Z najvyššieho poschodia bytovky sme videli, ako sa na severnej strane mesta začalo niečo diať. „Sú tu,“ začal hlásiť jeden z chlapov. Hradby a veže na severnej strane sa zapĺňali vojakmi, zatiaľ čo davy ľudí prúdili naspäť do svojich ubytovní. „Pripravte sa,“ vydal som povel a všetci sa začali netrpezlivo rozcvičovať. Gabriel s armádou sa priblížili k mestu.

Slnečný deň sa pomaly chýlil ku koncu. Nepriateľ posilnil hliadky na severnej strane mesta. Presunul tam aj väčšinu vojakov, no okrem toho sa nič nedialo. Hradby boli vysoké a príprava na obliehanie mohla trvať týždne, čo dávalo Mirnilčanom mylný pocit bezpečia.

„Vstávať!“ Prechádzal som všetky poschodia a potichu som zvolával veliteľov. Plánom bolo vytvoriť osem skupín s minimálnym počtom tridsaťpäť chlapov. Okolnosti sa zmenili a šesť skupín s menším počtom chlapov muselo stačiť.

„Nastal čas! Gabriel čaká pred hradbami a všetci viete, čo sa stane ak neuspejeme. Vy tu umriete a ja s Karmínovým úsvitom sa nejako dostaneme do bezpečia.“ Chladný tón môjho hlasu vzal veliteľom všetku červeň z tvárí. Ticho som sa zasmial. „To bol vtip! Sme v tom spolu a aj sa z toho spoločne dostaneme.“ Wendy do mňa jemne ťukla, aby som už viac nežartoval.

„Aký je plán?“ Prehovoril Erik. Bol jedným z veliteľov vďaka dobitiu Starej Ľubovne. Ako jeden z mála mal aspoň nejaké skúsenosti s velením. V miestnosti sa nachádzali ďalší traja velitelia. Vysoký statný chlap Andrej, ktorého som videl prvýkrát, no Gabriel ho odporučil. Poručík Lukáš bol mladý príslušník slovenskej armády, ktorá už neexistovala. Každý videl len to, že bol v armáde a mal vyššiu hodnosť, no ja som mal o ňom pochybnosti. Pôsobil dosť namyslene. Nejako som to ale neriešil, nepoznal som ho a možno mi len nepadol do oka. Posledným veliteľom, teda veliteľkou, bola Mariana. Športová lukostrelkyňa s dominantným výrazom v tvári.

„Každý vojak ma pridelenú farbu a každý veliteľ dostane svoj oddiel.“ Ukázal som im päť farebných kúskov látky.

„Ja,“ ozvala sa Wendy, „si vezmem čierny tým.“ Schmatla čierny kúsok a obviazala si ho okolo ruky. „Spoločne so zeleným, ktorému velí Andrej a žltým tímom pod vedením poručíka pôjdeme do kanálov.“ Rozdala im ďalšie kúsky látky. „Zavediem vás čo najbližšie k ubytovniam, kde sa rozdelíte. Andrej si vezme na starosť ubytovne na západe a poručík na východe.“ Obaja súhlasne prikývli.

„Kam pôjdete vy?“ Opýtal sa poručík a hľadel na Wendy.

„Pôjdem k východnej bráne, až oslobodíte zajatcov pošlete ich za mnou.“ Pozoroval som Andreja, ako sa snažil obviazať si látku okolo ruky, no bola prikrátka. Po chvíľke to vzdal a zasunul si ju za opasok.

„Zajatci sa nezapoja do boja?“ Prekvapene vyhŕkol poručík.

„Nie, aspoň nie hneď.“ Zapojil som sa do konverzácie a opatrne som zobrazil hologram mesta, aby jeho svetlo nepreniklo mimo budovu. „Ľudia v meste sú zoslabnutí a len by nám zavadzali. Keď budú civilisti pri východnej bráne,“ všetko som ukazoval na virtuálnej mape, „tak sa vyberú najsilnejší, ktorí sa vrátia do boja. Takto na nich nečakane zaútočíme z viacerých strán.“ Pokračoval som v názornom ukazovaní.

„Čo my ostatní?“ Mariana už horela nedočkavosťou.

„Ty, ja a Erik pôjdeme k západnej bráne. Erik, ty dostaneš modrý tým a zaistíš bránu. Mariana si vezme červený tým a vežu naľavo. Mne ostal biely tým a veža napravo.“ Všetci prikývli a rozdali sme si posledné farebné značky. „Posledná vec!“ Dodal som ráznym tónom. „Nesmiete oslobodiť zajatcov skôr, ako vystrelíme z veže ohnivý šíp! Je to jasné?!“ Každý poslušne prikývol. „Erik, ty nesmieš zaútočiť na bránu, kým nebudú veže obsadené!“ Prísne som sa naňho zahľadel.

„Rozkaz.“ Dodal Erik zvláštnym tónom, zrejme mu vadilo, že ho poučujem o takej samozrejmosti. Zo skúseností v školstve som vedel, že je lepšie radšej každú maličkosť znova zopakovať. Niekoľkokrát sme si teda všetko zopakovali a skôr, ako sa každý odobral k svojmu tímu sme vypli vysielačky. Riskovali sme tým stratu spojenia, ale bolo to stále lepšie ako nečakaný hlas z vysielačky, ktorý by nás prezradil.

Ako prvá šla Wendy a za ňou zelený a žltý tím. Jej vlastný tím šiel do kanálov ako posledný, aby mohla ukázať správny poklop Andrejovi a Lukášovi. Nechali sme im malý náskok. Mali to cez pol mesta, zatiaľ čo naša brána sa nachádzala neďaleko. Po pol hodine sme sa vydali k cieľom aj my. Západná brána bola chránená mohutnými vežami s krytou strechou. Na každej veži sa nachádzal zvon, ktorý hlásal poplach. Preto bol môj a Marianin tím malý a nenápadný. Najväčšiu skupinu dostal Erik, musel obsadiť a hlavne udržať bránu, kým dorazia posily.

Zakrádali sme sa medzi budovami a zničenými vrakmi áut, autobusov a kadejakých ďalších dopravných prostriedkov. Nepriateľ ich všetky presunul k opusteným bytovkám. Vyzeralo to ako skládka. Wendy zmapovala trasy hliadok po meste, a tak nebol problém sa im vyhnúť. Dorazili sme nepozorovane až ku kostolu akéhosi svätého Bart..., zvyšok nápisu bol zničený. Od tejto chvíle bol na to každý sám. Zamieril som so svojím tímom k veži napravo, bola ďalej ako veža Mariany, a tak sme sa ponáhľali. Načasovanie bolo pre úspech misie kľúčové. Chlapi mali dobrú kondíciu a zvládli sme to v celku rýchlo. Dorazili sme k hradbám. Na vežu sa dalo dostať jediným spôsobom. Bolo treba zdolať dlhé a hlavne veľmi viditeľné kamenné schody vedúce na hradbu. Odtiaľ to bolo asi tridsať metrov ku vchodu do veže.

Čakali sme a pozorovali, ako sa svetlo fakieľ posúva po hradbách. Ta minúta, možno minúta a pol bola neznesiteľná. Všetci sme už boli plní adrenalínu a nedočkaví. Keď sa svetlo vzdialilo, začali sme s výstupom. Prikrčení až k zemi sme prekonávali schod za schodom až na samý vrchol. Nepriateľská hliadka pokračovala ďalej a pred nami bol kamenný vchod do veže. Stále prikrčení sme vbehli dnu. Nad nami boli ďalšie poschodia a na drevenej podlahe bolo počuť dupot topánok. Gestom som si vybral troch chlapov a potichu sme sa začali presúvať na ďalšie poschodie.

Zostával posledný schod, keď sa ozvalo jemne rinčanie zbraní. Zvuk vychádzal od brány. „Erik, mal si predsa počkať.“ Zlosť mi zaplavila telo. Bolo počuť ako sa mirnilskí vojaci presunuli k oknám a zisťovali, čo sa dialo. Dal som signál aj ostatným a vybehol som do útoku. Na prvom poschodí bolo niekoľko stráži, no len som okolo nich prebehol a ponáhľal sa k zvonu. Druhé poschodie bolo prázdne a zvon nikde. Šprintoval som ďalej a na treťom poschodí som videl ako sa Mirnilčan natiahol k lanu. Z prvého poschodia bolo počuť boj a vojak sa snažil zazvoniť na veľký kostolný zvon. Potiahol lano a zvon sa začal nakláňať. Vyskočil som priamo k zvonu a zavesil som sa na kovovú tyč vo vnútri zvona. Zvon začal vydávať jemný zvuk, ako keď praskajú malé kostičky. Moje ruky tvrdo narážali do okrajov zvona. Vojak sa snažil z celej sily ťahať za lano, no zvon dokázal vylúdiť len jemný zvuk, ktorý nik nemohol počuť. Kovová tyč obalená mojimi rukami neustále vrážala do okrajov zvonu. Vojak vytiahol meč a napriahol sa ku mne. Kýval som sa zo strany na stranu, a tak ma vojak minul. Napriahol sa druhýkrát a čakal až k nemu priletím. Bez rúk mi zostávalo len kopať, pripravil som si chabú obranu a napriahol sa. Ozvalo sa svišťanie a vojak padol na zem. V hrudi mal zapichnutú kopiju. Uľavilo sa mi, keď som počul, ako po schodoch kráčali chlapi. Jeden z nich pristúpil k vojakovi a vytiahol svoju kopiju. Stále som sa kýval zo strany na stanu. Na chlapovej tvári sa objavil široký úsmev.

„Démon visí na kostolnom zvone, to je ale irónia.“ Povedal neznámy vojak.

„To vieš, vojna ešte neskončila a zvuk kostolného zvonu by ma mohol zahnať späť do pekla.“ Aj cez veľkú bolesť v rukách som sa zasmial. „Moje meno už poznáš, a ty si?“

„Laco, teší ma!“ Podal mi ruku na pozdrav.

„Laco srandista čo?“ Dobre videl, že zvon stále ešte slabo udieral do okrajov, a tak som mal ruky zaneprázdnené.

Zvon sa pozvoľne dokolísal, a keď som si bol istý, že už nevydá žiaden zvuk, pustil som sa ho. Kožené rukavice neboli najlepšou ochranou pred takýmito údermi. Pomocou meča mi Laco musel rozrezať dlaň rukavíc, aby som si ich mohol dať dole. Našťastie som nemal nič zlomené, no modriny a jemný opuch bol viditeľný už teraz. Meč som mohol držať len s ťažkosťami.

Z opačnej veže dobehol posol. Mariana a Erik splnili svoju prácu a nik ich nevidel. Oba zvony boli zaistené a ďalšia hliadka mala prísť za pol hodinu. Nastal čas na druhú časť plánu. Z ľavej veže Mariana vystrelila ohnivý šíp pred hradby, tak aby to nevidel nik vnútri. Z lesa sa začali vynárať obrysy. Gabriel nechal tábor takmer prázdny no plný fakieľ a figurín spoločne s pár vojakmi, ktorí robili poriadny hluk. Nenápadne presunul zvyšok armády k západnej bráne. Stovky a stovky vojakov sa blížili k bráne, kde ich už vítal Erik. Popravde nik nečakal, že sa nám podarí previesť armádu za hradby úplne nepozorovane. Z tohto dôvodu mal Andrej a Lukáš odviezť civilistov preč.

Cez bránu prenikali naši vojaci stále nehlučne, no zo vzdialenejšej veže si všimli čierny prúd vojakov a spustili poplach. Mariana vystrelila druhý ohnivý šíp, tentokrát už nad mesto. Netrvalo dlho a z diaľky sme videli, ako začali boje pri ubytovniach. Gabriel viedol vojakov priamo k civilistom, aby ich ochránil. Moja skupinka posilnená ďalšou päťdesiatkou mužov sa vybrala na sever po hradbách a Mariana s posilami čistila južné hradby. V každej veži mali malé skladisko zbraní. Pár ukoristených veľkých štítov nás dobre ochránilo pred spŕškami šípov z ďalšej a ďalšej veže na našej trase. S doudieranými rukami som sa veľmi do bojov nezapájal, ale zato som si poriadne precvičil tvorbu ilúzií. Pred každou vežou som vytvoril ilúzie nechránených vojakov, ktorí sa rozbehli priamo k veži a pútali pozornosť lukostrelcov. Obsadili sme deväť veží bez straty jediného života. Niekoľko chlapov malo menšie zranenia alebo šíp v nohe, ale to boli maličkosti. Z diaľky som videl, ako Gabriel pútal pozornosť nepriateľa a ťahal ho k východnej bráne. Ustupoval pomalým tempom, tak ako to potrebovali civilisti. Za ten krátky čas si vycvičil v skutku pozoruhodnú armádu. Všetci stáli v líniách a veľké štíty s dlhými kopijami držali nepriateľov v bezpečnej vzdialenosti.

Na juhu bol vystrelený ďalší šíp. Mariana z hradieb a Erik na zemi dobili južnú bránu. Boli sme v sklze. Do dosiahnutia severnej brány nám ešte ostávali dve veže. Popohnal som chlapov. Zostávajúce veže už boli prázdne. Nepriateľ sa snažil zoskupiť v meste. Otvorili sme severnú bránu a zvyšky armády z tábora sa k nám pridali. Na východe bol vystrelený posledný ohnivý šíp. Pasca mohla sklapnúť.

Rozbehli sme sa priamo do centra Košíc. Gabriel bol na východe, kde mal podporu lukostrelcov z hradieb. Ja som útočil zo severu a Mariana s Erikom z juhu. Bol som nadšený z toho, ako nám všetko klaplo. Nemohol som veľmi bojovať, ale po úspechoch s ilúziami vojakov a divokej zvery som sa odhodlal na niečo väčšie. Údajne mal nepriateľ aj veľkých obrov, a tak som im chcel predviesť aj našich obrov. Blížili sme sa k miestu, kde sa bojovalo. Krik bol čoraz silnejší. Zastavil som chlapov a v rýchlosti vysvetlil, čo som plánoval spraviť. Ukázalo sa, že mám v skupine viac srandistov, ktorí sa radi zapojili. Prikrčení k zemi sme sa presunuli k nepriateľom. Zo všetkých síl som sa sústredil a predo mnou sa objavil veľký ohnivý elementál. Stvorenie, ktoré vyzeralo ako duch obalený plameňmi. Videl som, ako sa nepriateľsky vojaci otáčajú a pomaly cúvajú. Ohnivý gigant sa k nim priblížil a z úst mu vyhŕkla vlna ohňa. Zdesení vojaci sa skrčili, ale namiesto popálenín ich čakal meč v tele. Ukrytí za vlnou ohňa tam vbehli moji vojaci a nepriateľa úplne zaskočili. Z opačnej strany sa za zúrivého pokriku vyrútili Marianine a Erikove jednotky.

Nepriateľský veliteľ sedel na tom zvláštnom zvierati, ktoré som už raz videl. Keď uvidel čo sa deje, rozbehol sa skrz vlastné jednotky k západnej bráne. Cestou odhadzoval všetko, čo mu prišlo do cesty. Jeho vojaci ho v panike nasledovali. Gabriel a celá armáda ich poklusom prenasledovali. „Toto ste nečakali, vy hajzli.“ Začalo sa ozývať z davu, keď uvideli vysokú barikádu pred západnou bránou. Nepriateľ sa ocitol v pasci, úplne obkľúčení. Keď sme dorazili k bráne, videli sme, ako sa snažia rozbiť barikádu, no aj tak sa ešte nemohli dostať von. Čakali sme, že sa vzdajú, ale namiesto toho sa udialo niečo zvláštne. Veliteľ vybehol na hradby, zodvihol čepeľ meča, a ten začal žiariť fialovou farbou. Vojaci prestali panikáriť a rozoberať barikádu, namiesto toho sa vrhli priamo na naše štíty a kopije. Bili sa do posledného muža, zatiaľ čo ich veliteľ vzal zo strážnej veže dlhé lano a spustil ho z hradieb. „Zbabelec!“ Kričali chlapi, keď to videli. Jeho vojaci sa fanaticky vrhali oproti nám, len aby mu získali čas. Dobrý pocit z dobitia Košíc vystriedal hnev nad týmto činom. Boli to síce nepriatelia, ale aj tak ma ich osud naplňoval akýmsi druhom smútku. Nebolo to, ako keď sme prišli o niekoho z našich, no aj tak mi ich bolo ľúto. Pokúsil by som sa ho zastaviť, no cestu na hradbu stále chránili jeho vojaci a ja som mal ešte k tomu zranenú ruku. Boj sa chýlil ku koncu, v dave som začal pátrať po Wendy, no nikde som ju nevidel. Bola síce tma, ale jej karmínovočervená zbroj by vo svetle fakieľ žiarila.

„Nevieš, kde je Karmínový úsvit?“ Opýtal som sa Gabriela, ktorého obkolesoval zhluk vojakov. Všetci mu gratulovali.

„Tu je jeden z našich hrdinov. To im gratulujte.“ Ukázal Gabriel na mňa.

„Nevieš, kde je Karmínový úsvit?“ Zopakoval som hlasnejšie. Gabriel sklonil hlavu a ukázal na západnú bránu, ktorú mala Wendy obsadiť. Po chrbte mi prebehol mráz. Rozbehol som sa z plných síl k bráne.