Roky utekali a z Roweny sa pomaly stala dospelá žena. Kým ona sa učila kovať spoločne s Igridom, jej sestry sa starali iba o nájdenie vhodného manžela. Keď sa vydala najstaršia Lara, ostatné mali rovnané úmysly. Orosov dom sa im zdal primalý pre toľko žien, mali dokonca pocit, že sa o seba potkýnajú. Deň za dňom sa míňal a zrazu chcela byť každá vydatá. Oros sa z toho spočiatku tešil. Dúfal, že aspoň jeden z jeho zaťov bude kráčať v jeho šľapajach a stane sa kováčom. Svoje nádeje vkladal do Helen.

Jedného dňa sa pred ich dverami zjavil urastený Alexander. Mohol mať aj dva metre a ramená mu začínali tam, kde končila Orosova hlava. Keď ho zbadal Oros, iba sa spokojne usmial. Bolo mu úplne jedno, ktorá z jeho dcér ho privliekla do jeho domu, jedno však vedel, tieto mocné ramená ukujú meč zo všetkého.

Orosova prvá otázka sa tak jednoznačne začala točiť okolo kováčskeho remesla. „Držal si už niekedy v rukách kladivo?“

Alexander prikývol. „Samozrejme. Ale radšej mám prácu s nožom, v tom sa vyznám viac.“

Orosove oči sa podozrivo rozžiarili. Už sa videl v dielni, ako vyrába jeden meč za druhým a jeho nový takmer zať vyrábal nože, ktoré si chcel kúpiť každý mäsiar. Oros sa nedokázal zastaviť. „Načo ešte čakáme, poď so mnou do dielne. Postavíš sa ku kovadline a ukážem ti nejaké moje finty. Kovanie ti pôjde od ruky.“

Urastený Alexander nechápal, prečo by sa mal učiť kovať, bolo to zvláštne. „Načo by to bolo dobré?“ Spýtal sa priamo.

Oros si myslel, že chlapec je akýsi nechápavý. „Pretože budeš pracovať spoločne so mnou v dielni.“ Vtedy už bola v miestnosti aj Isabela s Helen a vedeli, že sa schyľuje k búrke.

Alexander bol síce mocný, ale nie veľmi múdry. Na všetkých sa nechápavo pozeral, a potom odpovedal tým najnesprávnejším spôsobom. „Prečo by som pracoval s vami v dielni? Ja už predsa prácu dávno mám, som mäsiar.“

Oros v tvári celý očervenel. „Mäsiar? Von z môjho domu, moju dcéru ti nikdy nedám!“

Helen nemohla uveriť vlastným ušiam. „Otec celkom potratil rozum.“

Alexander zmätene odišiel z Orosovho domu a Helen za ním nespokojne bežala, ešte sa stihla škaredo pozrieť na otca a už jej nebolo. Oros ostal sám s manželkou a podľa jej očí vedel, že niečo nie je v priadku. „Vyhnal si z nášho domu svojho budúceho zaťa?“

„Nechce byť kováčom, načo mi je taký zať.“

„Je to slušný chlapec, má prácu a dokáže sa postarať o našu dcéru. A ty ho vyženieš iba preto, že chceš mať vo svojej dielni pomocníka? Môžeš sa hanbiť Oros. Hneď choď za tým chlapcom a ospravedlň sa mu.“

Oros si nemohol dovoliť odvrávať svojej manželke, a napokon dobre vedel, že mala pravdu. A tak získal druhého zaťa a upokojovala ho iba myšlienka nato, že ten tretí určite bude kováč. A tak si v jeho dome podávali kľučky noví a noví nápadníci. Jeden opravoval zámky, druhý miesil cesto a tretí bol obuvník. Oros sa mohol postaviť aj na hlavu, ale ani jeden z nich nechcel byť kováč. Jedného dňa sa smutne pozrel na Isabelu a vzdychol si. „Čo ak je to nejaká kliatba. Najprv sa nám nenarodil ani jediný syn, a teraz toto? Keď som bol mladý, každý poriadny chlap chcel byť kováč a teraz? Čo sa to len stalo.“

„Nehundri toľko. Nejde tu predsa o teba, ale o tvoje dcéry. Hlavné je, že oni sú so svojimi manželmi spokojné.“

Oros prikývol aj keď pôsobil nespokojne. „Som ich otec, najviac ma poteší, keď každá z nich bude šťastná, ale prečo si ani jedna nenašla kováča...“

Isabela si uvedomila, že sa točili v bludnom kruhu. Oros sa jednoducho nedal zmeniť, chcel za zaťa kováča stoj, čo stoj. Napokon ostala ako posledná slobodná Rowena a Oros si bol istý, že jeho najmladšia dcéra mala toľko rozumu, že si domov privedie toho správneho muža.

Jedného dňa sa na ňu usmial, keď zošívala šaty po boku svojej mamy. Stále bola najnižšia zo všetkých jeho dcér, ale musel uznať, že bola krásna. Jej veľké zelené oči ho vždy obmäkčili. Dlhé hnedé vlasy si vždy zaplietla do dvoch hrubých vrkočov a Oros si bol istý, že pri jej nežnom vzhľade nemala o nápadníkov núdzu. Rozhodol sa, že bol čas na rozhovor. „Rowena, moja drahá, určite sa okolo teba musia krútiť všetci chlapci z okolia.“

Rowena iba prižmúrila oči, vedela presne, kam tým otec mieri a nebola spokojná. Celé roky mu tajila, že sa s Igridom potajomky učila kovať meče... A teraz toto, chcel ju vydať? Nemienila strácať čas s nejakým sedliakom, ktorý by jej hovoril o tom, že kovanie je iba práca pre muža. Opatrne sa teda odhodlala na odpoveď. „Krútia sa okolo mňa jedna radosť, ale nemusíš sa báť, nemienim sa tak skoro vydať.“

Oros bol z jej odpovede prekvapený, predsa len všetky ostatné dcéry sa nevedeli dočkať svadby a ženícha. Na chvíľu stratil slová. „Ty nechceš mať rodinu a deti.“

„Samozrejme, že chcem, ale myslím si, že to má ešte čas.“

Isabela spokojne prikývla, vedela, že Rowena je veľmi rozumná. „Je celá po mne. Ani ja som sa nehrnula do svadby. Keby som vedela, koľko starostí ma čaká, tak ľahko by si  nezískal moju ruku.“

„Aké starosti?“ Oros nechápal, o čom Isabela hovorila, no tá si spomenula na cirkus pri posledných ženíchoch a iba nespokojne vykrivila ústa do grimasy. Jedného naháňal po celej dedine s vidlami v rukách...

Isabela sa rozhodla radšej nehovoriť o ženíchoch, sama toho mala plné zuby. Potom sa uprene pozrela na Orosa a už si spomenula, čo bolo také súrne. „Včera som bola zaniesť šaty barónke Kriegovej.“

Oros pokrútil hlavou. Poznal barónku, mala dvakrát zlomený nos a veľkú bradavicu na líci. „Čo od teba chcela tá stará ropucha.“

Isabele sa takéto reči nepozdávali, ale napokon iba hnevlivo potriasla hlavou. „Tá stará ropucha, ako ju ty nazývaš, mi povedala, že ti mám odkázať, že v kráľovstve sa koná súťaž o najlepšieho kováča, ktorý potom bude pracovať pre samotného kráľa.“

Orosovi sa rozžiarili oči, nebol však jediný. Rowena takmer vyskočila na rovné nohy, našťastie jej rodičia si mysleli, že sa iba chce pozrieť na súťažiacich, čo Orosa napokon aj tešilo, možno si vyberie jedného z nich a predsa len bude jeho zať pracovať so železom.

Rowena od nedočkavosti prerušila ticho. „Kedy sa bude konať súťaž?“

„O dva týždne. Mal by si sa zúčastniť Oros. Tvoje meče sú široko-ďaleko tie najlepšie. Čo ty nato?“

„Za pokus nič nedám.“

Rowena dobre vedela, že nebude jediný z ich rodiny, ktorý sa pokúsi vyhrať. „Môžem ísť s tebou otec? Budem ťa povzbudzovať.“ Oros prikývol, nemal predsa len potuchy o jej plánoch.