„Adelin!“ Zvolal urastený bradatý a dosť starý Henrich. „Koľko si ich priniesla?“ Zadíval sa na drevenú krabicu, v ktorej štrngali sklenené fľaše.

            „Len dvoch.“ Položila krabicu na mohutný kovový stôl. „Každý týždeň to je menej a menej.“

            „Stále lepšie ako žiaden.“ Henrich vytiahol jednu z naplnených fliaš a prezrel si malú bytosť v nej. „Karania,“ zamumlal si sám pre seba. „Dospelá, ale ešte mladá.“ Vzal si lupu a lepšie sa pozrel na malého človiečika modrej farby so zeleno-fialovými krídlami. „Dobrá práca Adi.“ Usmial sa na mladé dievča.

            „Trochu si oddýchnem a pôjdem.“ Povzdychla si unavene, a pri tom si rozpustila mastné plavé vlasy. „Potrebujem sprchu.“ Zalamentovala.

            „To my všetci.“ Henrich sa usmial. „No možno o pár rokov.“ Povedal so slabou dávkou nádeje v hlase. Vzal dve fľaše, ktoré obsahovali hosťa a pridal ich k stovkám ostatných.

            „Nie je ich menej?“ Adelin sa zadívala na preplnené kovové police. Svetlo zelené oči blúdili po regáloch a obraz v jej očiach hovoril, že tu niečo chýba. Následne jej Henrich pridal do drevenej škatule päť prázdnych fliaš. „Vieš, že takéto tempo je neúnosne!“ Naštvane sa pozrela na päť prázdnych fliaš, ktoré vystriedali dve plné.

            „Rob to, čo máš a ja budem robiť to, čo mám ja!“ Inak vľúdny Henrich sa naštval. Jeho stará tvár sa zvraštila, a tie dva zuby, ktoré mu zostali v ústach, mu dovolili vyrieknuť niekoľko nadávok v rýchlom slede. „Prepáč.“ Povedal, keď zbadal Adelinin vystrašený pohľad. Tá len rýchlo zatriasla hlavou, aby sa jej výraz mohol vymeniť za iný.

            „To je v poriadku.“ Usmiala sa a položila ruku na jeho rameno. „Idem si zdriemnuť a ráno budem pokračovať.“

            V komplexe nastala noc. Obaja si šli ľahnúť a jemne zelené nádoby s rôznymi druhmi malých mužov, žien a detí s chvostami, krídlami či pazúrmi čakali na to, či prežijú ďalší deň. Krčili sa v malých priestoroch a jediné, čo ich osvetľovalo, bolo fialové svetlo zamierené priamo na police s fľašami.

            Adelin sa nedarilo zaspať. Bola síce unavená, ale spánok prerušovali tie zverstvá, ktoré videla všade. Nebola ako Henrich. Nemala otupené zmysly, ktoré sa prebudili k životu len málokedy. Bola ešte takmer dieťa, aj keď už bola dospelá. Jej detstvo jej ale ukradli, no ona stoj, čo stoj bojovala o to, aby aspoň štipka z neho prežila.

            Povzbudená vodou s horkou príchuťou smrti vyšla z postele. V tričku a dlhých nohaviciach, ktoré mala na sebe už niekoľko dní, vošla do skladu. Dívala sa na tie malé stvorenia a premýšľala. „Aké to asi je?“ Povedala potichu. Vedela, že by jej neodpovedali. Skúšala to už mnohokrát. Možno nechceli komunikovať a možno ich len jej výška desila k smrti. Niet sa čo diviť. Takmer každý deň sa počet plných fliaš znižoval.

            „Nemôžeš spať?“ Starý Henrich sa znenazdajky objavil v slabom fialovom svetle. Adelin takmer vyskočila z kože. Keď ale rozoznala jeho siluetu, znovu si sadla na kamennú podlahu a dívala sa na fľaše.

            „Nie.“ odvetila stroho.

            „Vieš, že to robíme pre dobrú vec.“ Henrich vystúpil z tieňa, no stále bol pár metrov od nej.

            „Viem.“ Prikrčila hlavu bližšie k ohnutým kolenám.

            „Neponocuj dlho. Musíme pokračovať.“ Pokarhal ju Henrich.

            „Nebudem dlho.“ Odvetila chladne a zamyslene. Počula kroky a starý pán šiel spať. Chvíľu sa ešte dívala, a potom šla aj ona do postele.

Slnko ešte nevyšlo, aspoň si to teda mysleli. V celom komplexe nebolo jediné okno. Jediné, podľa čoho sa riadili, boli hodiny a dátum. Adelin si chystala svoju výstroj pri prechodovej komore. Prilba, kombinéza a skafander boli čisté a funkčné. Henrich sa o nich postaral. Vedľa nich bola zbraň a ruksak, do ktorého už bola vložená drevená škatuľa s prázdnymi fľaštičkami. Každá jedna fľaštička mala v sebe trochu hliny a malú sadeničku stromu. Opatrne skontrolovala, že sú zaistené a nič sa im nestane, než si ruksak nasadila. Dvere do komory sa otvorili a ona prešla do prechodovej izby. Dvere za ňou sa zavreli, a až potom sa otvorili robustné kovové dvere von.

            O týždeň neskôr

            „Nič!“ Adelin takmer hodila drevenú škatuľu pred Henricha. Nakoniec sa ale zadržala, a tak jej dopad bol len o niečo silnejší ako bežne. „Ani len náznak. Cestičky boli prázdne a návnady na mieste.“ Podráždene sa hodila na pohovku, keď už nemohla hodiť škatuľu. Pod jej váhou vydala len jemný zvuk, no oblak prachu, ktorý z nej vyšiel, ju rozkašlal. „Dúfam, že aspoň tu nastal pokrok.“ Adelin videla, ako sa Henrich skláňal nad stolom. Pred sebou mal kovovú tácku a na nej jedného z tvorov. Rozrezaný a rozobraný na malé kúsky.

            „Ach...“ Ťažko si povzdychol. „Neviem, či to k niečomu bude.“ Utrel si špinavé ruky a vysypal obsah tácky do otvoru pod pracovným stolom. Ten hlučne zareval a malé telíčko bolo nadobro preč.

            „Čo to hovoríš? Ty sám si mi povedal, že sa nemáme vzdávať. Už od mojich dvanástich chodím von a hľadám ich, a ty to chceš teraz vzdať? Po pätnástich rokoch práce?“ Naštvane vyštekla.

            „Som v koncoch. Skúsil som všetko, čo mi nepadlo. Skúsil som aj tvoje strelené nápady z detstva a nič!“ Unavene sa zošuchol na stoličku.

            „A čo ostatní? Museli na niečo prísť.“ Starec pokýval hlavou.

            „Už päť rokov s nimi nemáme spojenie.“

            „Prečo si mi to nepovedal?“ Nevedela, či mala zúriť alebo smútiť.

            „Nebol dôvod. Kým som mal sily, chcel som pokračovať a priniesť ti to, o čo ste ty aj mnohí iní prišli.“ Starý pán ťažko vydýchol, no už sa viac nenadýchol.

            Adelin chvíľu nevedela, čo sa stalo. Keď jej to došlo, rozplakala sa. Nadávala a rozbíjala to, čo jej prišlo pod ruky. Po niekoľkých hodinách, keď jeho telo stále pokojne sedelo na stoličke, sa v Adelin čosi zlomilo. Utrela si slzy. Vzala jeho telo a hodila ho do recyklátora rovnako, ako on hádzal telíčka tých bytostí. Hneď potom upratala jeho stôl podľa svojich predstáv a pokračovala v tom, čo robil on. Nebola síce vedec a nerozumela ani tretine toho, čo si napísal do poznámok, no nehodlala sa vzdať. „Ja ťa nesklamem!“ Naštvane si prezerala všetko, čo si kedy zapísal.

Prešlo niekoľko dní. Pokrok neprichádzal ani nemohol. Jeho poznámky boli dlhšie, ako si myslela a stále nebola ani v polovici. Keď pocítila únavu z čítania, vybrala sa do skladu. Stovky zelenkastých fliaš osvetlených fialovým svetlom ju úplne pohltili. Tvory, zavreté vo fľašiach, boli úžasné. Rôznorodé, jedinečné aj keď niektoré boli rovnakého druhu. Videla ale aj rozdiel v ich správaní. Niektoré boli živé a plné energie. Snažili sa dostať z fľaše, no márne. Mali tu niektoré z nich už celé roky a stále boli schopné. Potom tu boli aj také, ktorým už smrť dýchala na krk. Niektoré dokonca vydržali len pár dní. „Prečo?“ Opakovala si sama pre seba.

Pri týchto myšlienkach jej prebleskol hlavou nápad. Vyskočila na nohy a dala sa do práce. Zo špeciálnej mrazničky vzala kusy rastlín a semená spoločne s hlinou. Vhodila ich do urýchľovača. Zatiaľ čo semená klíčili, pôda sa rozmrazila a s pomocou umelého hnojiva bola znovu výživná. Trvalo to ale nejaký čas. Medzitým zbehla do ďalších skladov a vzala z nich hromadu sklenených dosiek. Poskladala ich jednu k druhej, a tým vytvorila ohradenú oblasť tvaru kruhu s polomerom tridsať metrov v bývalom leteckom hangári, ktorý bol súčasťou komplexu. Následne rozostavala svetlá a horúce reflektory do rôznych oblastí. Niekde vytvárali príjemný letný deň, inde v kombinácii so zavlažovaním vytvárali trópy. Výkonná ventilácia vytvorila dokonalý zmenšený model Zeme so všetkým, čo k tomu patrilo. Bola tu púšť, step, mierne pásmo, trópy a dokonca aj ľadové póly. Do každej oblasti zasadila iné semená, a potom sa rozbehla k fľašiam.

            Za tie roky výskumu už vedeli, ktorý druh potrebuje vyššie, a ktorý nižšie teploty. Vzala teda z každého niekoľko. Hlavne tých, ktorí vyzerali zle, no pridala k ním aj tie, ktoré vyzerali plné energie. Uzavrela ekosystém, a potom doň pridala tvory. Tie silnejšie si našli cestu hneď. Tým slabším pomohla.

            Prešiel deň, dva, tri a Adelin celá žiarila. „Prišla som na to.“ Zaradovala sa, keď videla, že nielen tie malé tvory, ruky Gaie, ako ich volala, ale aj celá vegetácia ožila. Konečne to pripomínalo živý svet a nie tú pustinu, do ktorej sa vydávala, aby našla posledné ruky Gaie, ktoré ešte mohli oživiť tento svet. Zem bola už len plná prachu, smrti, rádioaktivity a ďalších svinstiev. Teraz ale mohla vybudovať nový svet.

            Komplex, v ktorom žila, bol obrovský. Toto bol len začiatok. V dolných poschodiach boli oblasti tak rozsiahle, že by v nich mohla vybudovať fungujúci ekosystém, ktorý by sa mohol rozšíriť aj mimo tento objekt. Jediné, čo im celé tie roky bránilo v úspechu, bola izolácia. Ruky Gaie mali vo fľaši svoj malý raj. Tam vonku by neprežili, a preto ich Adelin hľadala, aby ich zachránila a oni by potom zachránili ich. Henrichovi ale ani ostatným vedcom v komplexoch po celom svete, ktoré si niekoľko rokov vymieňali ruky Gaie ako aj poznatky, nedošlo, čo ľudia spravili. Oddelili od seba ekosystémy, a tie skolabovali. Jeden bez druhého nemohli fungovať tak, ako nemohli fungovať oddelene vo fľašiach. Hoci niektoré boli veľmi odolné a prežívali aj napriek tomu, že nemali kontakt. Nakoniec by ale aj oni umreli.

            Adelin, nadšená a plná energie, začala budovať novú planétu. V hlave mala ale nepríjemnú myšlienku. „Čo ak som posledná?“ No hneď ju zahnala inou myšlienkou. „Aj tak to za to stálo!“ Usmiala sa, vyhrnula si rukávy a dala sa do práce.