Skrz satelity som si dôkladnejšie obhliadol mestečko. Nemohlo mať veľa obyvateľov, ale malo výbornú polohu. Chránilo úrodné nížiny na východe a jeho kruhovitý tvar vytváral dobrý obranný post. Platilo, že čím je väčšie mesto, tým viac vojakov potrebuje na pokrytie často krkolomne točených hradieb. Toto mestečko bolo malé, a tak ho mohla ubrániť aj malá posádka.

Poctivo som si naplánoval skoky tak, aby som nepristal uprostred lúky. Útok prichádzal od severozápadu. Pol kilometra západne od mesta bol akýsi komplex budov. Nevedel som rozlíšiť, čo sú to za budovy, ale postačovali ako úkryt. Ak by sa mi tam podarilo dostať, bol by som veľmi blízko nepriateľskej armády a mohol by som si ju lepšie prezrieť.

Preskočil som siedmimi portálmi a chystal sa na posledný. Nebol som si istý, čo ma tam čakalo, tak som pripravil granáty a meče. Opatrne som otvoril portál. Skrz som videl malú miestnosť. Steny boli obložené obkladačkami a na zemi bol uterák. Prestúpil som portálom a uvidel zvyšok vybavenia. Nachádzal som sa v kúpeľni rodinného domu. Za chrbtom mi ostala diera v stene po miznúcom portály. Vykukol som z diery v stene a polystyrénové obloženie jemne tlelo. „Doriti.“ Povedal som nahlas. Musel som si dávať väčší pozor. Portál by zabil človeka ako nič.

Prikrčený k zemi som behal od domu k domu. Prebehol som cez cestu a ukryl sa v kroví, odkiaľ som mal skvelý výhľad na celú armádu. S počítaním nepriateľov som mal skúsenosti. Narátal som päťtisíc vojakov, desať katapultov a jedného obra. Takmer som si ho ani nevšimol. Sedel v húštine a pozoroval mesto.

Začal som premýšľať, ako by sa dali poraziť. Obrancovia vyzerali ako stádo oviec chystajúce sa na porážku. Mohol som použiť osvedčenú taktiku, zabiť ich veliteľa a ochromiť armádu. To by som však musel vedieť, ktorý z nich to bol. Ďalšou možnosťou bolo ukázať sa im a odlákať tak časť armády od mesta. Lenže mohli mať u seba mágov, a tí by mi poriadne zavarili. Čím viac plánov som vymýšľal, tým absurdnejšie zneli.

Z tuhého premýšľania ma prebral až veľký hrmot. Obloha bola jasná a hrmot prichádzal zo zeme. V diaľke som videl, ako sa kamenná veža rúca k zemi. Trosky vytvorili akýsi most skrz hradby. Obrátil som hlavu k útočiacej armáde. Stáli na mieste a pokračovali v paľbe. Zamerali sa na hradby okolo veži a postupne sa začali rúcať aj tie. Nemal som už čas a ani poriadny plán.

Prikrčený v priekope vedľa asfaltovej cesty som sa vybral preč od mesta. Ponáhľal som sa, ako mi to len podmienky dovoľovali a dostal som sa za nepriateľskú armádu. Vyliezol som z kanálu prezlečený za nepriateľského vojaka. Kráčal som priamo k armáde. Snažil som sa udržať pokojný krok a nebudiť pozornosť. Prechádzal som pomedzi zástupy vojakov. Vôbec si ma nevšímali a pokračovali vo svojej práci. Niektorí z nich sedeli na zemi a jedli čosi zelené. Skupinka šupinatých Galbotov si pochutnávala na jablkách. Vyzerali ešte veľmi zelené, ale zrejme im to nijako nevadilo. „Hm, vyzerajú ako dravci a jedia ovocie.“ Prekvapilo ma, čo som videl. Pri ich pozorovaní som takmer narazil do Roltonca, nehybne stojaceho pri prvom katapulte. Otočil sa ku mne a pozorne si ma začal prezerať. Vôbec nevyzeral ako Ayra. Jeho pokožka bola hnedá, na rozdiel od svetlomodrej pokožky Ayri. Na sebe mal kovové brnenie a na hlave dlhý vrkoč modrých vlasov. Nebol som si istý, či to bol on alebo ona. Každopádne sa mu na mne niečo nezdalo. Otočil som sa a pokračoval v ceste, keď som započul zvláštny zvuk. Obrátil som sa a videl, ako sa mu okolo rúk začína iskriť. Zhodil som ilúziu a hodil som zápalný granát na prvý katapult. Roltonec po mne šľahol bleskom, ale stihol som uskočiť. Utekal som k ďalším katapultom a cestou odisťoval nedočkavé granáty. Utekal som pomedzi nepriateľských vojakov a snažil som sa uskakovať ich mečom. Za mnou bežal Roltonec a snažil sa ma zasiahnuť bleskom. Polovica katapultov už horela, keď som ucítil zvláštny pocit. Obzrel som sa a blesk mieril priamo na mňa. Inštinktívne som zodvihol ruky a čierno-červený štít pohltil mágiu. „Wow,“ vyskočil som od radosti. „Doriti.“ Videl som, ako pripravoval ďalšie kúzlo, strhol som sa a utekal, čo mi sily stačili. Zničil som tri ďalšie katapulty, Deviaty katapult zasiahol Roltonec. Naletel na moju návnadu a vypálil blesk proti ilúzii. Ten samozrejme preletel skrz. Zostával posledný katapult. Hodil som naň granát. Drevená konštrukcia rýchlo zbĺka a ja som získal čas pre mesto. Rozbehol som sa k Hevesu a cestou som kľučkoval, aby ma nezasiahol blesk. Trvalo len pár sekúnd, kým mi to došlo. Vojaci sa nesnažili zastaviť ma. Namiesto toho uzavreli okruh okolo mňa a bol som v pasci. Vôbec som si nevšimol, kedy sa dostali medzi mňa a mesto. Kruh mohol mať tak sto metrov a za mnou stál Roltonec. Okolo rúk mu lietali iskry, ale akoby na niečo čakal.

V diaľke sa ozvalo rinčanie kovu. Spoza davu vojakov začal čoraz viac vytŕčať obor. S ťažkosťami sa postavil na nohy. Do ľavej ruky uchopil robustný štít a v pravej držal meč, ktorý by ma dokázal rozťať už len jeho váhou. Dav sa rozostúpil a obor vstúpil do kruhu. Pod jeho nohami bolo cítiť, ako sa zem triasla. Takmer som si vykrútil krk, keď som sa snažil pozerať mu do očí. Bolo mi jasné, o čo tu ide. V kútiku duše som dúfal, že nepriateľ patrí medzi bojovníkov a nie zabijakov. Bojovníci majú totiž česť, a ak by som dokázal poraziť obra v čestnom boji, tak by ma nechali ísť. Na druhej strane, vraždili starých a bezbranných, a to sa skôr podobá na zabijakov. Prikrčil som sa a nad hlavou sa objavil čierny kruh. Forma prízraku ma obkolesila a ja som sa rozbehol na nepriateľa. Použil som zvyšky vetra a vyskočil som niekoľko metrov nad jeho hlavu. Zodvihol svoj štít, aby sa kryl a ja som dopadol priamo naň. V momente keď švihol rukou, aby ma štítom odrazil preč, odsotil som sa, ako to len šlo. S jeho a mojou silou dohromady som vyletel možno aj sto metrov do vzduchu.

Počas letu som rýchlo vytiahol padák a otvoril ho. Nemal som čas upevniť si ho poriadne, a tak som sa len pevne držal a dúfal. Padák sa bezpečne otvoril a posledných päťdesiat metrov som padal pomaly a plynulo k mestu. Znova som pocítil ten zvláštny pocit. Intuitívne som sa mykol, ale blesk mieril inam. Zasiahol padák a sila nárazu ma vymrštila do väčšej výšky. Padák bol ale zničený a ja som padal k zemi. Vietor ma už nenadnášal a v snahe získať trošku viac času, som sa ponoril do podvedomia. Čas sa spomalil a z niekoľkých sekúnd bolo pár minút. Vydýchol som si, ale ešte stále som nebol v bezpečí. Skúšal som meditovať a načerpať energiu behom pár minút, ale bolo ťažké sústrediť sa pri pohľade na blížiacu sa zem. Využil som každú sekundu a tesne pred dopadom som sa vrátil do reality a použil všetko, čo som mal. Spomalilo ma to akurát tak, aby som sa nezabil. Dopad bol však veľmi tvrdý a na chvíľu som zrejme stratil vedomie. Prebral som sa na krik z hradieb. S ťažkosťou som zodvihol hlavu a uvidel armádu rútiacu sa priamo na mňa. Nemal som už čo stratiť. Sústredil som sa na privolanie magickej zbrane. „Ak mám umrieť, tak ich vezmem so sebou.“ Zlosť a adrenalín mi dodávali odvahu. Vstal som a čakal až budú pri mne. Zem sa začala triasť a ja som cítil, ako sa blížili, no bolo to zvláštne. Triasla sa viac, ako by mala. Z miesta, kde som sa pred chvíľou ukrýval sa vyrútili stovky jazdcov. Vojaci na hradbách začali strieľať zapálene šípy a okolo nepriateľskej armády vznikol oblúk ohňa. Mali tam nastražené horľavé látky, a tie uväznili nepriateľa. Jediná voľná cesta viedla priamo k jazdcom. V plnej rýchlosti vpálili medzi nepriateľskú pechotu a kosili ich hlava-nehlava. Obor preskočil plamene a Roltonec ho nasledoval. Videli, že táto bitka je prehraná a dali sa na útek.

Vydýchol som si a posadil sa na zem. Brány sa otvorili a vojaci vybehli doraziť nepriateľskú armádu. V hlave mi zaznel varovný signál. V dosahu skeneru bol zranený človek, ale keďže nik nebol v blízkosti, musel som to byť ja. Použil som hologram virtuálnej mapy a vytvoril ľudské telo. Červená farba indikovala vážne zranenia a žltá menšia zranenia. Vyzeralo to, že som mal zlomených niekoľko rebier, ale bez vnútorného krvácania. Mal som naštudovaných niekoľko medicínskych kníh, a tak som sa nimi riadil. Spevnil som si hrudný pancier tak, aby sa rebrá veľmi nehýbali. Nešlo ich zafixovať tak ako ruku či nohu, ale stačilo si len dávať pozor a oddychovať. Zlomenina by sa mala zahojiť sama.

„Čo ty tu robíš?“ Ozval sa chlapský hlas za mnou.

„Hľadal som ťa Gildarts.“ Posadil sa vedľa mňa. Obojručný meč mal pripevnený na chrbte a jeho špička sa zaborila do zeme.

„Prečo si nepoužil vysielačku vo virtene?“ Začudoval sa.

„Skúšal som to, ale nik sa neozýval. Vytvoril som teda portál vysoko nad mestom a videl, že máte problémy. Zvyšok už poznáš.“ Skúsil som sa zasmiať, ale cítil som bolesť pri každom pohybe.

„Hm, takže si sa znova vrhol sám proti tisícom?“ Pokrútil hlavou.

„Čo ti poviem, moja obľúbená taktika.“ Uškrnul som sa. „Ale ako pozerám, zvládate to aj sami.“ Ukázal som na rozdrvenú nepriateľskú armádu.

„Vlákali sme ich sem úmyselne. V meste bola ponechaná malá jednotka a všade naokolo sme nastražili zápalne nálože.“ Ukazoval na celý perimeter. „Čakali sme, že na nás zaútočia. Takmer si nám prekazil plán.“ Poklepal ma po ramene. Nesmierne to zabolelo, ale musel som si držať reputáciu, a tak som nedal nič najavo. „Prečo si ma vlastne hľadal, a ako si vedel, kde som?“

„Garm ma naviedol. Sto kilometrov južne mám čerstvého špecialistu. Nemôžem ho zaučovať ja, pretože mám inú prácu. Môžem ti ho sem poslať?“ Snažil som sa znieť milo.

„Ako keby som ja nemal inú prácu len zaúčať nováčika.“ Gildarts odfrkol.

„Nezabúdaj, že aj ty si bol niekedy nováčik!“ Oboril som sa naňho. Štvalo ma, že byť na niekoho milý zaberalo len vo veľmi malom počte prípadov. Byť však na niekoho prísny a zlý zaberalo takmer vždy.

„Taaaaaak dobre.“ Neochotne súhlasil.

            Musel som si trošku oddýchnuť. Igor a Vivien na mňa mali počkať do polnoci, takže som mal ešte šesť hodín čas. Vstúpil som do mesta a zamieril na najbližšiu vežu. Tam som sa vždy cítil ako doma. Pohodlne som sa usadil a oddychoval. Spánok neprichádzal, a tak som aspoň meditoval. Trošku mágie mi v tele ešte zostalo, ale to ledva stačilo na vyvolanie vánku. Z veže som mal skvelý výhľad na všetko. Za hradbami pomaly ustával boj. Vojaci dorážali posledných nepriateľov a jazdci po malých skupinkách vchádzali do mesta. Vôbec som netušil, že máme jazdectvo. Výzbroj vyzerala kvalitne, ale ich držanie tela a jazda na koni už nie. Museli byť sformovaní len nedávno a väčšina z nich sa ešte nevžila so sedlom. Napriek tomu to bol úspech. Chytili ďalšiu mirnilskú armádu do pasce a otestovali svoje schopnosti v boji.

            „Kde je?“ Ozval sa ženský hlas z dolných poschodí veže.

            „Istotne bude na vrcholku.“ Odvetil povedomý chlapský hlas. Na schodisku sa začali črtať siluety ľudí.

            „Laco?“ Opýtal som sa neisto.

            „Ale, ale. Koho to tu máme.“ Zaškeril sa na mňa. „Počul som, že si spadol z neba.“ Zhlboka sa zasmial. „Nechceš si zmeniť prezývku? Démon sa k tvojím činom nehodí.“ Vstal som a potriasol mu rukou na privítanie.

            „Nevieš, že ja som si žiadnu prezývku nevybral?“ Opätoval som mu úškrn, ale cez prilbu ho nemohol vidieť. „Čo tu robíš? Nemáš byť s Artemis?“ Vyzvedal som.

            „Vyhodila ho.“ Ozval sa ženský hlas. Za Lacom stála červenovlasá žena. Mohla mať tak tridsať rokov a stošesťdesiat centimetrov.

            „Démon, toto je nová špecialistka.“ Ukázal na ženu. „Kedysi to bola džokejka a dnes nás učí ako nespadnúť z koňa.“ Zasmial sa.

            „Teší ma.“ Podal som jej ruku. „Aká je tvoja ctená prezývka?“

            „Aj mňa veľmi teší, Prvý.“ Dodala úctivo. „Virten mám len pár minút, tak som si ešte nezvolila.“

            „A toto,“ pokračoval Laco, „je Perhač.“ Laco mi naznačil, že nevie čo jeho prezývka znamená. Bolo to rusínske označenie pre netopiera, no ak by som sám nebol Rusín, tak by som to nevedel. „Gildarts ma sem poslal, nech ti ich ukážem.“

            „Istotne sa chce zbaviť nováčika, ktorého mu privediem.“ Odmietavo som potriasol hlavou a ostatní sa na seba nechápavo pozreli. „Tešilo ma, ale už musím ísť. Jeden z nováčikov je neďaleko odtiaľto, tak ho sem privediem. V skupinke vám pôjde tréning lepšie.“ Rozostúpili sa a ja som zliezol z veže.

            Všetko ma bolelo, ale chcel som mať Igora čím skôr z krku. Pred odchodom som si v meste zaznačil miesto, kam môžem vytvoriť portál. Cesta k Igorovi trvala oveľa dlhšie, ako som čakal. Bol som slabý a portály som zvládal vytvárať len na miesta, ktoré som priamo videl. Stihol som to však pred polnocou. Čakali ma ukrytí v lese, zatiaľ čo zvyšok skupiny sa už rozpŕchol po okolí. Igor už trochu vytriezvel a zrejme si toho dosť vypočul od svojej manželky. Ticho ma nasledoval skrz portály až k mestu. Vivien sa spočiatku bála prechádzať portálmi, no keď videla, ako nimi jej deti preskakovali, prekonala strach. Bola už hlboká noc, keď sme dorazili do mesta, ale všade bolo počuť spev a hudbu. Oslavovali víťazstvo, popíjali a jedli. Doviedol som Igora k špecialistom. Mali vlastný stôl uprostred. Posadil som sa na chvíľu k ním a povyzvedal, čo bolo nové. Džokejka si vybrala meno Valkýra. Jemne opitá rozprávala, ako by si chcela raz založiť jazdeckú školu. Bol som v celku prekvapený, ako si virten vyberal ľudí podľa ich odhodlania. Vo vojne sme neboli veľmi dlho a ona už snívala o vlastnej škole bojových jazdcov. Jej kôň sa volal Luna. Bola to hnedá kobyla. Valkýra si zvolila oštep, čo sa k jazdectvo nesmierne hodilo.

            Perháč väčšinu času len ticho sedel a upíjal zo svojho pohára. Nedozvedel som sa takmer nič. Videl som len jeho meč a štít pripevnený na chrbte. Chvíľu som si myslel, či nepatrí k nepriateľom, tak ako Tiho, ale skrz jeho prilbicu bolo vidieť náznaky ľudskej tváre. Gildarts bol ešte stále naštvaný, že som mu hodil na krk nováčika. Teraz však boli traja a mohli sa učiť spoločne. Gildarts im mal len ukázať základy a aj takáto maličkosť ho deprimovala.

            „Prečo ťa Artemis vyhodila.“ Zapojil som sa do konverzácie. Laco sedel pri stole s nami, aj keď nebol špecialista.

            „Ale ani neviem prečo, asi sme si nesadli.“ Mávol rukou.

            „Len nezahováraj!“ Oborila sa naňho Valkýra. „To bolo tak,“ otočila sa mojim smerom. „Artemis nemá rada tárajov, ktorí si neustále vymýšľajú alebo opakujú to isté. Tuto Lacko nám neustále rozprával príbeh, ako zachránil démona visiaceho na kostolnom zvone. Najskôr to bolo zaujímavé, no potom si to začal akosi upravovať. Spočiatku ťa zachránil pred tromi nepriateľmi, potom ich bolo desať, potom pätnásť, a tak to stále stupňoval. Nebolo dňa, kedy tu historku nerozprával.“ Laco sa zahanbil a sklonil hlavu. Valkýra ho posmešne potľapkala po chrbte a vzala si ďalší pohár vína.

            „Ty to vieš odkiaľ? Tiež ťa Artemis vyhodila?“ Opýtal som sa jej.

            „Bože chráň nie.“ Zasmiala sa. „Túto historku už vie celá armáda. Ja som ho len dostala k výcviku, ale s koňmi mu to ide skvelo.“ Pochválila ho a vyzeral, akoby znovu ožil.

            „Povinnosti volajú.“ Bolo už dosť neskoro a neustále maskovať zlomené rebrá nebolo veľmi príjemne. „Tešilo ma, snáď sa ešte stretneme.“

            „Kam sa tak ponáhľaš?“ Valkýra vyskočila na nohy a ťahala ma späť k stolu. Okolo ruky sa mi začali tvoriť čierno-červené plamene. Laco a špecialisti pri stole stuhli a čakali, čo urobím. „Poučili sme o tebe kadejaké chýry a zvesti, musíš nám povedať, čo si vlastne zač.“ Laco k nej priskočil a niečo jej zašepkal. Pozrela sa na ruku, ktorú držala a ihneď mi ju uvoľnila, a čo najmilšie sa usmiala.

            „Je mi ľúto, ale nemôžem sa zdržať.“ Všetkým akoby spadol kameň zo srdca. „Možno nabudúce.“ Za pomoci ilúzie som vytvoril mihotanie a zmizol som v tme. Chvíľku som ich ešte pozoroval z neďalekej uličky a počúval ako Valkýru karhali. Započul som útržky príbehu o mne a Wendy. Laco mal talent na rozprávanie a zveličovanie. Vraj nie sme ľudia, nik nevidel našu tvár a zabíjame nepriateľov po stovkách. Rozprával o tom, ako Karmínový úsvit dokáže vidieť skrz steny a zasiahnuť cieľ na kilometre ďaleko. Ďalej im rozprával príbehy, ako som v zúrivosti dokázal dobyť celú posádku mesta Svidník a nemal som pri tom ani škrabnutie. Nakoniec ju varoval, že ak uvidí čierno-červený plameň okolo mňa, tak nech radšej uteká. Do rozprávania sa pridal aj Igor. Farbisto im rozprával, ako som ho mávnutím ruky odhodil stovky metrov ďaleko. Bol vtedy opitý, a tak sa mu museli spomienky pomiešať, ale mojej povesti to len prospelo. Chcel som ich počúvať ďalej, nie len preto, aby som zistil, čo sa o mne hovorilo, ale aj preto, lebo ma to motivovalo. Toľko som sa v poslednom čase sústredil na tréning mágie, že som takmer ignoroval to, čo ma bavilo najviac, ilúzie. Bol som však už veľmi unavený. Odkráčal som k hradbám, kde som si spomenul na list. Mal som pripravený list pre Gabriela. Boli v ňom súradnice vojenskej základne a žiadosť, aby tam poslal posádku, ktorá sa postará o sledovanie satelitov. Podal som list strážcom pri bráne a povedal im, nech ho odovzdajú Gildartsovi a on ďalej Gabrielovi. Tréningom sa mi zlepšil nielen sluch, ale aj odhad človeka. Vedel som, že s listom pobeží priamo za Gildartsom a neotvorí ho.