„Ach to je nuda.“ Ležal som na streche a zízal na oblohu. „Ako dlho nás tu budú ešte držať?

„To keby som vedela.“ Povzdychla si Wendy. „Takmer dva týždne zavretí za hradbami Popradu. Idem z toho zošalieť.“ Pregúlila oči a začala poskakovať okolo.

„To mi hovor! Len preto, že iní nepoužívali prezývky a doplatili nato, musíme aj my trpieť.“ Zvesil som hlavu cez okraj strechy a pozeral na svet hore nohami.

„Mali sme dať varovanie do vysielania skôr.“ Pridala sa ku mne.

„Komu by napadlo, že tých pár nositeľov virtenov, sa začne chváliť tým, čo získali a predstavovať sa kdekomu.“ Prskal som zlosťou.

„Nerozmýšľal si, prečo ich tak ľahko nepriateľ našiel?“ Zamyslela sa Wendy. Za ten čas, čo sme boli v Poprade mi prezradila, že mi neverila moju historku. Odhalila, že som si vymyslel to, prečo tajím moje meno a nosím kuklu, lenže teraz to dávalo zmysel.

„To môžeme len hádať. No spomínam si na jednu knihu, kde, ak si poznal niekoho meno, tak si ho mal v hrsti. Ale ktovie?“ Odfrkol som.

„Neskúsime konečne nejakú mágiu?“ Skúsila na mňa psie oči.

„Nie, to chceš zničiť celé mesto?“ Zhrozil som sa. „Istotne nás to nebudú dlho držať.“ Posadil som sa. „Poď už, musíme ďalej trénovať.“ Wendy vyskočila na nohy a pokračovali sme.

Po dobytí Popradu sme obaja prekročili tridsiatu úroveň. Pribudla nám schopnosť maskovanie, skenovanie predmetov a mágia. Maskovanie mi pripomínalo ilúzie, ale fungovalo na inom princípe. Trvalo niekoľko dní, než sa Wendy naučila túto schopnosť ako tak použiť. Zatiaľ sa dokázala zamaskovať, len ak si kľakla k jednofarebnej stene. Človek sa potom musel sústrediť a svetlo akoby prenikalo skrz telo až k stene. Takto vznikal dojem, že tam nik nebol. Akonáhle sa však pohla, maskovanie sa zrušilo. Tiež záležalo od počtu farieb, ktoré mali prenikať telom, ale Wendy sa nevzdávala. Vyzeralo to tak, že celé maskovanie záležalo len od tréningu a sile mysle.

Vďaka skenovaniu som mohol tvoriť kvalitnejšie návrhy. Rovnako ako so všetkými schopnosťami, aj táto sa musela vyvíjať. Mohol som skenovať kadečo, ale nie vždy skener prenikol do vnútra predmetu. No aj tak to dosť pomáhalo. Mohol som si skenovať napríklad meč a v mysli sa mi vytvoril jeho virtuálny plán. Tiež som sa viac venoval výrobe nových predmetov, hlavne brnení pre mňa a Wendy. Wendy od dobytia nosila prilbicu po nepriateľoch. Ľudia sa na nás často obracali s rôznymi prosbami, a tak sme potrebovali vyzerať reprezentatívnejšie. Vyrobil som brnenia pre nás oboch. Boli skoro rovnaké. Jednoduchý hrudný štít dopĺňali voľne visiace chrániče ramien. Ruky sme mali takmer nekryté. Výnimkou bolo zápästie a predlaktie, na ktorom bol silný kus kovu. Dokázal zastaviť aj rozbehnutý meč. Mali sme tiež kožené rukavice. Neboli veľmi odolné, ale aspoň sa nám v rukách nekĺzali zbrane. Spodnú časť tela nám chránili obyčajné nohavice, na ktorých boli priviazané kusy kovu. Boli ľahšie a slabšie, ako tie na hrudi či zápästiach, ale aspoň nás neobmedzovali v pohybe. Poslednou súčasťou brnenia bola prilba. Mala podobný tvar ako motorkárska prilba, len bola o poznanie menšia. Hlavnou výhodou bol veľký priezor chránený silným plexisklom. Prilba bola z ľahkého kovu a mala hlavne ukryť naše tváre, poprípade odkloniť šíp.

Stále som mal pred očami Wendynu pózu pri dobytí mesta. Po meste, prezlečený za bežného človeka, som rozširoval prezývku Karmínový úsvit. Spočiatku sa jej táto prezývka nepáčila, no zvykla si na ňu. Z tohto dôvodu som jej brnenie natrel tmavočervenou farbou. Moje brnenie som natrel čiernou. Na helmu som si namaľoval bielou farbou široký úsmev. V kombinácii s ilúziami a tajomnom, ktoré okolo nás vznikalo, som si pomaly budoval povesť záhadného bojovníka. Chcel som vytvoriť tento dojem aj u nepriateľa. Ak by sa mi to podarilo, mohlo to odradiť nepriateľov od chuti bojovať proti mne. Takto by som sa mohol vyhnúť ďalším nepríjemným zraneniam či smrti.

Wendy mi pomáhala s konštrukciou brnenia a nového ruksaku. Spoločne sme mali väčšiu energiu a šlo to rýchlejšie a ľahšie. Nový ruksak sme navrhli tak, aby obsahoval veľké množstvo vreciek a komôrok rôznych veľkostí. Dokázali sme zmenšiť jeho objem o viac ako polovicu a váhu o tretinu. Veľa komôrok sme potrebovali na rôzne veľké predmety. V neprehľadnom ruksaku bolo ťažké nájsť zmenšené drobné veci ako jablká, obväzy a podobne. Teraz malo všetko svoje miesto.

Keďže nás nechceli pustiť do lesov, tak sme trénovali všetko, čo sa dalo. Od ďalšej úrovne sme už nezískavali nové schopnosti, len vylepšovali a kombinovali tie, ktoré sme už mali. Wendy sa sústredila na zlepšovanie zmyslov a maskovanie. Mňa bavili ilúzie a vyrábanie predmetov. Obaja sme túžili vyskúšať mágiu, lenže návod bol nejasný. Mnoho slov v manuáli nebolo preložených a nechceli sme riskovať, že niekomu ublížime. Dohodli sme sa, že počkáme kým nebudeme v lesoch.

Novinky prichádzali aj zo sveta. Podarilo sa postaviť v celku výkonnú rádiostanicu, o ktorú sa staral Šimon a Félix. Po svete sa túlali aj ďalší ako my, no rýchlo umierali. Predstavovali sa vlastnými menami a chodili s odhalenou tvárou. Nevedeli sme isto, čím to bolo, ale nepriateľ ich dokázal vyhľadať a zabiť. Tak sme začali vysielať správy o tom, aby si vymýšľali prezývky a neukazovali svoju tvár. Taktiež sme vysielali všetko, čo sme o nich vedeli, vrátane ich mena, Mirnilčania. Vysielač, aj keď bol výkonný, vysielal len v okruhu s polomerom asi šesťsto kilometrov. Na severe boli Tatry, ktoré znižovali dosah signálu, ale na juhu mu nič nestálo v ceste. Mali sme spojenie s mnohými menšími aj väčšími skupinami po celej strednej a južnej Európe.  Získali sme aj cenné informácie o počtoch nepriateľov v okolí. Dozvedeli sme sa, že mestá sú väčšinou slabo chránené len niekoľkými stovkami vojakov. Výnimkou boli hlavné mestá, kde ich boli tisíce a desaťtisíce. Ich počty však neboli tým, čo nás znervózňovalo. Dostávali sme správy o lietajúcich potvorách, päťmetrových tvoroch, ako aj o kadejakých ďalších stvoreniach, ktoré proti nám bojovali. Ich opis sa líšil, niekedy vyzerali ako tvor podobný stromu, inokedy boli zahalení v plameňoch a niekedy sa podobali na kameň. Nemohli sme si byť istí tým, či sú tieto správy pravdivé, alebo vznikli zo strachu. Ľudia si mohli domyslieť rôzne fantastické veci, ktoré neexistovali.

„Vitajte Loki a Karmínový úsvit.“ Gabriel ma privítal, keď som vstúpil do miestnosti. „Zbytočne ste sem prišli. Za hradby Vás nepustím!“

„Neprišli sme si pre povolenie!“ Zasyčala Wendy. „Nebudete nás tu držať! Za úsvitu odchádzame!“ Pokračovala ráznym tónom.

„Pôjdeme na juh.“ Skúsil som milší tón. „Nemá zmysel čakať, až si po nás nepriateľ príde.“ Doplnil som Wendy. Obaja sme sa otočili a odkráčali preč. Gabriel sa nás ani nepokúsil zastaviť. Možno si myslel, že len blafujeme.

„Nemôžem uveriť, že ťa nazvali Loki.“ Začala sa smiať.

„Ha ha ha, Karmínový úsvit nie je o nič lepšie!“ Odfrkol som kráčajúc po ulici.

„Máš smolu, že pred vojnou fičal Thor a Avangers.“ Kráčali sme popri vyhniach. Postavili niekoľko takých, ktoré vyrábali v celku dobré meče. Občas sme im pomohli, ale vytváranie meča psychickou silou bolo náročnejšie.

„Aspoň ma už nejako volajú.“ Nevedel som, čo jej mám nato povedať.

„Nebojíš sa?“ Opýtala sa znenazdajky. Doteraz bola odvážna, až som si chvíľku myslel, že virten ovplyvňuje aj jej strach.

„Nie. Pôjdeme dvaja a budeme si kryť chrbty. Okrem toho sa zlepšujeme každým dňom. Veď si len uvedom, že takú kompresiu času sme z 8:1 vyšvihli na 14:1 behom týchto dvoch týždňov.“ Wendy začala byť pokojnejšia, no pokračoval som. „Veď sa vieš aj celkom dobre maskovať. Tiež sa ti zmysly zlepšujú rýchlejšie ako mne, tak čoho sa bojíš?“

„Pche, ja sa nebojím! Pýtala som sa, či ty sa bojíš?“ Naštvane zdôraznila „ty“. „Idem si ešte zabehať. Uvidíme sa ráno.“ Niečo ešte vravela, ale bola už ďaleko, a tak som jej nerozumel.

Kráčal som uličkou k môjmu bytu. Stretával som ľudí, ktorí čakali na prídely. Rozdeľovanie prídelov mala na starosti Dáša. Pri jej nepríjemnej povahe by si nik nedovolil žiadať o niečo navyše. Občas som stretol niekoho známeho či už z čias pred vojnou alebo z tábora. Všetci mi cestou zdravili. Spočiatku to bolo zaujímavé, no postupom času to bolo skôr otravné. Navyše sa medzi ľuďmi rozšírili zvesti o virtenoch. Začali sa o nás hovoriť kadejaké veci, ktoré boli úplne vymyslené, no snažil som sa ignorovať to. Správa o našom odchode sa isto rýchlo rozšíri, pomyslel som si a radšej som pridal do kroku. Za úsvitu sme sa chceli vytratiť bez zbytočnej pozornosti.

Pridelili nám byty oproti sebe hneď pri hradbe. Mali sme odtiaľ skvelý výhľad, a za tie dva týždne som si pozháňal všetko potrebné. Základom bola lekárnička. Zranenie po šípe sa zahojilo za tri dni, zrejme vďaka virtenu. V byte bol pokoj. Nemusel som stretávať masy ľudí a mohol v pokoji meditovať. Občas sa ma Wendy snažila vystrašiť, ale bola dosť hlučná. Bez zvedavých pohľadov som sa mohol venovať aj ilúziám. Zvládal som hneď niekoľko ilúzií naraz, no len nehybné objekty. Keď som chcel vytvoriť niečo, čo sa hýbalo, bolo to vždy veľmi náročne. Čudoval som sa, že som to zvládol v Ľubovni, ale zrejme mi pomohol adrenalín. Problém ilúzií bol aj v tom, že nevydávali žiaden zvuk. Aj vysoký vojak v kovovom brnení sa pohyboval úplne potichu. Na zmätenie to stačilo, ale každý šikovnejší tvor by odhalil, že je to len ilúzia. S Wendy sme si vymieňali poznatky, a tak sa nám ľahšie postupovalo. Po tom čo sa stalo ostatným nositeľom virtenov, sme sa dohodli, že nebudeme verejne ukazovať, čo dokážeme. Každé eso v rukáve nám mohlo zachrániť život. Ľudia videli len to, čo sme priamo použili v boji.

Takmer celú noc som trávil v podvedomí. Potreboval som spať už len štyri hodiny denne. Trápilo ma mnoho otázok. Na nástenke problémov pribudol ďalší zápis. Stuhnutie nepriateľov v boji sa v Poprade nestalo. Možno nám ich veliteľ ušiel a možno ho už v Poprade nemali. Tak či onak sme sa aspoň dozvedeli o tejto ich slabine. Tešilo ma tiež to, že aj iní získali virteny, Síce neprežili, ale aspoň som vedel, že tých jedenásť neoddelených virtenov bola len náhoda.

Pred východom slnka som si zbalil veci do nového ruksaku. Wendy ma už čakala na chodbe. Zbehli sme po schodoch a vyšli z vchodu. Stál tam Gabriel s celou radou a niekoľkými stovkami ľudí. Pristúpil a podal nám obálku. Potom sa vrátil k ostatným a zamával rukou. Ľudia sa rozostúpili a utvorili koridor k bráne. Cestou k nej nám mávali a tľapkali nás po ramene. Naše nablýskané zbroje žiarili v lúčoch vychádzajúceho slnka. Vyšli sme z mesta a pár ľudí nás nasledovalo. Naposledy sme sa obzreli, zamávali a začali utekať. Naše tempo odradilo aj posledných snaživcov.