Prešli už štyri dni, odkedy som opustil relatívne bezpečie modulu a vydal sa za svojou jedinou nádejou. Mohol som zostať na mieste havárie, no rozhodol som sa zariskovať. V pustej ľadovej krajine som hľadal cestu odtiaľto. Mojou jedinou navigáciou bol osobný počítač, na ktorom svietila červená značka. Tá bola odo mňa len niekoľko desiatok kilometrov, no aj tak som ju nevedel nájsť. Ležala na opačnom konci masívneho pohoria. Už dvakrát som sa musel vrátiť späť, pretože som si vybral cestu, ktorá nikam neviedla. Aj keď slovné spojenie „nikam neviedla“ nebolo presné. Obe tieto cesty viedli k istej smrti. Na konci prvej bol strmý zraz a druhá ma zaviedla ešte hlbšie do hôr.

            Brodil som sa snehom, ktorý som mal po kolená. Sneh mi zachádzal za vysoké vojenské čižmy. Poničená uniforma prekrytá kožuchom z balíčku núdzového oblečenia a čiapka, cez ktorú bol cítiť každý závan vetra, boli mojou jedinou ochranou. Vždy keď som našiel dobré miesto, kde by som sa mohol ukryť pred vetrom, utáboril som sa. Nohy som mal mokré a na tvári sa mi robili omrzliny.

            Díval som sa z malej jaskyne na výkyvy počasia vonku. Vietor v kombinácii so snehom doslova zoškraboval kúsky kože z odhalených častí tela. „V takom vetre nemôžem pokračovať.“ Prebehlo mi mysľou. Takmer mi z očí vyhŕkli aj slzy, no spomenul som si nato, čo sa stalo naposledy. Každý slza v tomto počasí rýchlo zmrzla. Odlúpiť kúsok ľadu z premrznutej tváre bolo bolestivejšie, ako keď som si pri náraze vyrazil zub o prístrojovú dosku. Rýchlo som si chcel spomenúť na niečo príjemne. Avšak nie len telo, ale aj myseľ bola uväznená na tejto planéte. Jediná príjemná spomienka z môjho života bola o tom, ako som prechádzal po holej pláni. No tu panovala taká zima, že sneh pod nohami zmrzol a dalo sa po ňom kráčať, akoby to bola pevná cestička. Príjemné a nepríjemne však šlo vždy spoločne. Keď som občas narazil na takéto pevné miesta, nechal som sa uchlácholiť bezpečím. Stratil som pozornosť až som šliapol tam, kde som nemal. Tenká vrstva ľadu sa podo mnou preborila a ja som sa ocitol po krk v snehu. Mal som čo robiť, aby som sa vyštveral naspäť. Rukami som sa snažil zachytiť sa tvrdej hornej vrstvy. Tá sa však pod mojou váhou lámala. Keď som už raz strácal nádej, že sa z tejto pasce dostanem, svitol mi nápad. Vytiahol som opasok a pripevnil naň niekoľko hviezd a medaily, ktoré mi ešte na uniforme zostali. Švihol som opaskom a ostré hroty hviezd sa zapichli do ľadovej vrstvy. Kúsok po kúsku som sa vyslobodil zo zajatia.

            „Stačilo hlava blbá!“ Potriasol som ňou a prestal som uvažovať nad tým, čo bolo. Rovnako ako uvažovanie nad tým, čo bude ani toto nemalo zmysel. Radšej som si užíval príjemne teplo z termálneho generátoru. Pred odchodom z vraku, som si ho vyrobil z rozbitých častí motora. Šlo vlastne o zmenšený motor. V tom momente mi bolo jedno, že bol nebezpečný a ľahko ma mohol zabiť. Stačilo, aby sa uvoľnila nejaká z kotiev, ktorá ho držala vo vertikálnej polohe a motor by začal divoko lietať, kým by mu nedošlo palivo. Keďže však šlo o zmenšeninu, palivo by mu vydržalo aj niekoľko týždňov.

            Prišla noc a búrka sa vôbec neutíšila. Nevedel som, či riskovať cestu v noci a búrke alebo počkať. Jedlo mi už takmer došlo, ale aspoň vody bolo všade naokolo dostatok. Od červeného bodu na mape som bol asi pätnásť kilometrov a zostávalo mi prejsť posledný kopec. Rozhodol som sa teda počkať a dúfal som, že ráno sa vyčasí. Stiahol som teda plameň motoru na minimum a ľahol som si na zem. Nemal som žiadne oblečenie či látku, ktorú by som si pod seba mohol dať. Kameň sa však od motora príjemne nahrial, a kým motor bežal, nemusel som sa báť, že zamrznem.

            Ráno ma prebudilo ostré slnko. Celá obloha sa vyjasnila a ja som mohol pokračovať. Vybral som osobný počítač a nasmeroval som sa správnym smerom. Nechcel som riskovať, že pôjdem opačným smerom. Stopy, ktoré som zanechal v snehu minulý deň, už boli zaviate novou vrstvou snehu. Brodil som sa tak čerstvým jemným snehom, ktorý pod mojimi nohami nepríjemne vŕzgal. Na tvári som však cítil slnečné svetlo, a to mi dávalo energiu. Po hodine brodenia sa, mi však niečo došlo. Také ostré slnko mi spaľovalo tvár a oslepovalo oči. Nemohol som v tejto pustej krajine riskovať úpal. Potreboval som si niečím prekryť svoju tvár, no nemal som čím. Obetoval som tak ďalší kúsok mojej uniformy. Strhol som jeden z rukávov a použil ho ako vysoký šál, ktorý mi zakryl väčšinu tváre.

            „Prečo to robia?“ Premýšľal som, zatiaľ čo moje nohy zdolávali ďalší krok. „Predsa sme im nič neurobili, tak prečo?“ Táto otázka ma trápila od chvíle, keď ich prvá strela zničila jednu z našich prieskumných lodí. „Veď majú všetko. Ich planéta je vraj raj. Jeden obrovský kontinent posiaty lesmi a vodopádmi. Nik ich nevyprovokoval ani sme len nevedeli, že existujú, tak prečo nás napadli?“ Myšlienky v hlave sa mi neustále opakovali. „Takto som si to nepredstavoval.“ Narukoval som do armády len preto, že nehrozila žiadna vojna. Konflikty na našom svete už boli dávno minulosťou. Ako syn významnej osoby som ihneď dostal hodnosť a mohol som tak vidieť nové svety. Aj tento svet bol kedysi na mojom zozname, no teraz som nechápal, čo na ňom ostatní videli. „Do čerta s tým všetkým!“ Zanadával som si, keď sa na mojej dlani objavil malý pramienok krvi. Snažil som sa vyštverať vyššie, no porezal som sa o jeden z ostrých kameňov. „Do čerta s vojnou!“ Vykričal som si hlasivky, až sa hory otriasli. Hneď nato som padol na zem a ruky sa mi zaborili do čerstvého snehu. „Je to také príjemné.“ Povedal som si, keď som ucítil chlad snehu, ktorý mi utišoval bolesť. „Len na moment si ľahnem.“ Už som sa chystal ľahnúť si do snehu a nechať všetko plynúť. V tom ma prebral hrmot. Obzrel som sa a z niekoľkých okolitých kopcov sa spustili mohutné lavíny. So strachom v očiach som sledoval, ako kusy ľadu a kameňa zavalili údolia, odkiaľ som prišiel. Pri predstave, že by ma to mohlo pochovať zaživa, som vstal zo zeme a pobral sa ďalej.

            „Konečne.“ Povzdychol som si, keď sa predo mnou ukázal posledný malý kopček. Na druhej strane už bolo miesto, kde by som mohol nájsť pomoc. Odhodlane som prekročil poslednú prekážku, no to, čo som uvidel, mi zobralo všetku nádej. Miesto, kde som došiel, už dávno nepripomínalo luxusný hotel, ktorý som chcel kedysi navštíviť. Veľká budova, zložená z menších krídiel a jednej centrálnej budovy, bola v dezolátnom stave. Strieborný náter, ktorý sa v slnečných lúčoch odrážal na kilometre ďaleko, už takmer zmizol. Zostali len šedé vyblednuté múry. Už z diaľky bolo vidieť, že budova nemá energiu. Silové polia, ktoré chránili budovu, už dávno zmizli. Krehké zdobené okná nevydržali nápor vetru a mrazu. Na budovách nezostalo jediné celé okno, ktoré by bránilo snehu, aby sa dostal dnu. Pýcha hotela, ktorou bola obrovská presklená kupola na okraji útesu, mohla už len spomínať na staré časy. Väčšina šesťuholníkových panelov zo skla bolo preč. Z diaľky som videl len prevrátené stoly a stoličky, ktoré kedysi slúžili návštevníkom. Kupola bola preslávená ako jedna z najluxusnejších reštaurácii s prekrásnou vyhliadkou na zamrznuté údolie. Sklamane som si zhlboka povzdychol. Skrz šál z rukávu prenikol horúci vlhký vzduch do mrazivého počasia. Ten sa takmer okamžite zmenil na tisícky drobných kryštálikov ľadu, ktoré odvial vietor.

            Vytiahol som z vrecka osobný počítač a stlačil som zelené tlačidlo. Na počítači sa rozsvietila značka výrobcu a po chvíľu nabehla aj malá obrazovka. Urobil som to, čo som robil posledné dni. Vybral som možnosť vyhľadať signály v okolí. Jediné, čo sa však zobrazilo, bola malá červená bodka označujúca hotel. Do vzdialenosti sto kilometrov nebolo nič iné. Zvažoval som, či sa vyberiem naslepo ďalej a budem dúfať, že sa časom nájde niečo ďalšie, no bolo neskoro. V ľavom dolnom rohu som si všimol červený nápis. Moje unavené oči k nemu skĺzli a nahlas prečítali: „Batéria takmer vybitá! Ihneď dobiť!“. Ledva som to stihol dočítať a počítač sa vypol. Zostala len tmavá obrazovka a niekoľko tlačidiel, ktoré už ďalej nereagovali na môj dotyk.

            Moje nádeje boli definitívne preč. Kráčať naslepo pustinou, by znamenalo smrť. Zostať v rozpadnutom hoteli by taktiež znamenalo smrť. Avšak rozdiel medzi nimi bol priepastný. Zomrieť v hoteli mi pripadalo príjemnejšie, ako sa nechať zavaliť lavínou, či len tak niekde uprostred ničoho odpadnúť. Vidina mrazeného jedla z luxusnej reštaurácie bola tiež lákavá.

            Zliezol som z kopca. K hotelu viedla vyznačená cestička, aj keď to vyzeralo, že po nej už dávno nik nešiel. S ťažkosťou som odsunul primrznuté dvere a vošiel som do útrob hotelu. „To je škoda.“ Dotkol som sa fresky na stene. Bola pokrytá námrazou a farby vybledli, no aj tak som rozpoznal dievčinu, ktorá sedela na okraji fontány. Čosi v jej očiach ma zahrialo pri srdci. Ak by som nepočul škvŕkanie nervózneho žalúdku, tak by som zostal a díval sa na vyblednutú nádheru. Kráčal som cez vstupnú halu a recepciu. Na kožených stoličkách boli stopy drápov a zubov. Pripadalo mi to zvláštne. Počas celej cesty som nevidel ani len stopy zvieraťa. Podišiel som k pultu recepcii a prezrel som si zlaté kľúče od izieb. Boli mohutné ako za starých čias, keď ľudia nevedeli vyrobiť malé kľúčiky. Horná časť kľúča mala zdobenie v podobe rôznych mýtických bytostí. Každá izba mala svoj špecifický vzor na kľúči. Chcel som si jeden z nich vziať. Na rukoväti mal malú žabku. Chytil som ho do ruky, no ani sa nepohol. Vitrínka s kľúčmi bola kovová, a tak každý z nich k nej pevne primrzol. „Stali sa pevnou súčasťou hotela.“ Pomyslel som si a na premrznutej tvári sa mi objavil jemný úsmev.

            Kráčal som hlbšie do útrob hotela. Niekoľko izieb bolo aj na prízemí. Občas som narazil na vylomené dvere, a tak som mal možnosť vidieť, ako to v nich vyzeralo. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby som sem prišiel v časoch jeho slávy. Prešiel som až k akémusi vnútornému parku so zamrznutou fontánou. Keď ešte fungovalo ochranné pole okolo hotela, park bol zelený a vo fontáne skákali malé rybičky. Aspoň tak som si to predstavoval. Teraz však bolo všetko iné. Stromy, ktoré dopĺňali park, boli teraz len kusy ľadu. Niet divu, že neprežili. Rozpoznal som palmy a iné stromy, ktoré rástli v teplých podmienkach. Na tomto kuse ľadu nemohli prežiť.

            Konečne som dorazil do reštaurácie pod kupolou. Všetko pokrýval jemný nános snehu. Sklá v kupole chýbali len v spodných častiach, a tak vietor privieval a zas odvial sneh. Prešiel som pomedzi rozhádzané stoličky a stoly až k dverám, za ktorými by mala byť kuchyňa. Pod nohami mi praskali kúsky skla, ale aj tanierov, na ktorých ešte stále boli zamrznuté kúsky jedla. Pretláčal som sa s tvrdohlavými dverami, kým pánty, na ktorých viseli, nepovolili. S rachotom som dopadol na zem a dvere, ktoré sa mi vyšmykli pristáli na mne. Boli z ľahkého dreva, a tak som ich len odtlačil na stranu. Vstal som zo zeme a trochu sa oprášil. Predo mnou sa objavili chladné farby vybavenia kuchyne. Začal som sa prehrabávať poličkami a skrinkami. Prešiel som aj mrazničku, ktorá bola väčšia než kajuta na mojej lodi, no nič som nenašiel. Sklamaný z neúspechu som sa pobral späť do kupoly.

            „Takže takto to skončí.“ Unavený a znechutený som sa díval na zbytky reštaurácie, do ktorej sa začali valiť tie hlúpe tvory. V rukách držali primitívne zbrane, ktoré vyhadzovali kúsky kovov. Znechutene som sa díval na ich oblečenie a pochopil som, že sú to tí najhorší z ich hnusnej rasy. Nemali na sebe uniformy, a tak to neboli vojaci. Ich vojaci mali aspoň občas kúsok cti v sebe. Títo však boli nejakí banditi, alebo otrokári. Na hlavách mali čiapky a masky, ktoré im zakrývali celú tvár. Nad kupolou sa vznášala ich malá loď, z ktorej povyskakovali na povrch. Už len pri samotnej myšlienke na to, že ich poháňala len chamtivosť a túžba po moci či majetku, ktorú nikdy nemohli zaplniť, mi prišlo zle. Vybral som z vrecka malý motor a zapol ho na najvyšší výkon. Rázová vlna ma zhodila z nôh a ja som si pri dopade udrel hlavu. Bezvládny som sledoval, ako motor vrazil do ich lode a explodoval. S úľavou som sledoval, ako horiaci vrak klesal k zemi. Ľadový vzduch ešte viac osviežil krik z okolia. Ležal som a čakal na smrť. Čosi ma však začalo trhať a ťahať za ramená. Pocítil som zvláštne teplo. Unavený zo života som zaklonil hlavu. Uvidel som mladé dievča, ktoré sa ma z celej sily snažilo odtiahnuť preč. Tvár mala špinavú a vlasy mastné, no aj tak to bolo to najkratšie, čo som v živote videl. V jej tvári sa však nečrtala odvaha, ktorá ju sem priviedla, bolo to zúfalstvo. Ktovie, ako dlho bola sama v tejto pustine a jednoducho už nechcela byť sama. Riskovala svoj život, len aby aspoň ešte raz počula pár slov, ktoré nevyslovila ona sama. Risk, však nebol vždy aj zisk. Sledoval som, ako kovová guľka prenikla do jej hrude a vyšplechla krv. Dievča sa zvalilo vedľa mňa a tvár jej pokryli vrásky. „To bude v poriadku.“ Jemne som sa usmial a jej tvár sa vyhladila. Opatrne pootvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, no nič som nepočul. „Uvidíme sa na druhej strane.“ Odvetil som najmilšie, ako to len šlo a na jej tvári sa objavil obrovský úsmev. V očiach sa jej zračil zápal, ktorý však pomaly vyhasínal ako jej život.

            Na stehne som pocítil ťažkú topánku. Obrátil som zrak a nado mnou stálo jedno z tých monštier. Zložil si masku, pod ktorou sa objavila ružovkastá pokožka. Ten tvor sa nazýval človek. Namieril na mňa zbraň a z jeho úst začali vychádzať slová. Nerozumel som mu, no ani som nemusel. Väčšina ich slov boli len nadávky a niečo také ma nezaujímalo. Obrátil som zrak k dievčaťu a sledoval som, ako plameň jej života vyhasol. Bol som si istý, že ju uvidím na druhom svete. Chcel som počuť jej hlas. Pri predstave ako sladko mohol znieť, som pocítil horúci kúsok kovu, ktorý mi prenikol do lebky. Viečka mi oťaželi a s úsmevom na perách som opustil tento svet.