Bola letná ranná sobota, preto sa Dušan, ako každú sobotu za posledných sedemdesiat rokov, pobral predávať od domu k domu. Na starý hnedý bicykel si pripevnil košík plný zlatých a strieborných zvončekov. Ledva začal nemotorne bicyklovať a už cítil, ako sa mu z tváre strácajú hlboké vrásky, z rúk starecké škvrny. Mal opäť dvanásť rokov. Cítil jemný vánok na tvári a teplé slnko za chrbtom, ktoré ho hnalo ponúkať zázračné zvončeky.

            Zaklopal na ťažké zelené dvere. Otvorila mu ich bucľatá dáma v stredných rokoch so strapatými vlasmi. Než stihla zaprotestovať, že nič nechce, dvanásťročné chlapča ju začalo presviedčať. „Mám pre vás zázračné zvončeky. Sú úžasné. Stačí, ak jedným z nich zacinkáte a môžete mať, po čom vám srdce prahne.“ Povedal to s takým oduševnením, že keby žena mala peniaze, iste by si jeden kúpila. Ale namiesto toho ho iba príkro odbila: „Ja nič nepotrebujem.“ Chlapec sa nevzdával. „Ale tento zvonček potrebujete, vďaka nemu získate čokoľvek. Môžete byť dokonca opäť krásna...“ Ledva to dopovedal a už si uvedomil, že zašiel priďaleko. Žena sa rozkričala tak nahlas, že ju muselo byť počuť až na druhej ulici. „Krásna? Tak ja podľa teba nie som krásna?!!“ V tvári celá očervenela, a potom spoza dverí vytiahla metlu a šla sa ňou na Dušana zahnať, no ten v čas uskočil. „Veď ja ti ukážem, chlapčisko jedno nepodarené!!“ Ešte sa chvíľu rozčuľovala, ale chlapec už pred jej dverami dávno nebol. Bicykloval ďalej.

            Jedna malá prehra ho nedokázala odradiť. Bol si istý, že dnes bude mať pekný zárobok. V rýchlosti zoskočil z bicykla a šiel ponúkať. Neznámy chlapík v pekných šatách stál na verande domu a vychutnával si príjemné ráno so šálkou horúcej kávy v ruke. Dušan sa na neho milo usmial: „Nádherné ráno, však?“ Chlapík neodpovedal, najprv si podozrievavo prezrel decko. Malo  na sebe vyťahanú košeľu a prikrátke nohavice, z ktorých dávno vyrástlo. To mu stačilo, aby usúdil, že sa s ním nemá veľkú chuť rozprávať. Ale Dušan to opäť vyskúšal: „Viete vďaka čomu by bolo vaše ráno ešte krajšie?“ Chlapec vystrel dlaň, v ktorej mal zlatý a strieborný zvonček. „Sú zázračné!“ Muž nejavil záujem, a k tomu ich vyrušil krik pani domácej, ktorý k nim naliehavo doliehal až z kuchyne: „Anton! Anton, okamžite poď ku mne, potrebujem pomoc!!“ Muž si unavene pošúchal čelo a Dušan uvidel príležitosť. „Môžete si priať čokoľvek a ony vám to splnia. Stačí ak zavriete oči, zaželáte si, aby vaša žena po vás nekričala, zacinkáte a bude ticho.“ Chlapík sa takmer schuti rozosmial, musel uznať, že decko malo viac odvahy ako dospelý chlap. „Kúpim si dva, aspoň ma začnú poslúchať aj deti.“

            V ten deň Dušan sľuboval a sľuboval, niekde mu uverili, inde ho vysmiali a niekedy si ho vypočuli a dúfali, že malá ligotavá vecička vie všetko zmeniť podľa ich predstáv. Tak to šlo celé dopoludnie, a keď odbila dvanásta hodina, chlapec pocítil, ako náhle starne, kĺby ho prudko rozboleli, svaly mu stuhli a vrásky boli späť. Opäť mal osemdesiatdva rokov, preto unavene zoskočil z bicykla a začal ho ťahať za sebou. A potom konečne uvidel posledný dom, v ktorom chcel ponúkať zázrak. Zazvonil, otvorila mu vyše sedemdesiatročná dáma, pery sa mu zvlnili do radostného úsmevu. „Prekrásna dáma, neuveríte, čo by ste si určite mali kúpiť.“ Žena naoko nahnevane potriasla hlavou, až sa jej rozstrapatili sivé vlasy a pustila sa do karhania, ale Dušan ju nedokázal vnímať. V mysli mal opäť dvanásť rokov, stál síce pred tým istým domom, ale bol rok 1944.

            Dvere mu otvorila odfarbená blondína. Za sukňou sa jej skrývalo čiernovlasé dievčatko, ktoré si cmúľalo palec. V druhej ruke držalo mačku, tá mala na chvoste ružovú mašľu a jeho zlatý zvonček. „Dobrý deň, nechcete si kúpiť zvonček? Iste vás poteší a navyše je aj zázračný.“ Usmial sa tak milo, ako vedel, ale žena sa škaredo zachmúrila, postrčila dieťa do vnútra a začala naňho celkom zostra kričať.

            „Moja rodina nepotrebuje žiadne zlaté zvončeky! Rozumel si!! Už nás nikdy neotravuj!“ Dušan nechápal, chcel namietať, ale žena sa k nemu naklonila a zvláštnym pološeptom ho vykričala. „Ja a môj muž sme slušní ľudia, tak nám takéto hlúposti neponúkaj! Rozumieš?!“ Až teraz si všimol, že mala červené oči od plaču a vlasy nedbalo upravené, akoby sa dialo niečo zlé. Než sa jej stihol opýtať, o čo ide, zabuchla mu dvere pred nosom a ostal mu po nej akurát čudesný pocit v žalúdku. Čo to znamená? Pýtal sa v duchu, ale odpoveď neprichádzala.

            Chcel sa pobrať preč, no v tom ho zastavil ženin muž. Naliehavo ho chytil za rameno: „To mi ani neponúkneš zvonček?“ Dušan sa na neho pozrel, zbadal, že muž vyzerá akosi čudne. Na tvári mal nedbalé strnisko a v očiach čosi strašidelné. Chlapec takýto pohľad videl mnohokrát u svojho strýka. Vždy, keď vyrobil zvončeky a podával  mu ich, zadíval sa na neho tými istými očami. Prečo sa len oňho báli? Veď bol pomaly dospelý chlap, a načo nedorástol vekom, dobehol dávno výškou.

            „Hej, chlapče? Tak ponúkneš mi zvonček?“ Dušan hrdo vypäl hruď a so širokým úsmevom začal švitoriť. „Vám ponúknem ten najčarovnejší, dokáže všetko. Vie darovať život komukoľvek široko ďaleko.“ Muž naňho výstražne pozrel, chlapec si uvedomil, že zašiel priďaleko, no na ulici nebol nik, a tak pokračoval. „Nemusím vám nič sľubovať, kupujete ich každú sobotu, takže viete svoje.“

            Muž sa naklonil tesne k chlapcovi a tajnostkársky mu začal šepkať do ucha: „Verím, že tvoje zvončeky a zvončeky tvojho strýka už zachránili polku sveta.“ Chlapec sa radostne usmial: „Ste ešte väčší blázon ako ja a môj strýko.“ Dušan si uvedomil, že muž má slzy v očiach, preto už nič nehovoril, iba mu zabalil zvonček do čarovného papiera. Ten bol určený len pre tento jediný dom v celom meste, ako mu strýko vždy do zbláznenia omieľal. Stále ho považovali za decko, ale tým on dávno nebol, od kedy odovzdal prvý počmáraný papier, do ktorého zabalil zvonček, stal sa z neho dospelý chlap. Sám nepovažoval predávanie zvončekov  a pašovanie jedného počmáraného papiera s informáciami o nacistoch mužovi, ktorý ho posielal ďalej, za nič zložité. Robil by to dokonca častejšie, keby strýko dokázal získať viac informácií.

            Po zaplatení za zvonček sa chlapec chystal preč, keď sa k nemu muž naklonil a začal mu šepkať do ucha. „Ak by som so ženou náhle zmizol, povedz strýkovi, že môj najcennejší zvonček je v kuchyni pod kobercom, on bude vedieť.“ Bolo to zvláštne, ale v tom čudesnom období ľudia naozaj mizli iba tak. Dostali sa na miesta, kde nezáležalo na ich menách, činoch alebo duši. S človeka sa stal tovar, hmotná príšera, ktorej cena sa odvodzovala od dopytu. Bol dopyt po tomto človeku vysoký? Ak áno, Dušan už vedel, že sa rozpráva s mŕtvolou.

            O pár dní muž naozaj zmizol. Vo víre jedného z koncentračných táborov? To sa Dušan nikdy nedozvedel. Bol to jeden s tých mužov, ktorý sa okúpali v plyne? Táto rovnica nemala výsledok a nemohol ju vyriešiť ani vševediaci strýko, pretože zmizol v ten istý deň.

            Chlapcovi neostávalo iné ako splniť posledný sľub. O deň po zmiznutí, keď slnko zapadlo, sa pobral hľadať najvzácnejší zvonček. Zroloval ťažký červený koberec a odhalila sa mu drevená podlaha, v ktorej boli dvierka do tajnej skrýše. Keď ich otvoril zbadal čiernovlasé dievča, triaslo sa od zimy. Podal jej ruku a ona sa mu bezmocne zrútila do náruče. Chvíľu premýšľal čo s ňou. Mama ťažko prežívala, keď si domov doniesol zatúlané mača alebo vyhladnutého psa, čo mu povie na decko?

            Chlapec sa opäť premenil na muža a díval sa, ako sa malé čiernovlasé dievčatko pred jeho očami mení na zrelú ženu. Vlasy jej postriebrila prekrásna inovať a tvár sa zaokrúhlila a vyžarovalo z nej akési zvláštne teplo. Žeby láska? Áno bola to láska od ženy, od ženy, ktorá bola jeho.

            „Ja žiaden zvonček nepotrebujem! Všetky moje mačky už zvončeky majú. Jeden som dokonca zavesila mužovi na krk, aby sa mi nestratil a on aj tak lieta na bicykli kade tade a otravuje ľudí.“ Žena sa milo usmiala a pohladila Dušana po líci. „Poď ďalej, ty môj obchodník so zvončekmi, uvarila som ti polievku, nech ti nevychladne.“