udržať tajomstvo, a to na ňom vždy obdivovala. Avšak teraz v jeho očiach klesla na samotné dno a najhoršie na tom bolo to ticho.

Viktor ňou opäť zatriasol. „Ľudia nemôžu iba tak miznúť. Ich duše a telá sa nemôžu stratiť. Pôjdem do Prekliateho lesa, Eris a zistím, čo sa tam stalo!“

„Nie!“ Viac mu nestihla povedať. Sotil ju smerom k posteli a zabuchol za sebou dvere. Ani nevedel prečo, ale zamkol ju v izbe, nechcel, aby za ním išla.

Nestihol sa rozlúčiť s malým Richardom, nechcel, aby ho ten chlapec videl takého nazúreného. Vysadol na koňa a hnal sa do lesa. Cítil, že to musí urobiť. To, čo mu povedal ten starec, nebola náhoda. On bol tým kľúčom, chcel vysvetlenia a hlavne trest pre tých, ktorí vyhladili Zelené oko a aj Vresovisko.

Trvalo mu to zopár hodín, no napokon dorazil na hranicu Prekliateho lesa. Slnko už zapadalo. Po Patrikovi nebolo ani stopy, predpokladal, že sa tam opil, nechal vojakov preskúmať les, a potom spísal zápisnicu o tom, ako nič nenašiel. Určite bude trvať na tom, aby starec odvisol. Bolo to jednoduchšie, ako urobiť si svoju prácu poriadne.

Viktor bodol koňa ostrohami, chcel byť konečne v lese. Avšak kôň sa nepohol ani o milimeter, iba vystrašene zaerdžal na znak nesúhlasu. Viktor sa však nevzdával, bodol ho ešte raz. Nestihol zareagovať, pretože kôň sa postavil na zadné a niekoľkokrát podskočil. Viktor zrazu ležal v prachu a už iba videl to hlúpe zviera, ako uteká preč.

Viktor sa však nezľakol ako jeho kôň, vykročil dovnútra a poriadne si poprezeral les. Boli tam mohutné duby, ktoré tu rástli po stovky rokov. Viktorove oči hľadali stopu po niečom živom, bolo to márne. Nezbadal žiadnu magickú bytosť a čo bolo zvláštnejšie ani žiadne zviera.

  V lese sa rozliehalo ticho. Predieral sa pomedzi stromy a snažil sa zachytiť nejaký zvuk, ale žiaden k nemu neprichádzal. To čudesné ticho bolo otrasné. Potom si však uvedomil niečo iné, toto miesto ľudia nemali veľmi v láske. Vyhýbali sa mu oblúkom. Nebolo to však pre ticho, ale pre tú zvláštnu silu, ktorá z miesta vyžarovala. Cítil ju aj v končekoch prstov, avšak nedokázal ju zachytiť.

Mal chuť sa rozkričať z plných pľúc, chcel, aby sa mu aspoň jedna magická bytosť ukázala a odpovedala mu na jeho otázky. Potreboval nájsť vinníka. Potom sa však upokojil a lepšie nastražil uši. Počul kroky, pomaly sa k nemu zakrádali. Otočil sa, chystal sa uloviť tú beštiu, avšak stála tam jeho žena Eris. Muselo sa jej podariť utiecť z domu.

Dala si opatrne ukazovák na pery. „Poď, musíme sa vrátiť domov. Nesmieme tu byť. Deje sa tu niečo, čo nechápe ani jeden z nás.“

Ledva to dopovedala a už sa pred ich očami zjavili desiatky víl. Boli to mladé ženy, ktoré by svojou krásou ohúrili nejedného muža.

Z davu predstúpila tá najvyššia s kučeravými zlatými vlasmi. „Eris, hádam si si len nemyslela, že by sme ťa len tak nechali odísť.“

Dária sa pohŕdavo pozrela na Eris a hrdelne sa zasmiala. Eris videla, že ich víly obkľúčili. Chytila Viktora za ruku a pozrela sa mu do očí, dúfala, že v nich videl to, čo na nej tak veľmi miloval. „Bola to pasca, však?“

Viktor ničomu nerozumel. „Čo sa to tu, dopekla, deje!“

„Ach, vy ľudia, a tá vaša jednoduchosť.“ Dária potriasla hlavou a v okamihu sa zmenila na starca s vypichnutými očami. Viktorovi padla sánka. Dária vďaka prírode dokázala meniť svoju podobu na čokoľvek. Mohla sa stať starcom, ale aj laňou v lese.

„To ja som sa ti snívala, pretože som ťa chcela vlákať do lesa a musím uznať, že to bolo omnoho ľahšie, ako som si spočiatku myslela. Videl si ma v žalári iba preto, aby si začal prípad riešiť ty sám.“

Viktor sa v tom celom strácal, videl v hlave tých zmiznutých ľudí. Vyhladenú dedinu, ale čo to malo spoločné s ním?

„Eris patrila nám a tomuto lesu. Bola jeho súčasťou, ale rozhodla sa nás opustiť, aby mohla žiť s obyčajným človekom, pretože sa jej nepáčili naše praktiky. Myslela si si, že ti to iba tak prejde jednou kliatbou? To nie, moja drahá, to čo patrí lesu, tu aj ostane. Keď zomrieš, zrodí sa nová víla, ktorá zdedí tvoju moc a schopnosti.“

Eris pokorne sklonila hlavu. „Vezmite si mňa, ale jemu neubližujte.“ Vedela, že nemali ani len tú najmenšiu šancu.

Dária sa zaškľabila. „Chceme vás oboch! Obetovali sme tú dedinu iba kvôli vám. Vedeli sme, že tvoja moc je taká veľká, že aj keď ju nesmieš používať, nevedeli by sme ťa usmrtiť. Potrebovali sme dať našej zemi ďalšie duše, ktoré nás naplnili takou silou, že tvoj koniec je istý.“ Vtedy to Eris pochopila. Tentoraz si nepredlžovali životy, iba sa posilnili. Nechápala však, ktorá z víl dokázala napodobniť jej prepojenie s prírodou a vzala duše ľuďom bez toho, aby sa nestratili, ale ostali pochované v zemi tak, aby z nich mohli čerpať silu. Na tom už však nezáležalo.

Viktor si chytil meč, ktorý mal pri sebe a vedel, že bude brániť svoju ženu do posledného dychu. Eris sa na neho usmiala, pohladila ho po líci a bola si istá tým, že život s ním mal omnoho väčší zmysel ako kúzla v Prekliatom lese.

Uvedomila si, že kliatba jej dovoľuje urobiť posledné kúzlo. Mala zomrieť vtedy, keď sa prepojí s prírodou a jej spojenie bolo také mocné, že ju nedokázali usmrtiť ani ostatné víly. Potrebovali na to duše ďalšej dediny, duše, ktoré boli v zemi a ktoré do seba dokázala rovnako nasať aj ona. „Zbohom.“ Zašepkala.

Cítila tú neuveriteľnú energiu, mala pocit, že jej krv v žilách zovrela, zavrela oči a spojila smrť so zemou, kúzlo, ktoré usmrtilo všetky víly. Viktor sa díval na ten obraz. Jedna po druhej sa rozplynuli. Zmenili sa na motýle, ktoré leteli vysoko k oblohe alebo dokonca na kvety, ktoré rozkvitli všade naokolo. Keď sa pozrel na svoju manželku, nestála tam. Boli tam iba púpavové zrnká. Nemohol tomu uveriť, bola preč. Vedel, že ho zachránila, že to urobila pre nich. Pretrel si oči a zavyl z plných pľúc.