Lúskal som zvitok za zvitkom. Bola to však strata času. Všetky pojednávali o ich náboženstve. Boli to rôzne povery, rituály a činy bohov v minulosti. Všetko vyzeralo ako úplná hlúposť. Prešiel som ich však do konca. Jediná dôležitá vec, ktorú som sa z nich dozvedel, bola tá, že Mirnilčanov pokladali za bohov. Aj keď nie úplne za bohov. Skôr ako božiu armádu, ktorá prišla potrestať bezbožných Galbotov. V listinách sa písalo o tom, ako mohli beztrestne chodiť počas zatmenia slnka a ako ovládali kúzla. Tento klan ich začal uctievať a pravdepodobne preto prežili viac menej slobodní.

Keď som konečne odložil posledný zo zvitkov z knižnice, mohol som sa pustiť do tých ukrytých. Nebolo ich veľa. V porovnaní s náboženskými zvitkami to bol zlomok, no boli oveľa cennejšie. Pár z nich opisovalo dejiny Galbotu. Iné hovorili o jednotlivých kmeňoch a ich politike. Našiel som aj pár zvitkov, kde si zaznamenávali dlhodobý cyklus. Každých päťsto rokov sa ich cyklus striedania ročných období trochu zmenil. V ten jeden cyklus trvali úrodné obdobia o rok menej a chladné a horúce o rok viac. Pred dávnymi vekmi takto došlo k veľkému hladomoru a odvtedy zapisovali dĺžky cyklov. Teraz to však patrilo k zakázaným zvitkom. Hlad na Galbote sa tak mohol kedykoľvek zopakovať. Nevedel som, aký bol na Galbote rok, a tak som ani netušil, ktorý cyklus je práve v priebehu. Každopádne medzi týmito starými zvitkami som našiel aj pár úplne nových. Všetky boli napísane tou istou osobou a podľa farby papiera, to nebolo až tak dávno. Okrem toho pojednávali o udalostiach spojených s Mirnilčanmi. Chvíľku mi ale trvalo, kým som zistil, že sa jednalo o nich. Tvorca zvitkov ich označuje ako zostúpení z nebies. V náboženských zvitkoch ich ale volali Boží poslovia.

Zostúpený z nebies zabrali väčšinu územia. Písalo sa v jednom zo zvitkov. Útočia na bezbožné kmene a nás zatiaľ nechávajú na pokoji. Náš všemocný vodca verí, že ich prišli potrestať za porušovanie tradícií. V prvom z týchto zvitkov opisoval situáciu, akoby bol rád, že sa to deje. Veril tomu, že je to boží trest.

Niekoľko ďalších zvitkov , ako k ním prišli zostúpení. Ponúkli im výsostné právo nad kontinentom a oni sa stiahli na druhý z kontinentov pod zámienkou, že budú sledovať napĺňanie božích úmyslov. Autor opisoval, ako zabrali celý kontinent a ich malý národ tak získal obrovské územia.

Každým ďalším zvitkom sa však autorov názor menil. Najvyšší zakázal používanie jeho mena. Odteraz je to považované za bohorúhačstvo, pretože on je posol boží, ktorý priniesol na Galbot mier. Nechápem, prečo to tvrdí. Je predsa Galboťan ako každý z nás. Písalo sa v jednom zo zvitkov, no tým to neskončilo. Začali prenasledovať Galbotov, ktorí nenavštevovali bohoslužby, či inak sa vzopreli bohom. Každý, kto takto porušil zákon, bol prevezený na ostrov zostúpených, odkiaľ sa vrátil iný. Z očí mu šiel zelený dym a on poslušne splnil rozkaz najvyššieho. Tvrdili, že doňho vstúpil boží duch a on uvidel pravdu. Myslím si, že sa tu deje niečo zlé. Týmito slovami ukončil ďalší zvitok.

Je to zlé, veľmi zlé. Čítal som posledný zo zvitkov. Zabili všetky zvieratá, ktoré počas zatmenia slnka Rištar neboli ticho, či sa len tak pásli na lúke. Toto je šialenstvo. Veď to boli len zvieratá a Rištar ich nikdy sama netrestala. Pokračoval v ďalších opisoch. Boli to rituály, ktoré sa podľa neho nemali používať, no ich nový vodca ich opäť zaviedol. Najhoršie však je, že už zničili všetko, čo je v rozpore s učením. Musím tieto zvitky uchovať. Snáď ich naše generácie nájdu a odhalia pravdu aj keď pochybujem. Už malé deti sú fanatizované v slepú vieru.“ Dočítal som posledný zvitok. Konečne som vedel, čo sa tu stalo. Vedel som však aj to, že potrebujem ďalšie informácie. Zvitky vyzerali takmer ako nové, a tak som mal pocit, že ich autor je ešte nažive. Musel mať prístup do knižnice, a to neobmedzený. Inak by nemohol ukryť toľko zvitkov.

Hneď ráno som vyrazil späť do knižnice. Bola otvorená a nik v nej nebol. Rozmiestnil som niekoľko minibotov, ktorí nahrávali všetko, čo sa tam udialo. Nečakal som, že zistím, kto to bol hneď prvý deň. Nechal som miniboty pracovať a vybral som sa do mesta. Prešiel som trhovisko, ako aj všetky bočné uličky. Skener pracoval na plné obrátky, no nič zaujímavé nenašiel. Občas som narazil na podzemné priestory, no boli to len pivnice a jedna dlhá chodba, ktorá viedla až k palácu uprostred mesta. Nevyzeralo to síce ako palác, no sídlil tam ich vodca. Keď Rištar prešiel popred slnko, ich vodca vyšiel von. Povedal pár bežným náboženských rečí, a potom sa vrátil späť. Ja som sa však zameral na jeho ochranku. Boli to Galboti, no podmanení Mirnilčanmi. Párkrát som prešiel okolo jeho palácu a pomocou skeneru som napočítal päťdesiat Galbotov. Boli vo vnútri a nevedel som určiť, koľko z nich bolo podmanených.

Večer som skontroloval knižnicu. Nepotreboval som ísť dnu. Zvonku som si nahral údaje z minibotov, ale nič nezachytili. Len pár Galbotov, ktorí študovali náboženské texty. Povedal som si, že nemá zmysel strácať tu čas. Opustil som ich hlavné mesto a šiel som sa poobzerať po okolí. Zamieril som na pobrežie. Cestou som prešiel niekoľko miest, kde som už vedel, čo hľadať. Navštívil som knižnice, ale nič okrem náboženských textov som nenašiel. Dokonca ani inú verziu. Všetky texty boli rovnaké. Líšilo sa len ich písmo, keďže všetko bolo ručne napísané.

Za týždeň som prešiel pätnásť miest a dorazil som na pobrežie. Čakalo ma tam niekoľko menších a väčších miest. Hľadal som však mesto s názvom Uriko. Dopočul som sa, že odtiaľ sa dá preplaviť k zostúpeným do svätého mesta. Nemusel som ho dlho hľadať. Bolo najväčšie z nich a podobalo sa hlavnému mestu. V prístave som sa dozvedel, že loď odpláva až na druhý deň. Šiel som teda do hostinca, kde som si kúpil izbu. Mal som šťastie, že ich peniaze boli kovové. Železo bolo takmer všade, a tak som si z kusov šrotu vyrobil vlastné mince. Boli na nerozoznanie od pravých.

„A čo teraz?“ Ležal som na posteli a premýšľal. Many bol preč a otvoriť portál na Zem, len aby som sa s niekým porozprával, bolo nebezpečné. V prístavnom meste už boli aj stráže pod vplyvom Mirnilčanom. Kľudne sa tu mohol schovávať aj ich veliteľ. „Aspoň, že tu nie je prach.“ Rozhliadol som sa po malej izbičke. Nebolo tu takmer nič. Jedna posteľ, stolík a stolička. Galboti sa zrejme nepotrebovali umývať tak často ako ľudia. V žiadnom z domov nebola ani tečúca voda, a nie to ešte sprcha. Tá by sa mi teraz hodila. Takmer celá krajina bola suchá a veľmi prašná. Cítil som prach v ústach aj na tele. Chcel som si ponechať kompletnú výzbroj, pri sústredení bola vzduchotesná. Musel by som používať neustále mágiu vetra, aby som sa neudusil. Keď som sa pokúsil oslabiť psychickú zbroj tak, aby ňou prúdil vzduch, prach sa dostal dnu. Bolo teda zbytočné a namáhavé používať kompletnú vzduchotesnú zbroj. Zmieril som sa teda s prachom, i keď to bolo otravné.

Hneď ráno som vyrazil na druhý kontinent. Loďou to boli tri dni cesty. Tri najhoršie dni v mojom živote. Nikdy predtým som sa neplavil, a tak som nemohol tušiť, že trpím morskou chorobou. Celú cestu mi bolo otrasne, a tak som nevyšiel z kajuty. Párkrát som sa na to už chcel vykašľať a otvoriť si pohodlný portál, no musel som to nejako vydržať. Keď sa loď blížila k brehu, takmer som od radosti vyskočil z kože. Potom ma však rýchlo schladila myšlienka na spiatočnú cestu. Loďou som už rozhodne nechcel ísť, ale zrejme som nemal na výber.

Moje nohy sa dotkli suchej zeme a trochu sa mi uľavilo. Stále som mal žalúdok, akoby na vode, a tak som sa len nemotorne potkýnal medzi Galbotmi. Aspoň, že ilúzia fungovala bez problémov. Kráčal som spolu s ostatnými Galbotmi a ani som nevedel kam. Snažil som sa zadržať zvracanie, a tak som si vôbec nevšímal, čo je okolo. Šli sme dobrú pol hodinu, keď mi začalo byť trochu lepšie. Porozhliadol som sa a uvidel som rajskú záhradu. Všade to žilo zeleňou a potôčiky či jazierka boli na každom kroku. Síce som nevidel žiadne zviera, ale aspoň to už nebola pustina.

Dorazili sme do mestečka. Uprostred bol obrovský chrám a naokolo boli len hostince a obchodíky s tovarom, ktorý som nikde inde nevidel. Všetko vyzeralo byť drahé a aj bolo. Zatiaľ čo za izbu som v meste zaplatil desať mincí, tu stála obyčajná šatka päťdesiat mincí. Zdobene štíty či meče sa tu predávali za tisíce. Také niečo si mohol málokto z nich dovoliť.

Dav Galbotov zastal pred chrámom. Z neho vystúpilo niekoľko Galbotov v zlatých rúchach. Začali kázať k davu, a pri tom chválili Mirnilčanov. Tvrdili, že to vďaka ich prítomnosti a dobrosrdečnosti je celý kontinent zelený ako toto mesto. To však nebola ani zďaleka pravda. Keď som tam tak stál, ponoril som sa do podvedomia. Mal som pocit, že kázanie bude trvať dlho, a ak by som len tak odišiel, asi by som na seba upútal pozornosť. V podvedomí som si tak prezrel záznam z orbitu. Priblížil som sa na miesto, kde som sa nachádzal. Z orbitu som si pred tým žiadnu takúto zelenú plochu nevšimol. Preto som bol zvedavý. Zeleň bola len okolo tohto mestečka a siahala pár kilometrov zaňho. Ďalej to už bola suchá vyprahnutá zem ako všade. Tieto dva svety však od seba niečo delilo. Vysoká hradba oddeľovala chrám od mirnilskej základne. Do nej nemal nik prístup, a tak nemohol vidieť, čo tam je. Porozhliadol som sa okolo. To musí stáť veľa síl, pomyslel som si. Aj keď som nemal také dobré zmysli ako Wendy, jasne som videl, že zeleň tu udržuje nejaká mágia. Nebola to len tak nejaká mágia. Cítil som jej silu. Na planéte musel byť aspoň jeden z tých najsilnejších mágov, ktorých Mirnilčania mali.

Listoval som Ayrinými knihami, zatiaľ čo galbotský kňaz ďalej táral o mirnilských zázrakoch a podobných nezmysloch. Prešiel som tých najsilnejších mirnilských mágov, aby som vedel, kto je za tým. „Tarial! Takže žena mág.“ Prezeral som si jej fotku. Ayra dala takmer ku všetkým aj fotky. Len dvaja z nich nemali žiadnu fotku, pretože ich nikdy nevidela. Začula len ich mená. Táto Tarial mala svetlejšiu pleť ako bežný Mirnilčan. Takmer až do ružova. Na fotke bola len jej hlava a malá časť z hrude. Bolo ťažké spoznať, čo mala na sebe. Na hlave však mala zelenú šatku. Spod nej šli dva hrubé hnedé vrkoče. Ich výrastky na hlavách boli oveľa hrubšie ako naše vlasy. Čudoval som sa, ako ich dokázala takto zapliesť. Posledným poznávacím znakom bol zvädnutý kvet za uchom. Nechápal som, čo znamenal, a prečo by si niekto za ucho dal zvädnutý kvet, no tento bol jasne vidieť. Vyzeral ako fialka, no bol celý hnedý a suchý. „To bola potvora!“ Spomenul som si na jej simulácie. Okrem ovládania prírody vedela aj skvelo ovládať vodu, vietor a zmeny skupenstva. Behom chvíľky dokázala zmeniť vodu na ľad, či z neškodného vzduchu urobiť pevnú hmotu. Rozhodne bola veľmi nebezpečná, a tak trochu aj príťažlivá. Ich črty neboli až tak odlišné od našich. V simulácii často nosila vyzývavé šaty, no bral som to tak, že ma mali vyviesť z miery. Prvých pár súbojov s ňou bolo kvôli oblečeniu náročných, no časom som sa naučil ignorovať to. Viac mi však dala zabrať iná z ich čarodejníc. Celkovo mali Mirnilčania štyri mocné čarodejnice. Okrem Tarial to boli ešte Bioza, Kari a Tory. Kari z nich bola najnebezpečnejšia. Nebolo to ani tak jej silou, ako mágiou, ktorú používala. Dokázala vypustiť do vzduchu feromóny, ktoré útočníkov omámili a prinútili ich zaľúbiť sa do nej. Účinok našťastie nebol trvalý. Postačoval ale na to, aby sa do jej blízkosti len tak niekto nedostal.

Zamyslel som sa na tak dlho, že som si nevšimol, čo sa dialo na pódiu. Kňaz prestal rečniť a z chrámu vyšla Mirnilčanka. Bola to Tarial. Vlasy vo vrkoči, zelená šatka na hlave a kvetina za uchom. Bola však zelená s bielym kvetom. Obrázok sa mýlil, no ja som bol vo veľkom nebezpečenstve. Tak, ako som ja videl a cítil mágiu, ktorá z nej vyžarovala, tak isto to musela vidieť ona na mne. Bol som síce v dave Galbotov, ale to nič neznamenalo. Vyzeral som ako rozsvietená žiarovka medzi stovkami rozbitých žiaroviek.

Tarial stála vedľa kňazov, ktorí ju oslavovali. Dívala sa na dav pred sebou s pohŕdaním v očiach. Čo ma však prekvapilo, nič sa nedialo. Čakal som, že zavelí strážam, aby sa ma chopili alebo sama zaútočí, no nič. Len tam tak stála v odvážne vyzerajúcich belasých šatách, ktoré boli síce dlhé, no na boku mali výrez. Z neho jej vykukovala hebká noha, na ktorej boli zlaté sandále. Nevedel som presne, ako nazvať tieto topánky, no vyzerali ako sandále so šnurovaním takmer pod koleno. Šaty odkrývali aj časť jej hrude. Brucho bolo takmer obnažené a v dekolte sa črtali plné prsia. Takže Ayra si nevymýšľala, pomyslel som si. „Aspoň to budem mať ľahšie pri ďalších z nich.“ Vedel som, ako vyzerali takmer všetci z nich. „Teda, ak budem mať ešte šancu.“ Prerušil som svoje zasnenie. Stále som bol uprostred davu. Okolo boli stráže, predo mnou ona. Nemal som veľmi na výber, a tak som sa rozhodol počkať. Bola na rade a ja som bol pripravený na všetko.

Pozorne som sledoval Tarial. Kňazi okolo nej stále niečo hovorili až sa denné svetlo začalo strácať. Galboti zodvihli zrak k oblohe a ja s nimi. Rištar začal prechádzať pred slnkom. Čakal som, že sa pôjdu schovať, no nie. Stáli a sledovali zatmenie. Keď bolo zatmenie úplné, Tarial zodvihla ruky a krajinu opäť zaliali slnečné lúče. Galboti začali jasať a volali jej meno. „Takže takto ich ovládaš.“ Odfrkol som. Bola to jednoduchá mágia svetla. Ani ju dokonca nemusela vytvárať. Cítil som, ako sa v jej prítomnosti zjavila stopa portálu. Zrejme ho otvorila niekde, kde slnko ešte svietilo a jednoducho preniesla lúče sem. Zatmenie tak nastalo niekde úplne inde.

Tarial a kňazi sa vrátili dnu. Dav sa pomaly začal rozchádzať. Rozhliadol som sa okolo a nič. Nikto z vojakov nezmenil svoj post. Každopádne som viac nechcel riskovať. Otočil som sa a zamieril naspäť do prístavu. Kráčal som po vydláždenej cestičke späť k lodiam a obzeral sa, či ma nik nesleduje. Konečne som dorazil do prístavu, no mal som smolu. Loď odchádzala až večer. Bolo by podozrivé, keby som čakal niekoľko hodín pri vstupe na loď. Vrátil som sa teda do mestečka a prechádzal som sa pomedzi Galbotov. Snažil som sa čím viac ukryť svoju mágiu a dúfal som, že prežijem bez povšimnutia až do večera.

„Prepáčte!“ Obzrel som sa a za mnou stáli dvaja Galboti so zeleným dymom v očiach. „Pani Tarial by sa s vami chcela stretnúť.“

„Wow.“ Vyslovil jeden z okolostojacich Galbotov.

„Na čo ešte čakáš?“ Opýtal sa ďalší z okolostojacich, zatiaľ čo ja som zvažoval útok alebo útek.

„Bude mi cťou.“ Odvetil som.

„Nasledujte nás.“ Galboti sa otočili chrbtom a ja som mal skvelú šancu zaútočiť, no neurobil som to. Skrz miniatúrne portály som si privolal kompletnú zbroj a dva meče, ktoré sa mi usadili za opaskom. Všetko to ukrývala ilúzia Galbota. Moje krytie bolo aj tak odhalené, a tak som sa chystal zabiť jedného z ich silných mágov. Na toto som predsa trénoval.