Nadišiel ďalší deň a ja sa venoval len mágii. Ponorený vo vlastnej mysli som hľadal mágie, ktoré sa navzájom vyrušia. Svet mágie vyzeral ako chaos vyplnený rôznofarebnými svetielkami. Postupoval som pomaly a bral som po jednom svetielku z každej farby. Skúšal som ich kombinovať a sledoval som, čo sa bude diať. Ak sa dve svetielka vyrušili, tak prestali jasne žiariť. Stali sa z nich obyčajné farebné guľôčky.

Manuál virtenu mi v tom dosť pomohol. Označoval typy mágie, ktoré som neúspešne vyskúšal. Pri prvých pohľadoch na tento svet, som mal dojem, že tu je len pár typov mágie. Lenže čím viac som prenikal do tajov mágie, tým viac nových druhov som uvidel. Tisíce a tisíce farieb, ktoré sa často líšili len minimálne, som triedil do dvojíc. S prestávkami na jedlo a spánok mi to trvalo tri dni. Lenže v skutočnosti to trvalo oveľa dlhšie. Väčšinou som bol vo vlastnej hlave, a tam čas bežal pomalšie. Presne stopäť k jednej. Čiže jeden deň strávený v mysli sa rovnal sto piatim dňom, ale bol som hotový.

Najlepšie bolo načerpávať mágiu každého druhu rovnomerne, ale to malo veľkú nevýhodu. Ak som použil napríklad mágiu zeme, tak do popredia vystúpila mágia blesku. V snahe nastoliť rovnováhu som musel použiť blesk, a tak sa dostala do prevahy zas iná mágia. Takto by to šlo snáď donekonečna. Hľadal som teda dvojice či trojice, ktoré sa navzájom rušili a udržiaval ich pri sebe. Takto stačilo využiť len dva druhy mágie a rovnováha zostala neporušená. Musel som však používať oba druhy mágie súčasne, aby nedošlo k nerovnováhe. Snažil som sa  čerpať mágiu rovnomerne, ale pre istotu kontroloval hladinu mágie aj manuál virtenu. Väčšinu z tých farieb a mágií, ktoré predstavovali, som nepoznal. Musel som dbať, aby boli v rovnováhe, lebo som nevedel, čo by aj to malé množstvo mohlo urobiť s mojím telom.

Prešli už takmer dva týždne, od kedy som odišiel z Grazu. Tjaša mi už poslala plán útoku na Maribor aj s inštrukciami, ktoré som mal splniť. Musel som sa hlásiť v jej tábore o tri dni. Takže som mohol ešte dva dni stráviť na základni. Čakal som, kým dorazí posádka, ktorú sem poslal Gabriel. Poveril touto úlohou Valkýru. Mala sem prísť so skupinou jazdcov a zabezpečiť okolie, než dorazí pechota. Gildarts mal na starosti Igora a Artemis sa ujala Perhača. Nerozumel som, prečo sem poslali Valkýru. Bola tiež nováčikom. Viac by som uvítal Garma, bol to príjemný chlapík, s ktorým sa dalo dobre porozprávať. Navyše som ho nevidel už veľmi dlho.

Sústredil som sa na využitie voľného času. Trénoval som rovnomerné používanie mágie a bol som nadšený z toho, čo som dokázal. Ničivé kúzla ako úder bleskom či ohnivá guľa už boli naozaj ničivé. Musel som sa presunúť na strelecké pole neďaleko základne, aby som nič nezničil. Tréningom som zistil, že ľad je účinnejší na krotenie ohňa ako voda. Ťažko sa to vysvetľovalo, ale zatiaľ čo na jednu guličku vody som potreboval jednu guličku ohňa, tak pri ľade bol pomer iný. Jedna gulička ľadu stačila na zrušenie dvoch guličiek ohňa. Venoval som sa tiež detailnejšej výrobe psychických zbrani a brnení. Dal som si záležať na vzorovaní a hre farieb. Tiež som trénoval otváranie portálov na veľkú vzdialenosť. Chcel som navštíviť úkryt aj osobne, a nie len posielať na druhú stranu predmety.

Nasledujúce ráno ma prebudil hluk pascí nastražených okolo základne. Vybehol som na dvor a videl skupinu jazdcov, ako sa nemotorne zachytávajú do tenkých šnúrok naťahaných všade naokolo.

„Pekný deň prajem.“ Valkýra svižne zoskočila z koňa. „Máš tam akýsi neporiadok.“ Ukázala na pole, kadiaľ prišli.

„To je najmodernejší bezpečnostný systém.“ Nosila síce prilbu, ale jej priezor bol veľký, a tak som jasne videl, ako sa usmiala. „Nie je vás nejako málo?“ Pozrel som sa na skupinku, bolo tam okolo tucet jazdcov.

„Za nami je päťsto vojakov. Prišli sme napred, aby sme ti robili spoločnosť.“ Laco zoskočil z koňa.

„To ste nemuseli, ja.....“ Spozornel som. Zdalo sa mi, že počujem ďalšie pasce. Rozhliadol som sa po okolí. Posledné dni som mal pocit, akoby ma niekto sledoval. Najskôr som si myslel, že sú to zvieratá, ale keď som na nich nastražil pasce, tak sa nič nechytilo. Potom mi napadlo, že to bude Ayra. Mohla ma pozorovať, či nepoužívam magické zbrane. Boli to len domnienky alebo paranoja. „Ja vám to tu len strážim, tým že ste prišli skôr, môžem ísť preč.“ Pokračoval som v myšlienke a prezeral si okolie.

„Takže hneď odchádzaš?“ Začul som smutný tón Valkýry.

„Ešte vám ukážem, ako obsluhovať počítače a idem.“ Okolie ma čoraz viac znervózňovalo. Niečo sa tam ukrývalo.

„Nepočkáš s nami aspoň na zvyšok skupiny?“ Pridal sa Laco. „Zišli by sa mi nové príbehy, ktoré by som mohol rozprávať.“ Uškrnul sa.

„Nemôžem, čas oddychovať bude, až keď vyhráme....“ Ozvalo sa hlasné cinkanie konzerv. Jazdci sediaci vo svojich sedlách sa začali nervózne obzerať. Z neďalekého lesa, južne od základne, sa ozvalo kvílenie. Takýto zvuk som ešte nikdy nepočul. Kone sa začali plašiť, zhodili svojich jazdcov z chrbtov a utiekli na opačnú stranu. Jediný kôň, ktorý neušiel, bola Luna. Valkýra jej v rýchlosti zakryla uši a tlmila ten nepríjemný zvuk.

„Čo to, doriti, bolo?“ Riekol jeden z chlapov, ktorí sa zdvíhali zo zeme.

„Nič dobrého.“ Zvážnel som a okolo tela sa mi zjavili čierno-červené plamene. Z lesa sa začalo noriť niekoľko desiatok postáv. Pocit, ktorý som mal, keď sa ku mne blížil blesk sa teraz znásobil. V skupine bol nejaký mág alebo lepšie povedané mágovia.

„Musíme zmiznúť.“ Lacov hlas sa triasol strachom. Pokúsil som sa vytvoriť portál, ale ten len jemne zaiskril a zmizol.

„Neujdeme im.“ Skríkol ďalší chlap. Zhlboka som sa nadýchol a pokojným tempom som im kráčal naproti.

„Čo to robíš?“ Zakričala Valkýra. „Vráť sa späť.“

„Oni chcú mňa, tak ma aj dostanú.“ Zodvihol som obe ruky. Nad pravou sa objavil červený kruh a nad ľavou modrý. V pravej ruke sa zjavil horiaci meč a v ľavej čierny meč, z ktorého vanul chladný opar. Prebehol som kovovou bránou a zamieril na pravé krídlo nepriateľov. Bol som od nich ešte dobrých sto metrov, ale už na mňa vrhali kadejaké farebné strely. Časť z nich som musel blokovať, ale väčšine som sa zvládol vyhnúť. Dostal som sa ku kráteru po nejakej explózii a zaliezol dnu. Aktivoval som kamery a monitor v prilbe. Na základni bolo niekoľko malých kamier, ktoré som inštaloval do kritických úsekov. Bol som tu už dlho, a tak som aj očakával, že ma nájdu. Celý les som mal prešpikovaný kamerami, ale aktivoval som ich až teraz, pretože som šetril ich batérie. Videl som, ako sa skupinka mágov približovala ku kráteru. Odistil som rozbušku a stlačil červený spínač. Mohutné explózie otriasli zemou. Prehodil som monitor kamier na termálne videnie a vbehol do prachu a dymu. Vrhal som striedavo ohnivé gule a ľadové hroty na každého, koho som našiel. Keď mi došla mágia ohňa a ľadu, vytvoril som mizivý portál do skrýše a privolal si kopiju. Jej dlhý hrot mi umožňoval lepšie zamerať blesk. Bol totiž dosť neposedný a zasiahnuť ním to, čo som chcel, bolo veľmi náročne. Vyslal som jeden silný prúd do húfu červených postavičiek. Väčšina z nich hneď padla k zemi.

Popravde som vôbec netušil, koľkých som dostal. Prikrčený k zemi som sa presunul k ďalšiemu úkrytu. Na hranici lesa som mal vykopanú malú prehĺbeninu prikrytú lístím a konármi. Schúlil som sa do nej a čakal, kým vietor rozfúka prach. Pomaly som začínal vidieť siluety nepriateľov. Utvorili kruh a s napätím očakávali, odkiaľ sa vynorím. Myslel som, že som ich dostal viac. Na zemi ležalo štrnásť nepriateľov a v kruhu ich mohlo byť tak tridsať, možno štyridsať. Nastal čas vyložiť ďalšie eso z rukáva.

Sústredil som sa a z lesa sa pomalým tempom vynorila stovka vojakov. Prebehol som poza ilúzie a v strede som prešiel do čela armády. Nad hlavou sa mi objavil čierny kruh a ja som sa zmenil na prízrak. Niekoľko mágov, ktorí ma blokovali už ležali v prachu. Vytvoril som malé portály, rozmiestnené po celej dĺžke zástupu vojakov. Začal som kričať, čo mi sily stačili a ilúzie ma napodobňovali. Skrz portály to znelo reálne. Spoločne sme sa rozbehli priamo na nepriateľa. V skupine už zostali len traja mágovia, a tí sa snažili zostreliť moje ilúzie.  Dával som pozor, aby ilúzia, ktorú zasiahli, padla k zemi. Nepriateľ sa zoradil do radu a čakal nápor vojakov. Tesne pred nimi som vyletel a preskočil ich. Ilúzie vbehli na ich zbrane, a než sa nepriateľ spamätal, poslední traja mágovia, ležali na zemi. Mal som v sebe prebytok zemskej mágie, ktorá mi zostala po použití blesku, a tak som okolo seba zvíril silný oblak prachu a piesku. Z úkrytu som si vzal všetky časti zbroje, a tá sa stala takmer vzduchotesná. Prach a piesok, ktorý ich dusil, neprenikol jemnou tkaninou, ktorá mi pokrývala krk. Skrz ňu som mohol dýchať a bojovať tak ďalej. Chcel som ich doraziť, ale keď som videl, akí sú bezmocní, a ako lapajú po dychu, tak som nemohol. Rukoväťou meča som ich omráčil a nechal prach, aby sa usadil.

„Pri všetkých svätých.“ Udýchane vykríkol Laco, keď dobehol s ostatnými na bojisko. „Ako... ako si to zvládol?“ Koktal a zakopával o telá naokolo.

„Zviažte ich.“ Nad telami omráčených vojakov som vytvoril bludičky. Malé postavičky obklopené jemným modrým svetlom. „Ostatní by mali byť mŕtvi, ale skontrolujte ich.“ Vojaci bez námietok uposlúchli. Valkýra vyzerala, akoby chcela niečo povedať, ale nevedela čo.

Prechádzal som bojisko a kontroloval mŕtvych. Hľadal som uvoľnené nekonečno, ale márne. Nik z nich ho ani nemal. Našiel som niekoľko tiel, ktoré mali podivné zranenia. Dalo sa len ťažko opísať, čo mohlo spôsobiť takéto zranenie. Boli tam známky popálenín ako aj podchladenia a ďalšie. Niektoré časti pokožky vyzerali, akoby hnili, iné mali na sebe zelený povlak a ďalšie ani neviem, ako by som ich mal opísať. Jedno z tiel som našiel aj v lese. Ležalo pár metrov od môjho úkrytu a malo v chrbte asi desať centimetrovú dieru. Spojil som si polohu tiel, a to, aký bol v boji chaos a jediné rozumné vysvetlenie bolo, že ich zasiahli vlastní. Tí na bojisku to zrejme schytali v tom zmätku, a ten v lese sa asi pokúsil utiecť, tak ho niekto popravil. Prenasledoval ma však pocit, že som tieto rany už niekde videl. Nemohol som si však spomenúť kde a či vôbec. Bolo to asi len de javu.

„Už ste skončili?“ Sedel som pod broskyňou, ktorá pomaly vysychala. Zem pod ňou nemala živiny, a tak bol celý strom odsúdený k smrti.

„Zajatci sú spútaní pri plote a pre mŕtvych kopú hroby.“ Veselý Lacov tón sa kdesi stratil. „Teraz vážne! Čo si zač?“

„Čo tým myslíš?“ Vstal som a očistil sa od zeminy.

„Nikto ťa nikdy nevidel. Dokážeš zabiť stovku nepriateľov, akoby to bolo nič. Kade tade sa ti zjavujú farebné kruhy a ako bonus, hovoríš snáď stovkou jazykov.“ Videl som, že mal toho na jazyku viac, ale vybral len to, na čo chcel poznať odpoveď hneď.

„Akú stovku jazykov?“ Nemal som v úmysle na nič podstatné mu odpovedať, ale toto ma zaujalo.

„Len sa nepretvaruj. So mnou sa rozprávaš po slovensky a s Valkýrou po maďarsky. Na Igora si rozprával po poľsky, každý ťa počul.“

„Ha, ha, ha.“ Začal som sa smiať. „Virten mi všetko prekladá, a keď hovorím ja, tak to každý počuje vo svojej rodnej reči." Na chvíľu nastalo ticho. „Spokojný?“ Vyčítavo som naňho zazrel a on prikývol. „Mám ešte prácu!“ Otočil som sa a zamieril k vysokému plotu, ktorý obklopoval základňu. Cítil som sa ťažký, čo bol vedľajší efekt mágie zeme. Uzemňovala blesky, ale človek sa pri nej cítil, akoby vážil dvesto kíl. Zodvihol som ruky a ponoril sa do podvedomia. V pamäti som si našiel plán malého hradištia. Pripravil som ho práve pre základňu. Takto nechránená by bola ľahkým terčom. Pomocou mágie a okolitého materiálu bolo hradisko za pár minút hotové. Z kovových zvyškov plotu som vytvoril odolnú, ale ťažkú bránu. Magia urýchľovala nielen rast rastlín, ale aj výrobu predmetov či objektov.