„Dobré ráno Viktor.“ Tmavá základňa sa rozsvietila. „Ako sa dnes cítiš?“ Ozývalo sa chodbami.

            „Dobre ráno, Via.“ Viktor si pretrel oči, natiahol sa, a pomaly sa posadil na okraj postele. „Nič moc.“ Odpovedal na jej otázku, a pri tom sa chytil za hlavu.

            „Znovu ťa bolí hlava?“ Odvetili mu steny základne.

            „Aj to, aj som v noci zvracal.“ Viktor sa postavil na nohy, no pri tom sa pridržiaval stien. Bol bledý a jeho modré oči mal prekryté ťažkými viečkami, skrz ktoré len matne videl na cestu. Dnes sa cítil veľmi zle a vôbec sa mu nechcelo späť do práce.

            „Mám zahájiť diagnostiku stanice?“ Pokračoval hlas v stenách.

            „Buď taká dobrá. Možno je niečo v neporiadku.“ Viktor pristúpil ku kávovaru, stlačil niekoľko tlačidiel a po chvíli už cítil príjemnú vôňu rannej kávy. S teplým pohárom v ruke sa pobral k svojmu stolu. Zapol počítač a svoj denný rozvrh. Najradšej by si dal deň voľna, no nielen že by tým porušil zmluvu, no ešte by aj vystavil nebezpečenstvu stovky ľudí. Bol totižto strážca majáku, no nie hocijakého. Bol správcom majáku v Krabej hmlovine, jednej z najkrajších vesmírnych úkazov, kde každý solárny deň prichádzalo mnoho lodí. Niektoré z nich boli plné turistov, ktoré si prišli prezrieť tento farebný úkaz, iné zas niesli zásoby a kolonistov do vzdialených svetov a tadiaľto len prechádzali. Najčastejšie to však boli ťažobné lode, ktoré využívali nerastné bohatstvo miestnych asteroidov. Na jednom z väčších asteroidov sa nachádzal aj maják, v ktorom pracoval Viktor. Staral sa o maják, opravoval poruchy, no najmä kontroloval lety asteroidov, ktoré boli náhodné a chaotické. Tieto informácie posielal lodiam okolo a zároveň pozoroval ich dráhy, a ak to bolo nutné, spojil sa s posádkou, aby ich varoval alebo upravil ich kurz. Práca to bola dobrá a skvelo platená, a to bola pre neho veľká motivácia. Zem už nebola to, čo kedysi. Dvadsať rokov pracoval ako správca počítačových sietí, potom ale prišla éra letov do vesmíru a umelej inteligencie. Roboty tak zastali väčšinu práce a tempo pribúdania nových informácií, ktoré musel zvládať, bolo neúnosné. Viktor jedného dňa stratil prácu. Spočiatku dúfal, že si nájde ďalšiu na Zemi, keď ho však nikde nevzali, začal pátrať inde. Prihlásil sa ku kolonistom, ktorí mali osídliť nový svet. Peniaze na letenku nemal, a tak sa spoliehal, že ho vezmú ako pracovnú silu, pričom polovicu výplaty by odovzdával spoločnosti po ďalších päťdesiat rokov. Keď však zistili, že má takmer päťdesiat, a že by musel žiť a pracovať takmer do stovky, tak ho odmietli. Ľudia sa teraz už bežne dožívali sto rokov, no len za predpokladu, že by mali peniaze na drahé procedúry, ktoré by Viktor isto nemal začo zaplatiť. Bolo to moderné otroctvo, no ľudia ho často a radi podstupovali.

Zem bola preľudnená a skleníkový efekt, ktorý sa podarilo ako tak zastaviť až v posledných rokoch, vytvoril na planéte miesta, kde skrz poškodenú ozónovú vrstvu prenikalo veľké množstvo radiácie z vesmíru. Ľudia sa do týchto oblastí občas vydávali, ale len vtedy, keď už nemali na výber a dúfali, že práve tam, hlboko pod povrchom, by si dokázali žiť po svojom. Väčšinou to bol ale rozsudok smrti. Keď sa už všetko preňho zdalo neriešiteľné, ozvala sa mu firma, ktorá sa zaoberala kolonizovaním planét. Viktora to potešilo, pretože si myslel, že jeho žiadosť prehodnotili a pošlú ho tak do nového sveta. Dostal ale inú ponuku. Päťročný a dobre platený kontrakt, v ktorom sa mal stať správcom majáku a vystriedať tak iného, ktorému sa jeho turnus už končil. Viktor na moment zaváhal. Mal stráviť päť rokov sám, niekde uprostred Krabej hmloviny. Potom si ale poriadne prečítal výhody a rozhodol sa vziať to. Bolo to predsa len päť rokov, počas ktorých mu spoločnosť robili video hovory s posádkami lodí, ale aj s hlavným centrom na Zemi. Okrem toho bola na základni plne interaktívna umelá inteligencia, Via. Povedal si, že to nebude také zlé a ponuku vzal.

            O pár dní neskôr Viktor nastúpil na loď, ktorá ho mala dopraviť do hmloviny. Bola to jedna z mnohých prepravných lodí, ktoré vlastnila táto firma. Viezla zásoby a cestou ho mala vysadiť na majáku na jednom z veľkých asteroidov, pred tým ale musel prejsť školením. Cesta tam trvala dva mesiace a počas tej doby bol Viktor zmrazený v kryokomore. Počas toho, bola jeho myseľ prepojená so simuláciou, ktorá ho zaučila. Okrem základných princípov ako maják fungoval, získal aj zručnosti, ako opraviť najrôznejšie poruchy. Keď po dvoch mesiacoch dorazil k cieľu a jeho nohy sa prvýkrát dotkli podlahy základne, pripadalo mu to, akoby ju poznal celý život. Hneď sa dal do práce a ani len nepomyslel na to, aká dlhá doba bola päť rokov.

            „Tak čo to tu máme?“ Viktor sa zadíval na obrazovky. Dnes malo priletieť osem lodí, štyri ťažobné, tri zásobovacie a jedna luxusná výletná loď. „Pozrime sa, kam letíš.“ Dotkol sa prstom obrazovky a priblížil si výletnú loď. Mala preletieť mimo hmlovinu, aby neohrozila pasažierov. Potom by pokračovala k mesiacom Aristenu, ktoré boli známe ako dovolenková destinácia s krásnymi bielymi plážami. „To budú ale snoby!“ Pomyslel si Viktor, keď si prezrel celý plán letu. Takéto luxusné lode leteli oveľa rýchlejšie ako loď, na ktorej prišiel on, no aj tak celá cesta trvala mesiac. Také niečo by si nedovolil obyčajný človek.

            „Skončila som s diagnostikou.“ Ozval sa hlas zo stien a na monitore pred ním sa objavila Via. Vzala na seba podobu dievčaťa s modrými vlasmi a jasne zelenými očami. Pôvodne bola len hlasom, ktorý sa premietal na obrazovke, Viktorovi to ale vadilo a poprosil ju, či nemôže vyzerať ako živá bytosť. Vedel, že od umelej inteligencie chcel veľa, no podarilo sa. Via si vybrala jednu z predlôh, ktorú mala v databáze. No na Viktorovú otázku, či sa jej táto podoba páčila, odpovedala nie. Via ale mala len pár predlôh, a tak si vybrala tú, ktorá jej nevadila až tak veľmi ako ostatné. Viktora to ale trápilo. Vedel, že to bol len stroj, no aj tak nechcel, aby robila niečo, čo jej vadilo. Využil svoje školenie a príručky, ktoré boli v knižnici majáku a trochu upravil jej program. Viktora prekvapilo, ako to Viu potešilo. Niekoľko dní nerobila nič iné, len si vyberala to, ako bude vyzerať. Postupne si navrhla dlhé žiarivé modré vlasy, veľké zelené oči, ktoré sa snažili predrať skrz šikmé očné jamky. Občas to vyzeralo tak, akoby sa snažila vopchať guľôčku do štvorcového otvoru, nakoniec to ale vyšlo a výsledok bol úchvatný. K tomu všetkému priradila plné pery s jemným červeným rúžom, sadu bielych zubov, ktoré pripomínali perly a nos, ktorý nebol ani veľký ani malý, proste presne taký, aký mal byť.

            „Našla si niečo?“ Viktor popíjal kávu v nádeji, že ho to preberie.

            „Zdá sa, že do ventilácie sa dostali neznáme spóry, pravdepodobne priamo z tohto asteroidu. Kedysi to bola zrejme planéta a spóry dokázali prežiť aj napriek nehostinným podmienkam. Teraz sa dostali do tvojho tela a zdá sa, že sa začali zväčšovať a rásť. Zrejme ťa použijú, ako nástroj na svoje znovu rozmnoženie.“ Odvetila pokojným tónom, no v jej tvári sa začal zračiť náznak úsmevu.

            „Ha, ha, ha, veľmi vtipné!“ Odrazu sa po základní ozýval smiech Vii. „No takmer si ma dostala, ak by si vedela viac kontrolovať mimiku svojej tváre.“ Viktor sa dotkol jej tváre na počítači. Tá sa usmiala a jemne sčervenala. „A teraz vážne! Je niečo s majákom?“

            „No ja som ti neklamala.“ Viktor sa zarazil. „Aspoň nie vo všetkom.“ Uškrnula sa. „Problém je naozaj vo ventilácii.“ Na monitore sa zobrazil plán základne. „Zdá sa, že čosi poškodilo hlavný rozvod, a tak do základne prichádza menej kyslíku, ako by malo. Je to len jedno percento, no dlhodobé pôsobenie by mohlo vyvolávať symptómy, ktoré pociťuješ.“

            „Tak dobre. Idem teda von.“ Viktor, ešte stále zaspatý a značne nie vo svojej koži, sa vybral k prechodovej komore. Obliekol si ťažký skafander, ktorý ale tam vonku nevážil takmer nič. Vzal si aj veľkú sadu náradia a vyšiel na povrch asteroidu. „Bol som tu už toľkokrát, no aj tak ma to vždy očarí.“ Povedal Viktor, keď vyšiel von. Stál na kuse kameňa, ktorý sa všakovak kľukatil, no namiesto sivej až hnedej oblohy, ktorú videl na Zemi, mal pred sebou pestrofarebnú Krabiu hmlovinu. Bola rozsiahla a plná slabých, ale aj jasných svetiel, ktoré vytvárali plyny v kombinácii so svetlom z okolitých hviezd. Bol to pohľad pre bohov. Taký, o ktorom nesníval ani keď bol ešte mladý a plný túžieb a chuti na dobrodružstvo. Teraz, ako takmer päťdesiatpäťročný, stál sám na jednom z najkrajších miest vo vesmíre. Teda takmer sám!

            „Pohni si!“ Odfrkla znudená Via. Tá už tu strávila niekoľko turnusov a videla hmlovinu nie len očami človeka, ale aj mnohými ďalšími. Jej senzory a satelity, ktoré neustále kontrolovala, jej dovoľovali vidieť túto nádheru v rôznych spektrách.

            „Veď už idem!“ Viktor sa natiahol a ťažký skafander sa v takmer beztiažnom stave jemne zavlnil. Pokračoval k hlavnej vzduchotechnike. Bola ťažko opancierovaná, aby vydržala aj nárazy mikroasteroidov, ktoré boli asi najväčšou hrozbou pre základňu a Viktora. Radary tieto drobné a rýchlo letiace kúsky kameňa dokázali odhaliť až na poslednú chvíľu. Boli rovnako smrteľné ako guľky zo samopalov, a ak vás zasiahol väčší kúsok, odrhol by vám aj polovicu tela. Viktor nezaháľal a dal sa do práce. Odmontoval ťažký pancier a nazrel dnu. Vedľa nádob, kde sa ukladal filtrovaný kyslík, boli aj nádoby a filtre, ktoré odstraňovali oxid uhličitý, a taktiež nádoby s označením L-266. Viktor si ich všimol už pred rokmi, keď opravoval podobnú poruchu. Zarazili ho, pretože nič také v školení nebolo. Via mu ale objasnila, že šlo o novú látku, ktorú sem pridali až ku koncu minulého turnusu. Keďže človek prechádzal medzi umelou gravitáciou a stavom beztiaže, jeho telo sa vystavovalo efektu podobnému ponáraniu sa do veľkých hĺbok. Látka L-266 bola novinka, ktorú systém primiešaval do vzduchu v prechodovej komore. Usadila sa v tele, a zatiaľ čo človek mohol pokračovať vo svojej práci, látka postupne vyprchávala, a akoby simulovala dekompresiu, ktorú museli podstupovať potápači v mori.

            Viktor dokončil opravy a vrátil ťažký pancier na miesto. Vrátil sa do majáku a hneď sa mu akosi uľavilo. Zrejme aj tá malá chvíľka v skafandri, ktorý fungoval bezchybne a dodával mu dostatok kyslíka, stačila na to, aby sa už necítil pod psa. Konečne sa mohol pustiť naplno do práce, no až po výdatných raňajkách, ktoré doprevádzali posmešky od Vii, ktorá si uťahovala z jeho váhy. „To, že si môžeš znížiť gravitáciu v základni neznamená, že môžeš jesť a jesť!“ Podpichovala ho, zatiaľ čo on si doprial slaninku a vajíčka v prášku. Ďalším jej obľúbeným vtipom na jeho váhu bol: „Pozor, aby si svojou obrovskou gravitáciu nepritiahol k sebe roj meteoritov, keď opäť pôjdeš niečo opravovať!“ Alebo „Znova som musela meniť trajektóriu satelitu, pretože vždy keď letel ponad základňu, tak klesol, lebo ho pritiahol tvoj veľký pupok!“ Viktor to mal ale v celku rád. Bol to srandista a za každý jej vtip sa oplatil rovnakou kartou. Aj keď to bol asi práve on, kto si začal uťahovať z jej účesu či komického hlasu, ktorý vychádzal z jedného pokazeného reproduktoru. Takže to bola vlastne Via, ktorá sa bránila.

Raz, keď mu už liezla veľmi na nervy, odpojil jej hlasový modul. Rýchlo ho ale zapojil späť, pretože sa bál, že Via praskne od zlosti, keď videl,  ako jej hlava poletuje po monitore, pri tom otvára ústa a jej tvár začínala byť až nezdravo červená s nádychom do fialova. Keď pochopil, že urobil chybu, bolo už neskoro. Hneď ako zapojil modul späť, Via sa odmlčala. Celý týždeň s ním neprehodila ani slovo. Dokonca aj keď ho musela upozorniť na nejaký problém, nechala mu na jeho chladničke napísaný virtuálny odkaz s množstvom výkričníkov. „Ty! sa! postaraj! o! turistickú! loď! ktorá! si! to! namierila! rovno! do! meteorického! roja! Loď! sa! volá! Ignis!“ Časom početnosť výkričníkov klesla a všetko sa vrátilo do starých koľají.

„Tak, koľko času nám ešte zostáva?“ Opýtal sa Viktor z nenazdajky.

            „Už len päť dní.“ Odvetila Via sklamane. „Tešíš sa späť na Zem?“

            „Vieš, že ani nie?“ Vii sa rozžiarili virtuálne oči. „Zem už nie je taká krásna ako kedysi a na iné kolónie sa nedostanem, pretože som starý na takú cestu.“ Odvetil smutne.

            „A čo ja?“ Opýtala sa neisto. „Nebudem ti chýbať?“ Viktor sa na ňu podivne zadíval. Hneď na to sa usmial a pohladil ju po vlasoch na monitore. Via, akoby cítila jeho dotyk, zavrela oči a užívala si to, aj keď to trvalo sotva sekundu.

            „Jasné, že mi budeš chýbať. No čo z toho?“ Povzdychol si. „Ty dostaneš nového zamestnanca a mňa vymažeš z pamäte. Tak to robia umelé inteligencie, nie?“ Vii sa zaleskli oči. „A aj keby nie, ja tebe nemôžem chýbať.“ Viktor vstal od stola a šiel sa trochu prejsť. Nevšimol si, že Vii skĺzla po líci slza. Hneď si ju ale utrela, a keď sa Viktor otočil, bola to už stará dobrá umelá inteligencia, bez emócií.

            Päť dní ubehlo ako voda a loď, ktorá viezla jeho náhradníka, už bola na radare. Počas týchto dní si Viktor robil svoju prácu, a keďže jej bolo priveľa ani si nevšimol, že Via je takmer ticho a už si z neho nerobila ani srandu. Častokrát mu ani neodpovedala na jeho volania, čo sa ešte nestalo. Preto jej pár hodín pred príletom raketoplánu vyčistil celé jadro, aby znovu bežala na plný plyn.

            „Tak a je to tu.“ Pomyslel si Viktor, keď zbadal raketoplán, ktorý pristál pred prechodovou komorou. „Asi je čas rozlúčiť sa.“ Povedal nahlas

            „To áno.“ Via sa objavila na jednom z monitorov. „Šťastnú cestu na nový svet.“ Usmiala sa a hneď na to zmizla. Viktor ostal zmätený, no hneď na to sa otvorili dvere v prechodovej komore a do základne vošiel chlap v ťažkom skafadri.

            „Pripravený na návrat na Zem?“ Opýtal sa ho.

            „Hneď,“ Viktor schmatol tašku, kde mal pár osobných vecí, ktoré si doviezol zo Zeme a nasledoval muža do lode. „Prečo máš na sebe skafander?“ Prekvapilo ho to, no hneď na to si všimol, že loď je prázdna a okrem pilota tu nik nebol. „Kde je môj náhradník?“

            „Celá základňa sa bude dva dni modernizovať a opravovať armádou dronov. Potom sa dezinfikuje, a až tak sem príde náhradník.“ Pilot pokračoval do kabíny a Viktor sa usadil na mieste pre cestujúcich. „Pokiaľ viem aj vy ste prišli už do prázdnej, vyčistenej a opravenej základne. Predsa len päť rokov je dlhá doba a je treba to urobiť.“

            „Aha,“ Viktor sa matne rozpamätal na čistú základňu a vzduch, v ktorom bolo cítiť dezinfekciu.  „A čo ten skafander?“

            „Musíte prejsť dekontamináciou rovnako ako základňa. To sa udeje až na lodi, a potom sa budete môcť voľne pohybovať.“ Priestor pre cestujúcich sa uzavrel, kabína pilota sa na malý okamih zaplnila bielym dymom, ktorý sa rýchlo rozplynul. Pilot si potom zložil prilbu a rukavice, aby sa mu lepšie pilotovalo. Raketoplán sa oddelil od základne a začal stúpať. Netrvalo dlho a doletel za okraj hmloviny, kde už čakala veľká loď. Bola to jedna z tých nových moderných lodí, ktoré skúmali vesmír a mohli v ňom zostať roky bez nutnosti opráv. Raketoplán pristál a Viktor vstúpil do uzavretej miestnosti, v ktorej strávil asi desať minút. Dali mu nové šaty a staré spálili. Všetko na jeho tele vydezinfikovali a pomocou najmodernejších prístrojov si overili jeho zdravotný stav. Potom už konečne mohol vyjsť von.

            „Takže váš kontrakt skončil.“ Pred dverami už čakal muž v uniforme. „Zavediem vás k stázovým komorám, kde prečkáte cestu na Zem.“ Viedol ho chodbou, a pri tom listoval v papieroch. „Toto je váš náhradník.“ Prechádzali okolo jednej z mnohých komôr, v ktorej bol postarší muž ešte stále zmrazený.

            „Ten sa ale má!“ Muž v uniforme firmy sa naňho nechápavo zadíval. „Priletel na takejto luxusnej lodi a ja som sem došiel v škatuli, čo ledva držala pohromade.“ Pousmial sa Viktor, keď si prezeral nablýskanú loď z vnútra. Všetko žiarilo svetlom, zatiaľ čo keď sa on prebral, myslel si, že jeho loď stroskotala. Všade blikali svetla a kovové rohože hrdzaveli. Potom si ale spomenul, že tá loď tak vyzerala, aj keď do nej nastupoval.

            „Je to len maják, ktorý nie je ziskový, a tak zásoby a nový personál prepravuje vždy loď, ktorá má cestu okolo.“ Vysvetľoval muž.

            „To chápem.“ Viktor nevedel spustiť zrak z veľkého priestranstva, na ktorom rástlo niekoľko stromov. Mali tu vlastnú záhradu, zelenšiu ako čokoľvek na Zemi. „Nemohol by som zostať hore počas návratu na Zem?“ Pristúpil k jednému zo stromov, aby sa ho dotkol a uistil sa, že nesníva. Povrch bol teplý a drsný, čo ho prekvapilo. Vždy si myslel, že stromy sú studené a ich kôra je hladká, no žiaden z nich nevidel naživo. Kyslík na Zemi už väčšinou vytvárali filtre podobné tým na majáku.

            „Je mi ľúto, ale to nejde. Zásoby sú obmedzené a cesta na Zem potrvá desať mesiacov, pretože loď musí pokračovať v pôvodnom kurze, a až potom sa dostane do blízkosti Zeme.“ Odpovedal mu vojak a mávol na neho, nech pokračuje v ceste. Viktor bol sklamaný, no pokračoval za ním. Kráčali ešte hodný kus, než dorazili do ďalšej sekcie plnej komôr pre zmrazovanie. „Nech sa páči.“ Muž ukázal na prázdnu komoru a Viktor do nej vstúpil. „Dobrú noc.“ Dvere sa zavreli a Viktor pomaly zaspával.

            „Čo, čo sa deje. Už sme tam?“ Viktor otvoril zaspaté oči, no cítil sa nejako inak, inak ako keď ho naposledy zmrazili.

            „Viktor, vstávaj!“ Započul hlas Vii.

            „Čože, čo?“ Nechápal. Všetko sa mu to len snívalo a jeho turnus ešte neskončil?

            „Vstávaj, si v nebezpečenstve.“ Viktor otvoril oči a uvidel, že je ešte stále v komore. „Nabúrala som systém a uspala som ťa len na chvíľu. Musíš utiecť, inak ťa zabijú!“ Naliehala Via.

            „O čom to hovoríš? Kto ma zabije?“ Viktor nerozumel jedinému jej slovu.

            „Maják neexistuje, je to len pokusné laboratórium a látka L-266 je... Ach, nie, už idú! Tvár sa, že spíš! Počúvni ma, prosím!“ Naliehala a niečo v jej hlase ho presvedčilo, aby ju počúvol. Zavrel oči a čakal, čo sa bude diať. Jeho komora sa otvorila a dvaja muži ho položili na nosítka. Tlačili ho dlhý kus cesty až do akejsi miestnosti, pripomínajúcej nemocnicu. Dvaja muži potom odišli a on tam zostal sám. Opatrne otvoril oči a uvidel množstvo lekárskych nástrojov, pekne poukladaných jeden vedľa druhého. Spoza dverí začul hlasy, a tak opäť privrel oči. Do vnútra vstúpil muž so ženou a debatovali o akýchsi neúspešných pokusoch. Nepočul všetko, pretože zastali pred dvermi a dnu potom vošiel už len muž. Viktor cítil, ako sa muž postavil vedľa neho. V zapätí na to počul akýsi zvuk pohybujúceho sa stroja. Veľmi opatrne pootvoril oči a zbadal čosi ako monitor, ktorý bol sotva meter od neho. Čierny monitor sa zapol a tesne predtým, ako Viktor opäť zavrel oči, uvidel kohosi v obleku, kto sa zobrazil na monitore.

            „Ako to so subjektom vyzerá?“ Ozval sa hlas z monitoru.

            „Predbežné výsledky sú sľubné.“ Počul, ako muž vedľa neho listuje v papieroch. „Zdá sa, že L-266 dokázala úspešne udržať jedinca nažive aj pri zvyšujúcich sa dávkach žiarenia z hmloviny, ale....“

            „Aké ale? Tento výskum je dôležitý! Na žiadne ale už nemáme čas, ak chceme udržať Zem obývateľnou!“ Vyprskol muž z obrazovky.

            „Niekoľkokrát sa uňho objavili bolesti hlavy a naposledy sa k ním pridalo aj zvracanie, čo sú zrejme príznaky choroby z rádioaktívneho žiarenia. Možno to ale spôsobila porucha vo ventilácii, ktorú nám Via nahlásila. Viac budem vedieť po pitve.“ Pri poslednom slove Viktor stuhol a v krku mu úplne vyschlo.

            „Akej pitve? Veď ešte nie som mŕtvy!“ Preblesklo mu hlavou.

            „Tak do toho!“ Odpovedal muž z monitoru. „A Alfréd!“

            „Áno pane?“ Opýtal sa lekár.

            „Ak sa ukáže, že bol pokus neúspešný, máme už čas len jeden ďalší turnus!“

            „Viem, čo je v stávke.“ Odpovedal mu lekár, ktorý už znel mierne podráždene.

            Viktor začul jemné prasknutie vypínajúceho sa monitoru a rovnaký zvuk, ktorým sa monitor presunul k nemu, no teraz sa vzďaľoval. Doktor si pritiahol pult s nástrojmi a chystal sa začať. V tom ale zo stropu začal unikať prúd plynu protipožiarnej ochrany. „Utekaj!“ Zaznel Viin hlas odnikiaľ. Viktor vyskočil zo stola a udrel doktora tak silno, že mu zlomil nos. Hneď na to sa rozbehol preč. „Rovno... teraz doprava... ešte kúsok, no pridaj, sú ti v pätách.“ Viin hlas ho navigoval až k hangáru plnému lodí. „Tadiaľ!“ Via rozsvietila navigačné svetlá na podlahe a zaviedla ho k jednej z dvoch veľkých lodí. „Ostatným som nabúrala ovládacie systémy, potrvá než ich znovu preprogramujú.“ Hneď ako vbehol na palubu, dvere za ním sa zavreli. „Pripútaj sa!“ Viktor sa rozbehol k sedadlám, no loď sa už začala hýbať. Len tak-tak sa stihol pripútať, než loď opustila hangár a plnou rýchlosťou vyletela von.

            „Čo sa to stalo?“ Viktor sa nechápavo chytil sa hlavu.

            „Prepáč mi to.“ Ozval sa hlas Vii.

            „Čo ti mám prepáčiť?“

            „Je to moja vina. Mala som ťa strážiť, zatiaľ čo na teba padala radiácia z hmloviny. Aby si nič nezistil, vymysleli si vodcovia tejto spoločnosti maják. Mal si mať pocit, že naviguješ lode skrz hmlovinu, a tak si si myslel, že je to obyčajná práca. Oni ale len chceli pokusného králika, na ktorom by testovali L-266, látku, ktorá mala človeka spraviť imúnnym pred radiáciou, ktorá ničí celú Zem. Prepáč mi to.“ Viin hlas znel smutne ako ešte nikdy.

            „Takže všetko to bola lož? Žiadne lode ani posádky v ohrození? A čo tie hovory, ktoré som s nimi mal?“

            „To všetko som vytvárala len ja. Jedine výletné lode, ktoré šli okolo, boli pravé, no žiadne lode, ktoré by niečo ťažili v hmlovine ani lode so zásobami, ktoré by cez ňu leteli neexistovali. Radiácia by prenikla ich trupom a zabila posádku na nej.“

            „Tak preto mal pilot skafander, preto ma museli tak vydezinfikovať. Museli ma zbaviť radiácie, aby som nezamoril celú loď!“ Začínalo mu to všetko do seba zapadať. Vzali si jeho, človeka, ktorý nemal nikoho, a ktorý nemal čo stratiť. Preto ho použili ako pokusného králika na mieste, kde by sa žiadna loď neodvážila prísť, a tak by ho nikto nikdy nemohol nájsť. „Ale prečo? Prečo si mi pomohla?“ Viktor si spomenul na chudáka, ktorého mali na jeho miesto, ako aj na tých, čo už isto boli pred ním. „Prečo si pomohla práve mne?“

            „Ja neviem.“ Na chvíľku nastalo ticho. „Asi som sa do teba zamilovala.“ Odvetila rozpačito, akoby ani poriadne nevedela, prečo šla proti svojmu nastaveniu. „Posledné dni som veľa premýšľala a rozhodla som sa ťa zachrániť. Potrebovala som ale ti posledné dni pre seba, a preto som ti vytvárala toľko práce.“ Viktor si spomenul na záplavu lodí, ktorú musel navigovať a zachraňovať za posledné dni.

            „Kam ideme teraz?“ Odpútal sa a zadíval sa na hmlovinu, ktorá sa od neho vzďaľovala.

            „Ideš do nového sveta. Našla som obývateľnú planétu ďaleko od Zeme. Tam sa ukryješ medzi ostatnými kolonistami a nikto ťa nenájde.“

            „Počkať! Ty nejdeš so mnou?“ Zarazil sa Viktor.

            „Nie, som stále pripútaná k jadru majáku a s loďou som spojená len na diaľku. O chvíľu ale opustíš môj dosah a navždy sa tak rozlúčime.“ Aj keď bola Via len umelá inteligencia, Viktor cítil, že ju nesmierne trápilo ich odlúčenie.

            „Tak na to zabudni!“ Viktor vbehol do kokpitu, vyskratoval niekoľko obvodov a prebral ručne kontrolu nad loďou. „Letím po teba!“ Otočil loď a namieril si to do Krabej hmloviny.

            „To nemôžeš! Loď nie je na takú radiáciu stavaná a nikde pri sebe nemáš L-266, aby ťa ochránila. Umrieš skôr, ako pristaneš.“ Namietala Via.

            „To sa nestane!“ Viktor začal prehľadávať loď a našiel niekoľko skafandrov. Rýchlo si jeden obliekol a vrátil sa ku kormidlu. Loď už vstúpila do hmloviny a rozozneli sa varovné signály. Viktor vedel o pilotovaní len to, čo ho naučili príručky a Via to dobre vedela.

            „Nerob to, havaruješ.“ Naliehala.

            „Správne pomenovanie je také, že asteroid havaruje na moju loď. Moje veľké brucho ho istotne pritiahne vlastnou gravitáciou.“ Loď začala klesať a Viktor sa snažil z celých síl udržať klesanie v norme.

            „Teraz nie je čas na žarty!“ Zúfalo vykríkla Via, keď videla akou rýchlosťou sa k nej Viktor blížil. „Zapni brzdiace trysky!“

            „Ešte nie!“ Viktor držal kormidlo a rútil sa k zemi. Niekoľko metrov nad zemou zapol trysky naplno a loď len s jemný rachotom dosadla na asteroid. „Idem si po teba!“ Vstal od kormidla a vybehol von. Vošiel do základne, kde vzal malý vozík na kolieskach. Pribehol k jadru Vii, ktorá ho navigovala. V ťažkom skafandri to šlo pomaly, no poradilo sa. Pripojil Viu na núdzový prenosný zdroj a odniesol ju do lode. Behom chvíľky ju tak zapojil do systému lodi a Via sa objavila ako hologram pomocou projektorov, ktoré boli na každej chodbe tejto nesmierne drahej lode.

            „Celá loď je zamorená. Hneď ako si dáš dole skafander, umrieš.“ Viktor sedel unavený na zemi a opieral sa o stenu. „Prečo si to urobil?“ Zohla sa k nemu a pokúsila sa pohladiť jeho tvár pod prilbou.

            „Zachránila si mňa, človeka s dušou. No ako každý človek s dušou viem, že aj ty ju máš, aj keď nie si z mäsa a kostí. Preto som ťa nemohol nechať na pospas tým netvorom, čo toto vymysleli. Istotne by ťa vymazali, a s tým by som aj tak nemohol ďalej žiť.“ Unavený Viktor sa usmial.

            „Lenže čo teraz? Ani skafander ťa dlho neochráni pred radiáciou.“ Z očí jej vyhrlo niekoľko sĺz, ktoré dopadli na podlahu a hneď sa rozplynuli.

            „A čo tá látka? Je ešte na základni? Nemôže vyčistiť loď?“ Via sa zamyslela a opatrne prikývla. To ale Viktorovi stačilo. Vyšiel von, odskrutkoval ťažký pancier a chystal sa odmontovať nádoby s L-266. V tom sa rozoznelo varovanie. Roj mikroasteroidov sa blížil k základni. Do dopadu už zostávali len sekundy a Viktor vedel, že nakoniec umrie na tomto kuse kameňa. Posadil sa teda k pancieru, ktorý ho síce mohol ochrániť, no tak rýchlo letiaci kameň, ktorý by narazil do panciera, uchyteného len o Viktorove ruky, by jeho aj pancier vymrštil do vesmíru.

            „Je mi to tak ľúto.“ Slabnúci hologram Vii vyšiel z lode a objal Viktora.

            „Bolo to najkrajších päť rokov v mojom živote.“ Pohladil ju po vlasoch a zavrel oči. Asteroidy veľkosti špendlíku až golfovej loptičky začali narážať do základne. Všade ale vládlo hromové ticho vesmíru. Keď Viktor otvoril oči, aby zistil, či sa to už stalo, zbadal, že je po všetkom. Asteroidy ho akoby zázrakom nezasiahli, zatiaľ čo plát pancieru, ktorý bol ešte pred chvíľkou vedľa neho, teraz lietal niekde v prázdnote vesmíru. Obaja začali od radosti plakať. Viktor odmontoval dva kanistre L-266, ktoré sa vyhli poškodeniu a zapojil ich do lodnej ventilácie. Potom spoločne s Viou opustili Krabiu hmlovinu a vydali sa na cestu plnú nebezpečenstva, ale aj radosti z toho, že sú opäť spolu.