„Čo ty na to?“ Gregor sa zadíval na svojho kolegu a kamaráta Ivana. Spoločné roky v službe vlastni z nich spravili priateľov na život a na smrť.

            „Ja ti neviem.“ Ivan odpil z whisky a gestom popýtal peknú servírku, aby mu ešte naliala. „Je to veľký risk.“

            „V Las Vegas to bol vždy risk. No chceš žiť takto až do smrti?“ Gregor naliehal. Z almužny, ktorú dostávali od štátu za dlhé roky služby, sa dalo len veľmi ťažko prežiť.

            „Vieš, že teraz to je iné Las Vegas. Pred tým si tam mohol prísť o hromadu prachov, no teraz ťa tam môžu zabiť behom zlomku sekundy.“ Ivanovi sa tento nápad nepáčil.

            „Mike a Susan už súhlasili. Štyria by sme to zvládli ako nič. Nie sme predsa len amatéri.“ Gregor pokračoval v presviedčaní. Obaja vedeli, že mal pravdu. Do Las Vegas chodili rôzne skupinky dobrodruhov, no len málokto z nich mal tréning a aj skúsenosti z boja.

            „Koľko si môžeme zarobiť?“ Poznal odpoveď, no chcel ju počuť ešte raz.

            „Za jednu uncu ponúkajú tritisícsedemsto dolárov, a to už po odrátaní percenta pre CDC.“ V očiach sa mu zračili iskričky nádeje. „Nehovoriac o tom, že najmenší kus vážil takmer stoštyridsať uncí. To je viac ako pol milióna dolárov.“ Objednal obom ďalší chľast. „Na štyri časti. Mal by si dostatočnú rezervu na to, aby si už nemusel pracovať po kadejakých úbohých brigádach. To je pod našu úroveň!“ Päsťou udrel do dreveného pultu. Ten sa jemne zatriasol a niekoľko ďalších bývalých vojakov sa k nemu na malý moment otočilo. Každý z nich ale vedel, aké to je, byť v civile. Hneď by sa k nemu pridali a len z číreho hnevu nad tým, čo obetovali a hlavne preto, čo za to dostali, by rozmlátili nielen pult, ale aj celý bar. Čašníčka ich ale prebodla pohľadom. Stačilo tak málo a každý sa vrátil k svojmu poháriku a naďalej sa utápal v ľútosti.

            „Tak teda dobre,“ Ivan do seba kopol posledný pohárik. Vstal zo stoličky a vzal si kabát. „Uvidíme sa ráno.“ Rozlúčil sa a odišiel späť k svojej žene a dvom deťom.

            Ivan celú noc premýšľal. Veľmi sa mu do toho nechcelo. Aj keď si nemohli dovoliť všetko, čo by chceli, žili si celkom dobre. No brigády, ktoré boli veľmi často pod jeho úroveň, ho len utvrdzovali v tom, že Gregor mal pravdu. Las Vegas bolo predsa vždy miestom, kde sa dalo zbohatnúť, ale aj prísť o všetko.

            Pred tridsiatimi rokmi sa celou zemou prehnala epidémia vírusu COVID-19. Bola tu takmer dvadsať rokov a vyžiadala si milióny životov. Potom konečne získalo ľudstvo kolektívnu imunitu a vírus sa zmenil na neškodné nachladenie. Pred dvomi rokmi sa ale objavil znovu. Aj keď neboli žiadne dôkazy o tom, že sa jednalo o rovnaký druh ako naposledy, vláda USA sa rozhodla neriskovať. Prvé prípady sa objavili v Las Vegas. Celé mesto bolo okamžite uzavreté do karantény. V okruhu päťdesiatich kilometrov sa vytvorilo niekoľko veľkých centier. V každom z nich prechádzali ľudia povinnou karanténou a až po tom mohli opustiť zónu.

            Niektorí si mysleli, že sa jedná o niečo, čomu netreba venovať pozornosť, no mnohí si pamätali hrôzy predchádzajúceho vírusu. Obavy o životy ale neboli to, čo viedlo k uzavretiu mesta. Hlavný strach prichádzal z kolapsu ekonomiky. Už tak sa svet ledva spamätal z poslednej vlny. Niečo podobné si proste nik nemohol dovoliť. Prehnané opatrenia sa ale ukázali, ako veľmi potrebné.

            Vírus sa v ľudskom tele správal veľmi zvláštne. Vyvolával psychotické stavy a zmeny na povrchu kože. Až príliš neskoro si vláda uvedomila, že mala byť ešte prísnejšia ku karanténe a rýchlejšia v evakuácii. Vírus zmenil nakazených na čosi zvláštne. Tvory bez zábran. Podobné zombíkom z rôznych filmov, no zároveň mali aj čosi od upírov. Bol to taký mix. Nemali radi svetlo, no nijako im neubližovalo. Žrali surové mäso, no nemuseli ste ich streliť do hlavy, aby ich to zabilo.

            Každopádne nákaza sa začala šíriť veľmi rýchlo skrz celé mesto. Z niečo viac ako pol miliónového mesta sa podarilo zachrániť dve tretiny. Zvyšok sa stal potravou alebo priamo mutantom. Našťastie sa ale táto nákaza nerozšírila ďalej. Neprenášala sa totižto vzduchom. Bol nutný priamy kontakt s nakazenými alebo s nainfikovaným hlodavcom. Od nich sa táto choroba dostala až na ľudí.

            Slnko pomaly vychádzalo a Ivan stál na príjazdovej ceste. V batohu mal svoje zbrane ako aj niekoľko suvenírov, ktoré zmizli zo zbrojných skladov, počas jeho služby. Chladný jarný vzduch mal už onedlho vystriedať pohodlný pickap, v ktorom sedel Gregor. Na korbe mal naložený poriadny arzenál. Ivan videl, ako je zadná náprava položená o dosť nižšie ako tá predná. Hneď za Gregorovím pickupom šiel ďalší, v ktorom sedela Susan a Mike. Zamával im a nastúpil ku Gregorovi. „Dobre ráno,“ odvetil neisto Ivan. Stále v ňom driemal nepokoj.

            „Len pokoj. Ak nič nenájdeme, tak sa vrátime a je to.“ Povzbudil ho Gregor a vyrazili vpred. Za šesť hodín mali doraziť do púšte a za ďalšiu hodinu do Las Vegas.

            Mesto bolo obohnané obrovským plotom pod prúdom vo vzdialenosti sto kilometrov. Malo to odradiť nielen dobrodruhov, ktorí by to skúsili na vlastnú päsť, ale zastaviť aj krysy alebo mutantov, ktorí by zvládli cestu púšťou. Viac bolo ale práve spomínaných dobrodruhov. A prečo aj nie. Každý chcel rýchlo zbohatnúť, no pri tom mohli preniesť nákazu na druhú stranu.

            Rok po tom, ako bolo mesto úplne odrezané a posledný živí a nenakazení ľudia boli preč, začalo veľké uvažovanie nad osudom mesta. Vybombardovať ho? Nie! Mesto plné bánk, firiem a mnohých cenností nemohli len tak zrovnať so zemou. Poslať tam armádu, aby vyčistila mesto od nákazy? Ako? Vyhladiť mutantov... To by ešte šlo, ale ako by vyhladili všetky nakazené krysy? Nehovoriac o stratách, ktoré by tam utrpeli. Mutanti boli rýchli a mnohokrát dosť múdri. Rozhodne by to stálo životy mnohých vojakov.

            Takto premýšľali takmer pol roka, kým jeden z dronov neobjavil to, čo odštartovalo túto mániu a hon za bohatstvom. Zlato. A nielen nejaké zlato. Veľké a ťažké prúty zlata s unikátnou štruktúrou a vzorom, pripomínajúcim pruhy ebenového dreva, sa váľali len tak na ulici. Las vegaské zlato. Cennejšie ako bežné a veľmi žiadané. Mnohí ľudia chceli šperky z tohto zlata. Niektorí ako spomienku na svojich blízkych, iní len ako niečo unikátne a iné. Jeho cena sa tak rýchlo dostala na dvojnásobok bežného zlata. To ľahké, bežne na ulici pohodené zlato, ale zhabala CDC. Jej tímy ho vyzbierali počas dňa, keď mutanti zaliezli do stok a kanálov. Keď už nebolo tak ľahko dostupné, dovolili aj ostatným, aby šli a našli svoj poklad.

            „Vystupovať.“ Gregor zatavil pred obrovským táborom CDC. Boli tu vedci, lekári, ale aj ozbrojené stráže. Bol to jeden zo šiestich prístupových bodov do mesta. „Tak pohyb.“ Zamával na Susan a Mikeho.

            „Máme ešte desať minút.“ Ivan sa zadíval na hodinky. Najbližšie školenie malo byť presne o pätnástej.

            „Radšej skôr ako neskoro!“ Popohnal Gregor ostatných a spolu sa vybrali k informačnému centru. Horúci a suchý vzduch púšte vystriedala klimatizovaná budova. Bola to len plechová búdka obohnaná izoláciou. Provizórne riešenie nepríjemného tepla.

            „Počet členov tímu?“ Opýtal sa chlapík za stolom.

            „Štyria,“ odpovedal Gregor.

            „Nech sa páči priepustky a GPS náramky s lokátorom. Majte ich stále na ruke. V prípade potreby vás odtiaľ vieme evakuovať vrtuľníkom.“ Podal im priepustky na krk a náramky s malým kovovým krúžkom.

            „Predpokladám, že za príplatok.“ Zazubil sa Gregor.

            „Samozrejme,“ prikývol chlap. „Tu je brožúrka všetkých úkonov aj ich cenník.“ Podal im štyri kópie. „V prvej časti je povinná výbava, ktorú dostanete u nás. Je zarátaná do desiatich percent z vášho celkového zisku. V prípade, že nič nenájdete, vyúčtujeme vám palivo a zapožičané komponenty.“ Odvetil strojovo. Gregor a jeho tím nebol prvý ani posledný, ktorému to vysvetľoval. „Viac sa dozviete na školení.“

            Všetci štyria sa bez ďalších slov vybrali do zasadačky. Tam už boli asi tri tucty ďalších dobrodruhov. Od úplných deciek, ktorým sotva vyrazilo strnisko, až po starších skúsených lovcov, na ktorých bolo vidieť, že tu nie sú prvýkrát.

            Na zoznamovanie nebol čas. Doktor zo CDC začal prednášku. Boli to väčšinou nudné táraniny o tom, kde sa ukrývajú mutanti, kde je ich najviac, a kde zase najmenej. Bol tu aj fakt, ktorý musel poznať každý vo svete. Zlato vytvárali priamo mutanti. Nik nevedel ako presne, no všetko nasvedčovalo tomu, že to bol nejaký sekrét. Možno to bol len sliz z ich úst, ktorý na vzduchu menil svoju štruktúru. Sekrét reagoval so železom a menil ho. Mnoho ľudí aj vedcov verilo, že si zo sekrétu stavajú svoje hniezda. Kanály plné zlata z premenených kovových trubiek sa tak stali veľkým, no extrémne nebezpečným lákadlom.

            Po asi hodinovej prednáške mali všetci dovolené vstúpiť do karanténnej zóny. Pred tým, ale museli podpísať sľub mlčanlivosti. „Na čo to je dobré?“ Zarazila sa Susa. „Veď každý vie, do čoho ide.“ Pozrela sa na vedca, ktorý im rozdával papiere.

            „Môžete tam vidieť doslova hocičo. Vláda rozhodla, že všetko, čo sa tam deje, musí byť utajené. Nechceme napríklad, aby sa odtiaľ priniesli fotky mutantov, v ktorých by mohol niekto spoznať svojho blízkeho. Črty ich tváre sú častokrát dobre rozoznateľné.“ Odpovedal rovnako chladne ako ten na recepcii. Po pár minútach zozbieral papiere a tímy si mohli vziať výstroj.

            „Aj tak je to celé na hovno!“ Odfrkol Ivan, keď si bral jednu z ich pušiek. „Nemôžme použiť vlastné zbrane a namiesto toho tu máme toto.“ Znechutene sa díval na čiernu pušku, ktorá nestrieľala guľky, ale elektrické šoky.

            „Počul si ich. Mutanti sú veľmi cenní. Ak by sme ich zabili, nebolo by nové zlato.“ Skonštatoval Mike.

            „No mohli to povedať verejne v televízii a nie takto.“ Pokračoval Ivan.

            „Videl si tie súhlasy,“ pridal sa Gregor. „Vieš si predstaviť reakciu pozostalých, ktorí by sa dozvedeli, že ich milovaní sú používaní na chov?“ Aj keď Gregor odpovedal, myšlienkami už bol inde. Tešil sa na prvú noc na predmestí Las Vegas.

            „Mali by sme si pohnúť. V útulku musíme byť pred zotmením.“ Susan si rukou zatienila slnko, ktoré sa pomaly blížilo k horizontu.

            O pár minút už všetci štyria sedeli v požičanom aute a smerovali k mestu spolu s ostatnými z tohto dňa. Pred súmrakom dorazili do opevneného tábora. Hrubé steny dopĺňala mohutná kupola. Bola to bezpečná zóna, kde mali prečkať noc a ráno vyraziť na lov. Bezpečná, no nie mimo dosah mutantov. Okrem alkoholu a dobrej nálady v bezpečnom tábore si dobrodruhovia mohli vychutnať aj pohľad na mutantov. Tí sa akoby prišli pozrieť na tých, ktorí sa mohli na ďalší deň alebo noc stať ich potravou. Bolo to, kto z koho.

            „To je niečo.“ Susan sa s údivom dívala na presklenú kupolu. Mutant sa vyštveral až na jej vrchol a snažil sa nájsť si cestu dnu. Jeho chudé telo bolo takmer preťaté na polovicu. Od sánky až k rozkroku sa tiahla výrazná červenkastá jazva. Práve bledá pokožka a pár výrastkov, podobných mačacím pazúrom, ich líšilo od bežných ľudí.

            „Tento je hladný.“ Odpovedal Ivan. Dobre počúval na prednáške. „Hladný mutant je rýchly, chudý a extrémne nebezpečný. V podstate nie je šanca ujsť mu.“

            „Možno bude nejaký z tých tučných na kamere.“ Mike ukázal na niekoľko monitorov. Kamery strážili perimeter. Teraz ale videli len niekoľko tuctov chudých mutantov, ktorí sa prišli pozrieť na nové mäsko.

            „Zrejme budú v kanáloch.“ Skonštatoval Gregor.

            „Tí najedení sa sotva vedia hýbať. Pochybujem, že nejakého zbadáme.“ Ivan nahlas premýšľal. „No mali by sme ich vyskúšať.“ Vzal svoju zbraň. Otvoril malý kovový poklop a vystrelil. Elektrický šok zasiahol chudého mutanta a na malý moment ho zrazil k zemi.

            „Vidíš, fungujú.“ Gregor znel nadšene, no Ivanovi sa to nepozdávalo. Mutant bol na nohách behom piatich sekúnd. To nebolo veľa času na útek.

            Hneď ráno sa všetky tímy vydali do mesta. Autá nechali v útulku. Nielen preto, že boli hlučné a mohli prilákať mutantov, ale aj preto, že im boli v meste na nič. Ulice boli posiate vrakmi áut, autobusov a nákladných vozidiel, ktoré tam zostali po rýchlej evakuácii. Väčšina ulíc tak bola takmer nepriechodná pre autá.

            Gregorov tím si to namieril šprintom do centra mesta. Ich plán bol jasný. Ísť tam, kde iní neboli. Centrum mesta bolo viac ako dvadsať kilometrov od útulku. Opatrná a tichá cesta skrz zamorené mesto zabrala aj týmto trénovaným vojakom takmer štyri hodiny. Len málokto si trúfol na takú dlhú cestu.

            „To nemá zmysel.“ Zašepkal Ivan do vysielačky.

            „Súhlasím,“ pridala sa Susan. „Všetko je prázdne.“ Opatrne postupovali pustými uličkami. Ukrývali sa v tieňoch áut a pokračovali k centru mesta. Ulice boli prázdne. Nikde ani len záblesk ligotavého kúsku zlata.

            „Výnimočne máte pravdu.“ Skonštatoval sklamaný Gregor. „No päť kilometrov južne je nemocnica. Tam mohlo niečo zostať.“

            „To nie je dobrý nápad.“ Na malý moment zastali a Ivan sa zadíval do tabletu. „Nemocnica má rozsiahle podzemné parkovisko. Ideálne miesto pre ich hniezdo.“

            „To sa chceš vrátiť s prázdnou?“ Gregor sa naštval. Každý z nich vedel, že ak nedonesú žiadne zlato, budú musieť zaplatiť náklady za požičanie výstroje a auta.

            „Nie, ale je to, ako keby sme vliezli priamo do ich hniezda len s týmto!“ Zodvihol svoju elektrickú pušku. „Stačí, že ich tam bude desať a dostanú nás.“

            „A čo ak by sme šli do podzemia?“ Navrhol Mike, no dostalo sa mu len znechutených pohľadov.

            „Takže namiesto osieho hniezda si máme zvoliť zasratý osí mrakodrap?“ Odfrkla Susan.

            „Nie, uvažujte! Všetci rýchli mutanti boli v noci pri útulku. Prišli sa na nás pozrieť. Zrejme ich prilákalo svetlo a hluk. Tímy sa stiahnu späť do útulku pred nocou, a tak sa tam nahrnú aj mutanti. Stoky tak zostanú prázdne. Možno tam bude zopár tučkov, no tých by sme zvládli.“ Na chvíľu sa všetci zamysleli.

            „To nie je zlý nápad.“ Zamyslel sa Gregor. „Možno by to aj mohlo vyjsť.“

            „Zbláznil si sa?“ Prerušil ho Ivan. „To je samovražda.“

            „Pokiaľ sa vrátime tak päť kilometrov od útulku, mohlo by to vyjsť.“ Pridala sa Susan. „Vojdeme dnu, vezmeme zlato a zdrhneme.“ Sledovala perimeter, a pritom ďalej rozprávala. „Je tu hromada výškových budov. Vyjdeme na strechu, a ak budeme mať hromadu zlata, zavoláme si odvoz. Ak nie, tak tam počkáme do úsvitu. Strecha má jeden prístup, to ubránime, ak by bolo treba.“

            „Súhlasím,“ pridal sa Gregor a pozrel sa na Ivana. „Keď chceš, vráť sa do útulku, no zacvakáš si štvrtinu!“

            „Doriti aj s tým!“ Ozvalo sa po chvíli premýšľania. „Tak poďme. Musíme si nájsť vhodnú strechu!“

            Gregor, Ivan, Susan a Mike sa vrátili na predmestie. Na dohľad od útulku si zriadili provizórny kemp. Strecha jedného z mrakodrapov bola skvelé miesto. Okrem toho mal mrakodrap priamy prístup do stok. Mreža, ktorá oddeľovala vstup do kanálov, bola ohnutá a všade naokolo bolo vidieť stopy mutantov. Stačilo už len počkať na noc.

            Susan sa nemýlila. Hneď, ako zapadlo slnko, vyrazili desiatky mutantov zo stok a nahrnuli sa k útulku. Gregor počkal pol hodinu, a potom sa všetci dali do práce. Nasadili si nočné videnie a potichu zliezali poschodia až k vstupu do kanálov.

            „Opatrne,“ zašepkal Ivan, keď Mike schádzal po kovových schodoch ku kanálom. Skrz prerazené mreže vošli dnu. Svetlo, zvuk, ale aj pachy lákali mutantov. Preto mal každý z nich špeciálnu kombinézu, ktorá neprepúšťala pach potu. Teda, až na ústa, oči a nos. No riziko sa zmenšilo o podstatný kus.

            Špinavý kanál sa za tých pár rokov prečistil. Čistá voda tadiaľ odtekala preč a doslova spláchla posledné ľudské exkrementy. Ani po myšiach a potkanoch tu nezostala stopa. Mutanti si na nich pravdepodobne pochutnali.

            Kráčali z kroka na krok. Opatrne, ticho a obozretne. Prešli sotva sto metrov, keď sa v nočnom videní objavila jemná žiaria, jasnejšia ako zvyšok okolia. Gregol gestikuloval rukou. Mike a Ivan sa presunuli dopredu. Gregor sa sklonil k lesklému kúsku a Susan mu kryla chrbát. Všetci štyria boli prikrčení k zemi. Gregor vzal veľký kus zlata. Vyzeral ako kameň. Otočil ho, keď v tom začul šepot. „Čo to, dopekla, je?!“ Zanadával Ivan.

            „Vyzerá to ako lebka, ale zlatá.“ Začudoval sa.

            „Ľudská lebka!“ Odfrkol Ivan.

            „To nemôže byť ľudská lebka,“ zaprotestoval Mike. „Je primalá.“ Síce to malo tvar lebky aj s otvormi na oči, nos a ústa, no zmestilo sa to do Gregorovej dlane.

            „Niečo tu nehraje,“ Susan sa nervózne rozhliadala po okolí. „Mali by sme vypadnúť.“

            „Súhlasím, pridal sa Ivan.“

            „Dobre, ešte päť minút a padáme.“ Navrhol Gregor a ukázal pred seba. V diaľke sa črtali ďalšie odlesky. „Vezmeme čo tu je, vypadneme a sme milionári.“

            Neochotne, no nakoniec súhlasili. Postupovali meter po metri a zbierali kusy zlata. Všetky pripomínali kosti človeka, no boli malé, akoby patrili dieťaťu. „To by už stačilo.“ Mike si s ťažkosťami vyhodil ruksak zlata na chrbát. Aj keď tam mal len pár kúskov, vážili aspoň tisíc uncí. Dosť na luxusný život až do smrti.

            „Ideme,“ zavelil Gregor. Všetci sa pohli, až na Ivana. Stál otočený čelom k ním, no jeho ruksak ležal stále na zemi. „Pohni si,“ zašomral Gregor. V tom si všimol nejaký tieň. V nočnom videní to vyzeralo ako tmavá machuľa na zelenom pozadí, ktorá vytŕčala spoza Ivana. Namieril zbraň jeho smerom a zasvietil baterku. Až vtedy sa celý kanál rozžiaril. Ani nie desať metrov od nich ležali hromady nažratých mutantov. Plazili sa k ním slimačím tempom. No jeden sa dostal k Ivanovi. Prisatý na jeho krku a hľadiaci na svoje ďalšie obete. Spoza neho vybehol rýchly mutant. Gregor neváhal a vystrelil. „Preč!“ Šeptom skríkol.

            Všetci traja sa rozbehli preč. Občas zaznel výstrel, aby spomalili tých, ktorí šli za nimi. Nik z nich už ale nevidel, ako sa mutantovi roztvorila jazva na bruchu ako obrovské ústa, ktoré pomaly pohlcovali a trávili Ivana. Ochromený toxínmi stále žil, no nemohol nič urobiť.

            „Pohyb!“ Poháňal Gregor zvyšok tímu. Dorazili k rebríku, ktorý viedol na prízemie bytovky. „Mike, kry nás!“ Gregor začal šplhať a hneď za ním šla Susan. „Môžeš!“ Gregor prebehol naproti vchodu do kanálov a kryl Mika. Ozvalo sa niekoľko výstrelov, no nebol to Gregor.

            „Nieeee!“ Zaznel výkrik Susan. Mutant pribehol z ulice. Stihla vystreliť, no až keď skočil priamo na ňu. Spoločne dopadli späť do obdĺžnikovej jamy, ústiacej do kanálov. Mutant ležal na nej a jeho zuby boli zaťaté do krku Susan. V jej očiach bol strach a zúfalstvo. Vedela, že je po nej. Vedela, že jej nik nepomôže a tušila, že to bude trvať dlho.

            Gregora tento pohľad vydesil. Stuhol, čo sa mu nikdy pred tým nestalo. Nevšimol si ďalšieho mutanta, ktorý vybehol z kanálov. Vyskočil na chrbát Mika, ktorý sa snažil vyštverať po rebríku. V momente, ako doňho zaťal zuby. Mike stuhol. Zostal visieť na rebríku a mutant začal roztvárať svoje brucho. Susan  už mala okolo tela obopnuté trávenie mutanta, a pomaly sa doň norila.

            Gregor mal šťastie. Žiaden ďalší mutant nepribehol z ulice ani z kanálu. Trvalo mu dobrú pol minútu, než sa spamätal natoľko, aby sa mohol pohnúť. Pomaly sa rozbehol po schodisku, až na strechu. Zabarikádoval dvere a čakal.

            Bola ešte hlboká noc, keď sa plne spamätal. Vystúpil na okraj mrakodrapu a sledoval mesto. V niekoľkých uličkách zbadal mutantov. Hodovali na niekom, kto sa do tmy nedokázal vrátiť. Keď vyšlo slnko, zamieril do útulku. Vzal si svoje aute a vybral sa k hranici. Podľa počtu áut, ktoré zostali v útulku a aj veľmi tichej noci, vedel, že mnoho z tých, ktorí sem prišli, už neodišli.

            Po hodine cesty dorazil Gregor sám k hraniciam karanténnej zóny. Unavený a znechutený odovzdal zlato v hodnote takmer štyroch miliónov dolárov, ktoré mal v ruksaku. V jeho hlave ale nastal výbuch otázok.

            „Čo to, dopekla, bolo?!“ Odfrkol naštvane na jedného z hodnostárov, ktorí si prišli prezrieť jeho úlovok.

            „Pán Rondolf,“ začal muž v obleku. „Vaše schopnosti a psychická odolnosť nás zaujali. Možno by sme sa vedeli dohodnúť.“

            „Dohodnúť?“ Začudoval sa Gregor.

            „Hľadáme ľudí ako vy. Takých, čo prežili Las Vegas a môžu sem nalákať viac ľudí.“ Pokračoval muž v obleku chladným tónom. „Vaša práca by bola jednoduchá. Chodili by ste po baroch, hľadali dobrodruhov a priviedli ich sem. V meste by ste ich vodili po uličkách, kde nič nie je a nakoniec až do kanálov.“ Muž položil pred Gregora zmluvu. „Dostali by ste klasických deväťdesiat percent z toho, čo si prinesiete v batohu a pätnásť percent z toho, čo zostane z ostatných, ktorých sem privediete.“ Položil pred neho papier so sumou, po ktorej sa mu urobilo zle. „To je priemerný mesačný zárobok lovcov.“

            „Ako to zlato vôbec vzniká? To sú detské kosti?“  Vyhŕklo z neho.

            „Nebláznite,“ pousmial sa muž. „Mutanti vypúšťajú do svojej obete toxín, ktorým znehybnia svoju obeť. Vedľajším produktom ich trávenia je ale to, že všetok nestrávený materiál sa ukladá v kostiach obete. Tie zvyšujú svoju hustotu a postupne sa zmenia na zlato. Je pravda, že kosti vyzerajú ako detské, no je to tým, že zlato je hustejšie, a tak potrebuje menší objem pri rovnakej váhe.“

            „Čo ak vašu ponuku odmietnem?“ Díval sa na pero so zmluvou pred ním. „Čo ak to zverejním? A vôbec! Prečo im nepošlete dobytok a nevyzbierate zlato z nich. Prečo ľudí?“

            „To sú dobré otázky.“ Pousmial sa chlap. „Ak odmietnete, môžete ísť. Ak to zverejníte, porušíte dohodu o mlčanlivosti a stane sa vám nehoda. Ak to prijmete, stane sa z vás boháč. A prečo nepoužívame dobytok? Pretože to nejde. Niečo v ľuďoch spôsobuje, že sa kosti zmenia takmer na stopercentné zlato. Kravské kosti obsahovali len dve percentá zlata. No možno raz prídeme na to, ako nahradiť zdroj zlata za iný. Do tej doby ale dopyt prevažuje hodnotu ľudského života.“ Gregor sa nachvíľu zamyslel. Potom vzal pero a podpísal zmluvu.

            „Výborne,“ usmial sa muž. „O pár dní sa môžete vrátiť po pozostatky vášho tímu. Mali by už byť premenené. Tentokrát vám ale dáme poriadnu výbavu.“ Pokýval na Gregora, aby vstal. „Zatiaľ si užite pobyt v karanténe.“ Ukázal na niekoľko provizórnych budov a stanov obohnaných plotom, kde už čakalo niekoľko značne preriedených tímov.