Čakanie bolo vždy tou najhoršou časťou akejkoľvek udalosti. Donedávna som hrával futbal a aj pri takejto, zdanlivo bezvýznamnej udalosti, bolo čakanie na zápas stresujúce. Naučil som sa však, ako sa uvoľniť. Jednoducho som si vyprázdnil hlavu, a len tak pozoroval okolie. Nabudené pohľady spoluhráčov, ktorí chceli za každú cenu vyhrať, vystriedali vystrašené tváre detí. Ich prvotný zápal už ochladol a približujúce sa škrípanie kovových častí brnenia im nepridávalo na odvahe. Pozorne som ich sledoval a dúfal, že nik z nich nespanikári a neutečie.

Spoza kopca sa vynorili prví dvaja vojaci. Prekročili hrebeň nasledovaný zbytkom skupiny. „Vyšlo to!“ Pomyslel som si, keď prví dvaja vbehli priamo do nastražených ôk. Zachytená noha zostala na mieste, zatiaľ čo zvyšok tela tvrdo dopadol na zem. Z kríkov vybehli deti a svojimi kopijami bodali do vojakov na zemi. Jeden z vojakov sa pokúsil dostať k deťom z boku, no Wendy ho zasiahla do ramena. Bolestivo zakvílili a všetkých nás ovládol zápal boja. Konečne kričali od bolesti oni a nie niekto z ľudí.

Prebehol som za kopec a snažil sa dostať za Mirnilčanov. Kým som sa dostal k ním, zasiahol ďalší šíp zraneného vojaka, a ten padol k zemi. Zostávali už len dvaja vojaci a obor. Vybehol som na jedného z nich a silným úderom oddelil hlavu od tela. Druhý vojak sa rozbehol preč. „Zbabelec.“ Prebehlo mi mysľou, no bol som rád, že už zostal len obor. Obor vykročil k deťom. Nevšimol si ostne ukryté pod lístím. Jeho bolestivý rev sa niesol lesom. Nohy mal prepichnuté a nemohol sa pohnúť. Deti doň vrážali kopije, dokonca aj Wendy pridala niekoľko šípov, no on stále stál a mával mečom na všetky strany. Chcel som ho doraziť, no videl, že som bol za ním, a tak si dával pozor. „Porazíme ho, len pokračujte!“ Skríkol som na ostatných.

Z kríkov sa vynoril ďalší vojak. V jednej ruke štít a v druhej meč, z ktorého kvapkala krv. Po chrbte mi prešiel studený pot. Odstúpil som od obra a pozrel sa na deti. Boli tam len štyria. „On neutekal, on lovil.“ Pocit z dobre pripraveného útoku vystriedala trpká chuť zlyhania. „Mal som ich spočítať už skôr.“ Hneval som sa sám na seba. Vojak sa začal približovať a môj hnev zmenil cieľ. Plnou rýchlosťou som vybehol priamo na Mirnilčana. Chytil som meč do oboch rúk, a čo najsilnejšie som sekol. Vojak nastavil svoj štít, aby vykryl úder, no rana povzbudená hnevom odhodila jeho aj štít k zemi. Úder bol taký silný, že mi takmer vyrval meč z rúk. Kým som znovu získal cit v rukách, nepriateľ už stál na nohách. Nevšimol si Wendy, ktorá ho už mala zameraného. Šíp preletel okolo mňa a zabodol sa mu do hrude. Vojak nechápal odkiaľ sa ten šíp vzal a pomaly klesol k zemi. Obzrel som sa k ostatným a uvidel obra ležiaceho v kaluži krvi. Netušil som, kto ho skolil, ale ani ma to nezaujímalo. Díval som sa na krvavý meč ležiaci vedľa tela vojaka.

Rozbehol som sa do lesa a sledoval som pri tom krvavé fliačky na vegetácii okolo. Ani nie päťdesiat metrov od bojiska ležali mŕtve telá. Boli to Amálka a Katka. Prebodol ich niekoľkokrát, aby mal istotu. Obe telá mali rany na chrbte. Zrejme ani netušili, čo ich zabilo. Na ramene som pocítil ruku. Inštinktívne som švihol mečom.

„To som ja Wendy.“ Riekla roztraseným hlasom. „Ehm, môžeš?“ Jemne mi odtlačila meč s jej krku.

„Prepáč.“ Uvoľnil som sa. „Čo sa stalo?“ Hľadel som na mŕtve telá a neveriacky som krútil hlavou. „Ako sa tu dostali?“

„Keď si prebehol za kopec, tak sa asi vydesili. Pustili kopjie a utekali do lesa a potom....“ ťažko prehltla.

„Videl som toho vojaka, no myslel som si, že zbabelo uteká.“ Vyčítal som si to, mohol som ich zachrániť. „Je to moja vina.“ Sklonil som sa k jednej z nich v poslednej snahe nahmatať pulz, ale zbytočne.

„Nie je to tvoja chyba!“ Wendy sa na mňa naštvane zadívala. „Urobili sme, čo sme mohli. Ich chyba, že sa nedržali skupiny.“ Tvárila sa, že ju to netrápi, no neveril som jej to.

„Radšej sa vráťme k ostatným.“ Vybral som sa po krvavej stope naspäť. „Nemôžeme sa tu zdržiavať.“ Povzbudilo ma aspoň to, že ostatní prežili.

Vrátili sme sa k ostatným. Museli sme im povedať, čo sa stalo a pochovať mŕtvych, keď v tom dobehol Jakub. „Poďte, ale rýchlo!“ Zakričal na nás a mne prebleslo hlavou, že tých šesť bol len začiatok. Wendy sa na mňa nervózne pozrela a obaja sme sa rozbehli, čo nám sily stačili. Vybehli sme z húštiny a uvideli sme, ako sa obor ťažkopádne dvíhal zo zeme. Juraj doň strčil kopijou, ale obor ju chytil a odhodil kopiju spoločne s Jurajom niekoľko metrov ďaleko.

„Čo sa deje? Veď už bol mŕtvy!“ Kričal Pimpo, to bolo to jediné, čo dokázal. Kolená sa mu triasli a nevedel sa ani pohnúť.

„Je tvoj, Wendy.“ Povedal som chladným tónom.

„Rodený gentleman.“ Zachichotala sa. „Lenže už nemám šípy.“ Ukázala smerom na obra, z ktorého trčalo zo desať šípov.

„Nabudúce to zachraňuješ ty!“ Naštvane som sa pozrel na Wendy a vytrhol som Pimpovy kopiju z rúk. Vybehol som na kopec a sa rozbehol oproti obrovi otočenému chrbtom ku mne. Vyskočil som najvyššie, ako to len šlo a zarazil kopiju do jeho chrbta. Kopija prebodla obra a priklincovala ho k zemi, pri tom sa však zlomila a ja som s kúskom zlomenej kopije dopadol vedľa obra. Rýchlo som sa odkotúľal preč, aby ma náhodou netrafil jeho silnými rukami. Ostatní mi pomohli vstať a obor vyzeral tak, akoby bolo konečne po ňom. Vybral som meč z puzdra a opatrne som kráčal k nemu. Zdal sa byť mŕtvy. Zatiaľ čo ja som mal žalúdok až niekde v krku, ostatní len zvedavo pozorovali, či ma neschmatne. Keď som bol len meter od neho, uvidel som, ako sa jeho rany na krku hoja. Neváhal som ani sekundu a odťal mu hlavu. „Toto už nerozchodíš.“ Povedal som, tak aby ma počuli aj ostatní. „Teda, dúfam.“ Pomyslel som si.

„Jakub, choď sa pozrieť na Juraja, či nie je zranený.“ Zavelil som. Obor ho odhodil pekne ďaleko.

„Som v poriadku.“ Ozval sa Juraj. „Len ma odhodil.“ Ťažkopádne vstával zo zeme.

„Dobre! Jakub vybehni na kopec a sleduj, či už nás nik nesleduje. Juraj ty tu buď a stráž toho obra.“ Ozvalo sa nevrlé odfiknutie. „Pimpo a Nika, vy sa postarajte o mŕtvych nepriateľov.“ Nechápavo sa na mňa zadívali. „Vezmite im zbrane, ale postupujte opatrne! Radšej sa uistite, že sú mŕtvi, než k ním prídete!“ Videli, že moje varovania majú brať vážne, a tak začali opatrne prehľadávať telá. „Wendy, ty poď zo mnou. Za pár minút sa vrátime!“ Prikývli a ja som zamieril k nášmu táboru, kde sme si nechali ruksaky. Wendy ma bez slova nasledovala. Keď sme dorazili a ja som si bol istý, že nás nevidia, zodvihol som tričko.

„Čo to robíš?“ Hlas mala vydesený, akoby zbadala nejakého úchylaka. Neuvedomil som si, že som ju odviedol od skupiny a začal som sa vyzliekať. Zrejme to pochopila inak, no keď sa lepšie pozrela, videla že som to spravil z iného dôvodu. „Čo sa ti stalo?“ Vydesene zhíkla.

„Akoby som ti to vysvetlil, nemáš dávať bodce tam, kde sa kotúľam.“ Uškrnul som sa. Po celom chrbte som mal ďobnutia od jej pascí. Keď som zletel z obra a odkotúľal sa nabok, tak som ich niekoľko trafil.

„Hah, mal si si dávať pozor“ Začala sa smiať. „Vedel si, že sú tam ostne!“

„Milé, že sa o mňa bojíš.“ Dodal som ironicky.

„No najskôr som o teba mala starosť. Myslela som, že ti ublížil ten obor alebo niektorí z vojakov, ale ty si len nemehlo!“ Stále sa smiala.

„Môžeš mi to prosím vydezinfikovať a obviazať?“ Z niekoľkých malých bodných rán na chrbte mi tiekla krv, no ona sa naďalej smiala.

„Samozrejme.“ V dedine si musel každý pribaliť aj veci z lekárničky do batohu. Vybrala dezinfekciu a bez ľútosti ju nastriekala na rany. Neskutočná bolesť mi zaplavila telo, ale nevydal som ani hláska. „Takú radosť jej nespravím!“ Zaťato som mlčal.

„Mal si šťastie, rany nie sú hlboké.“ Síce sa už nesmiala, no vychutnávala si každý moment, keď som mnou jemne trhlo.

„Dopadol som nohami a hruďou na pevnú zem, takže hrotu som sa dotkol len trošku.“ Vysvetľoval som jej zranenia.

„Mohol si tam pokojne zomrieť.“ Zaznel vyčítavý tón.

„Mohli sme tam umrieť všetci, ak by sa ten obor dostal na nohy!“ Bránil som sa.

„To máš pravdu, ale aj tak!“ Akoby jej došli slová.

„Vieš čo?“ Pokývala hlavou. „Práve si sa pripravila o titul obrobijec.“ Začal som sa smiať, aj keď to trochu bolelo. No viac zabolelo Wendine silné utiahnutie obväzov. „Závidíš čo?“ Dodal som s úškrnom.

„Veď len počkaj, aké prezývky budú vymýšľať mne. Žiaden biedny obrobijec“ Chvíľku trvalo, než mi ošetrila všetky rany, no uľavilo sa mi, keď som si znova obliekol tričko. Bolo trochu zakrvavené, ale mikina všetko ukryla.

„Prečo si mi nepovedal hneď, že si zranený?“ Začala baliť zvyšné obväzy.

„Nechcel som, aby ma videli ostatní.“ Nechápavo pokrútila hlavou. „Ľudia ti viac veria, keď vidia, že ich vieš ochrániť, a že ťa nepriateľ nedokáže zraniť.“

„Ako Herkules?“ Opýtala sa ma, no nechápal som, čo tým myslela. „Videla som ten film. Herkules sa tam len tváril, že všetko zvláda sám, no v skutočnosti boli všetky jeho veľké činy len zveličené a prikrášlene, aby sa jeho nepriatelia báli.“

„To je dobrý príklad.“ Pochválil som ju. „Nepriateľ sa ťa bojí a spojenci v tebe vidia niekoho, s kým nemôžu prehrať.“ Wendy sa doširoka usmiala.

„Takto môžeme byť ich hrdinovia.“ Zrejme kedysi snívala o tom byť hrdinom. Celá nadšená začala poskakovať.

„Jasné, hrdinovia.“ Povzdychol som si. „Ty asi nevieš čo je osudom hrdinu, však?“

„Predsa ochraňovať dobrých a zabíjať tých zlých.“ Tvár jej žiarila.

„Múdre dievča.“ Ironicky som jej poklepal rukou po hlave. Jej nadšenie v tvári ma nabíjalo pozitívnou energiou, a tak som radšej nepokračoval. Smutným osudom väčšiny hrdinov bola smrť v mladom veku. No to zatiaľ nepotrebovala vedieť.

„Hm,“ zamyslela sa a podivným pohľadom si ma premeriavala. „Rád súťažíš, stále niekoho podpichuješ a dokážeš sfúknuť človeka tak, že zabudne aj vlastné meno. Čo si zač?“ Úplne mi vyrazila dych. Za tých pár dní, ktoré ma poznala, dokázala odhadnúť hrubé črty môjho charakteru. Pri tom som sa snažil mierniť, hlavne čo sa týka zneisťovania ostatných ľudí.

„Hm,“ odfrkol som a sklonil som sa k jej tvári. „Máš skvelé oči. Vidíš aj to, čo ostáva ostatným ukryté celé roky.“ Oči jej nervózne pobehovali zo strany na stranu. „No aj tak nikdy nezistíš, kto som.“ Uškrnul som sa a opustil jej osobnú zónu. „Mali by sme sa vrátiť k ostatným.“ Wendy zbalila zvyšne obväzy do bielej škatuľky s červeným krížom na vrchu a vložila ich do ruksaku.

Vrátili sme sa na bojisko. Všetci boli presne tam, kde som ich poslal. Nika a Pimpo zbierali meče a rôzne časti brnenia, ktoré si hneď nasadzovali na seba. Jakub z kopca pozoroval okolie, no nijakých ďalších nepriateľov nevidel. Pre každý prípad som šiel skontrolovať obra. Boli sme preč dosť dlho no z krku mu stále kvapkala krv v pomalých impulzoch. Aj keď sa jeho srdce ešte stále snažilo pulzovať krv, on bol už mŕtvy. Jeho rany sa nehojili a srdce pulzovalo čoraz pomalšie.

Zatiaľ sme im nepovedali, čo sa stalo s dievčatami, no aj tak to už tušili. Nechcel som im pridávať na problémoch, a tak som ich šiel pochovať sám. S malou lopatkou a pôdou plnou koreňov stromov to bolo utrpenie. Asi po hodine boli dva hroby pripravené. Wendy im povedala, čo sa stalo. Priviedla ich k hrobom a spoločne sme ich pochovali. Z konárov sme im spravili kríže a hroby sme obložili kamením z neďalekej riečky. Na prvý pohľad to znášali dobre, no podľa mňa boli ešte stále v šoku, a tak si neuvedomovali, čo sa stalo. Vrátili sme sa k naším veciam. Všetci sa pomaly balili a chystali sa na pochod. Noc už bola blízko, no nik ani len nepomyslel, že by sa utáboril práve tu. Vytratil som sa z tábora a vrátil sa na bojisko. Telá Mirnilčanov ležali roztrúsene po okolí. Prešiel som od prvého k poslednému, a každému som dal dole prilbu z hlavy.

„Nevyzerajú ako my.“ Ozval sa Wendin hlas za mnou.

„Nemala by si sa takto zakrádať. Naposledy som ti skoro odsekol hlavu.“ Kráčala ku mne a lístie jemne šuchotalo pod jej topánkami.

„Pardon, nevedela som, že sa tak bojíš dievčaťa.“ Jemne sa zachichotala.

„Kam nemôže diabol, pošle ženu.“ Chladný tón hlasu jej prekazil radosť.

„Takto som si ich nepredstavovala.“ Odvetila po krátkej prestávke.

„No, obaja sme sa zmýlili.“ Pozorne som si prezeral ružovkastú tvár, ktorá bola pokrytá sivými fľakmi. Fľaky sa pomaly zväčšovali, čo nasvedčovalo tomu, že vznikli až po smrti. Jemný takmer neviditeľný nos kontrastoval so špicatými zubami. Tam, kde my mávame vlasy, oni mali akési malé výrastky. Na dotyk boli jemné, no z diaľky vyzerali ako malé rohy.

„Hm, ja som aspoň netipovala farebné perie.“ Uštipačne sa zasmiala a jemne mi vrazila päsťou do ramena.

„Máš pravdu.“ Nevšímal som si jej podpichovanie. „Taktiež to vyzerá, že tieto zuby nebudú len na okrasu.“ Pootvoril som mu ústa, z ktorých vykúkali ostré tesáky.

„Už sa trasiem,“ striasla sa. Pozrel som sa na jej herecké predstavenie a bez slova som sa otočil späť k mŕtvole. „Nebuď hlúpy!“ Mávla rukou. „Ak by ich používal na hryzenie, tak by predsa nenosil prilbu.“ Sklonila sa k nemu. „Alebo by mal aspoň nejaký otvor na prilbe.“

„To už predsa dávno viem.“ Postavil som sa. „Len som sa snažil vyľakať ťa.“ Rozpačito odfrkla. Nevedela, či klamem alebo nie. „Ešte je tu obor.“ Podišiel som k nemu a z prilby, ležiacej neďaleko tela, som vytriasol hlavu.

„Heh,“ uškrnula sa. „Tak predsa je tu perie.“ Začala sa smiať, keď videla krvavé chuchvalce peria na jeho hlave.

„Perie a...“ Pootočil som hlavu. „Šupiny?“ Váhavo som si prezeral jeho hlavu a neveril vlastným očiam.

„Čo to je?“ S vypleštenými očami sa Wendy dívala na toto stvorenie. „Nejaká vtáčia jašterica?“ Opatrne sa dotkla šupín, a potom aj peria. „Nie sú veľmi odolné.“ Jedna zo šupín jej zostala v ruke a bola pružná a ohybná.

„Ani ta papuľa nevyzerá veľmi nebezpečne.“ Pootvoril som ju a v nej bolo len niekoľko hrubých a tupých zubov.

„To poznám, to poznám!“ Wendy poskočila. „To som videla v dokumentoch o dinosauroch. Tieto zuby majú bylinožravce a slúžia na rozdrvenie vetvičiek a lístia.“

„Zrejme nebude taký nebezpečný, ako vyzerá.“ Usmial som sa. „Aspoň sa nás nepokúsi zožrať.“

„Aj vráskavce obrovské sa živia len malým planktónom, no ak im do papule vlezie niečo väčšie, tak to prehltnú.“ Wendy sa začala pýšiť svojimi vedomosťami z televízie.

„Takže mu stačí nevliezť do papule? To by nemal byť veľký problém.“ V rýchlosti som prezrel aj zvyšok jeho tela. Väčšina bola pokrytá šupinami, no občas sa objavil aj chumáč peria. Wendy ma osviežovala ďalšími informáciami zo sveta zvierat a ja som jej len prikyvoval. Nemohli sme sa už viac zdržiavať, a tak sme sa vrátili k deťom. Boli už zbalené a čakali na nás.

Zostávalo nám už len pár hodín svetla, a tak sme sa vybrali ďalej. Smerovali sme stále k dedine, ku ktorej sme mali namierené pred útokom. Potrebovali sme doplniť zásoby a mal som pocit, že tam by nás nepriateľ nehľadal. V ruksakoch im cengali zbrane a kúsky brnenia, ktoré si so sebou vzali. Nakoniec sme zastavili a obalili zbrane dekami. Takto sme mohli pokračovať potichu ďalej. V diaľke sme už videli dedinu. Zostávalo nám zliezť z kopca a boli by sme na mieste, ale osud nám neprial. Nika bola prvá, ktorá sa prebrala zo šoku. Z ničoho nič začala plakať, kolená sa jej podlomili a ona sa zrútila k zemi. Netrvalo dlho a smútok sa rozšíril medzi všetky deti. Pimpo sa utiahol k neďalekému stromu a potichu stonal. Juraj a Jakub tiež nevedeli zastaviť príval sĺz. Wendy sa držala, no jej uštipačné poznámky stratili všetku silu. Postupne tiež prepadla smútku, ľahla si na deku, a len tak zízala na oblohu. Bolo mi jasné, že sa už túto noc nikam nedostaneme, aj keď do dediny to bol možno kilometer cesty. Nebol som si istý, čo mohlo spustiť túto záplavu smútku, no myslel som, že to bol práve pohľad na opustenú dedinu. Zrejme im pripomenula, čo všetko sa stalo, a čo sa ešte môže stať. Neboli sme ani zďaleka v bezpečí.