Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna vlaková stanica. Celkom zvláštne miesto plné nekonečne dlhých nôh. Mohli ste tu vidieť dve vychudnuté nohy pri toaletách, ktoré zúfalo poskakovali z jednej strany na druhú. Párik bucľatých nôh vo vyčaptaných topánkach s rozviazanými šnúrkami. Maličké nožičky v červených lakovkách túliace sa k farebným teniskám a nakoniec aj nahnevané baganče, ktoré namosúrene bežali k východu. No na vlakovej stanici neboli iba nohy, občas som dokonca videla aj tváre. Ale nie veľmi často, pretože vždy, keď  som ich chcela zazrieť, ozval sa strašný krik. „Pipa!!! Zase pokúšaš šťastie?“

„Ale mami....“

„Žiadne ale!!“ A tak som sa poslušne vrátila do nášho skromného domčeka v automate na kávu. Vzala som si za hrsť cukru a začala protestovať. „Som už veľká, prečo nemôžem chodiť medzi ľudí?“

„Že sa ešte pýtaš!? Už si celkom zabudla, ako to dopadlo naposledy?“ Pri spomienke som sa mierne zachichotala. Ľudia sú predsa takí veľkí a boja sa obyčajnej malej myšky... Očakávala som, že keď ma zbadajú, pochvália mi sivý kožúšok. Veď som si ho pre túto príležitosť poctivo vydrhla pod odkvapovou rúrou. Ale len čo ma zbadal párik tých najväčších očí za smiešnymi hrubými sklami, spustil sa krik, vreskot a napokon rev... A to som iba taká malá myška...

„Pipa, nie že zase niečo vyvedieš, rozumela si?“ Mamin hnevlivý tón, ma odradil od ďalšieho dobrodružstva. „Ja idem hľadať čačky pre pána Vranu.“

            Pán Vrana bol čierny vták s tým najostrejším zobákom široko ďaleko. Už len pri pomyslení naň sa mi roztriasli kolená. Celé dni sedel na rímse a sledoval svojich nájomníkov žijúcich na vlakovej stanici. A večer, keď sa zo stanice vytratil aj posledný pár nôh, rozprestrel svoje obrovské tmavé krídla a priletel do miestnosti, aby od nás vybral nájomné.

            Všetci obyvatelia stanice sa vždy prestrašene postavili do radu a odovzdávali mu ligotavé čačky, ktoré ukradli ľuďom. Ale ja som sa nikdy veľmi nebála, pretože mama vždy našla niečo veľkolepé, začo nás pán Vrana pochválil. A navyše som aspoň konečne mohla opustiť domček v automate na kávu a stretnúť sa s ostatnými nájomníkmi. Rada som sa rozprávala so staručkým pavúkom Chipom, ktorý si pri chôdzi pomáhal drevenou paličkou. A rovnako aj s jeho synom Chipom mladším, ktorý bol otcom dvadsaťčlennej rodiny, no ako sám hovorieval, bola to iba taká malá rodinka. Veľmi som si vážila pána Škovránka a jeho zvonivý hlások, a dokonca aj lenivého kocúra Labkáča.  

            Celý deň som sa tešila, ako sa večer konečne stretneme, a každý z nich mi povie, čo zažil na vlakovej stanici. Z nudy som dokonca začala štrikovať čiapočky pre deti Chipa mladšieho, no v tom prišla mama a už som vedela, že niečo nie je v poriadku. „Pipa, zle je s nami!! Zle!!“ Mama zalamovala rukami. Chvíľu som nechápala, čo sa stalo, no potom z vrecka na kabáte vytiahla malý špendlík. „Nič iné som dnes nenašla...“ Od hrôzy sa mi roztriasli kolená. Čo len s nami bude? Veď pán Vrana od nás očakával niečo úžasné.

            „Pipa, ach, dieťa moje, poviem tej zlej čiernej vrane, že špendlík je od teba a určite ťa ušetrí.“ Mama ma tuho objala. „Zvládneš to bezo mňa, si predsa taká šikovná.“ Hladila som jej hebkú kožušinku neveriac vlastným ušiam. „Mama, čo to vravíš??“

            Viac mi nepovedala, pretože slnko už zapadlo a vlaková stanica bola prázdna. Bol teda čas na odovzdávanie nájomného. Postavili sme sa do radu a čakali. Cítila som, ako sa mama triasla od strachu, no nevedela som, čo mám povedať, aby sa upokojila. V tom do miestnosti priletel pán Vrana, a čo bolo horšie, sprevádzala ho pani Vranová so svojou najlepšou kamarátkou čiernou slizkou vretenicou, Sofiou.

            „Tak, čo pekného mi nesiete??“ Pán Vrana sa na nás všetkých prísne pozrel, a potom začal zbierať čačky. „Chip, ak mi nabudúce nedonesieš niečo lepšie, neviem, neviem, ako to s tebou dopadne...“ Staručkému pavúkovi od hrôzy vypadla palička, a potom s veľkým hrmotom spadol na zem.

            „Si na nich príliš milý, drahý.“ Ozvala sa pani Vranová, ktorú ihneď podporila Sofia. „Tak, tak. Ani sa nenazdáš a budeš týmto lenivcom platiť nájomné ty! Keby bola vlaková stanica moja, to by len videli!“ Sofia nahnevane zasyčala, a potom sa začala plaziť smerom k mame. „Pozri sa na túto, veď ona nič nemá!!!“ Po tomto výkriku, prišiel k mame aj pán Vrana. „Ako sa opovažuješ?? Ty malá, lenivá...!!“

            Nestihol to dopovedať, pretože som mu skočila do reči. „Ale má, doniesla vám tento špendlík. To ja nič nemám.“ Neviem, odkiaľ sa vo mne nabralo toľko odvahy, no zrazu som vedela, že to čo robím, je správne. „A vôbec sa vás nebojím!!“ Pani Vranová sa vystrašene pozrela na Sofiu, a tá zas nahnevane na pána Vranu. „Ja som ti to vravela, a tu to máš! Veď je to obyčajná vzbura!!“

            Pán Vrana sa škaredo nadul, rozprestrel krídla a zamieril na mňa svojím ostrým zobákom. Našťastie som sa mu v poslednej chvíli vyhla. Ako o život som začala bežať k východu, no bol mi v pätách. Drobné labky ma neposlúchali, ale aj tak som utekala ďalej. Keď už sa týčil nado mnou, tesne pri vchodových dverách a ja som čakala koniec, dvere sa kvôli silnému vetru roztvorili a udreli pána Vranu rovno po zobáku. Úder bol taký silný, že pán Vrana sa ocitol na druhom konci stanice a ja som zatiaľ mohla vybehnúť von.

            Bola silná búrka a moje unavené labky sa kĺzali na mokrej dlážke, no nevzdávala som sa, pretože z diaľky som počula mamin krik. „Bež, Pipa, bež, čo ti sily stačia!!“ Mala som šťastie, lebo okolo šiel nákladný vlak, podarilo sa mi naň naskočiť a vyštverať sa až na strechu. Unavene som si vydýchla, cítila som, že som v bezpečí. Ale potom som za chrbtom počula, pána Vranu. „A už ťa mám!“ Opäť na mňa namieril svoj ostrý zobák, ale ani tentokrát sa mi nič nestalo, pretože vlak práve vchádzal do tunela a pán Vrana dnes dostal už druhýkrát po zobáku. No teraz mu úder uštedril tunel. Počula som samé ach, och, uch, a potom len ticho. Bola som konečne v bezpečí.