1.

Hluk vrtuľníka tlmili senzory obleku. Plukovník Turgo si zamyslene prezeral oblasť z výšky. Veľký pás lesa bol ohradený päť metrovým múrom pod napätím. Uprostred, na čistine s niekoľkými hektármi, bola veľká budov v tvare H. Vrtuľník obletel okolo budovy a Turgo si mohol potvrdiť informácie z centrály. Budova bola v uzavretom režime. Všetky vonkajšie okná a dvere objímali kovové pláty.

„Presuňte sa sem.“ Počítač na jeho zápästí preniesol informácie o mape pilotovi vrtuľníka. Ten sa presunul na požadovanú pozíciu a zastal vo výške takmer jedného kilometra. Plukovník, ktorý bol pripevnený na trup vzduchotesného vrtuľníka, dal pokyn a úchytky povolili. Ťažký kovový oblek aktivoval trysky až tesne nad zemou. Turgo ale nebol žiaden amatér. Pre KHO pracuje už roky, a toto bola jeho desiata misia v obleku Titan.

„Vstupujem do objektu.“ Jedným gombíkom aktivoval audio-vizuálne nahrávanie. „Celý objekt je uzavretý. Je to necelá hodina a pol.“ Prichádzal k vstupnej komore. Tak, ako každý aj tento vchod bol zároveň dezinfekčnou miestnosťou. „Objekt vyzerá nepoškodený.“ Zahľadel sa na kovové pláty na oknách. „Zadávam kód.“ Naťukal tridsaťšesť miestny kód, ktorý nik v budove nepoznal. Jedine s jeho pomocou sa dalo otvoriť zabezpečenie.

Turgo prešiel do dezinfekčnej komory. Dvere sa za ním uzamkli a spustil sa štandardný proces dezinfekcie. Po jeho dokončení sa otvorili vnútorné dvere. „Zdá sa, že tu došlo k boju.“ Pohľadom prechádzal po recepcii. Mohutný stôl, za ktorým mali sedieť strážnici, bol prevrátený a pokropený krvou. Na zemi boli rozhádzané papiere a niekoľko sklenených vitrín sa zmenilo na nebezpečnú hromadu ostrých črepín. „Došlo aj k streľbe.“ Ťažkou kovovou rukavicou sa dotkol dier na stenách. „Bezpečnostná miestnosť vyhorela.“ Skonštatoval pri pohľade na spálenú miestnosť hneď vedľa dier od guliek. „Pristupujem k hľadaniu živých a stiahnutiu záznamov čiernych skriniek z bunkrov.“ V prilbe sa mu zobrazil plán podlažia. Na každom podlaží boli dve núdzové miestnosti. Mali vlastný zdroj vzduchu a cez ich pancierové dvere by mal problém preniknúť aj tank.

„Skener ukazuje niekoľko pohybujúcich sa tvorov v okolí.“ Sucho skonštatoval a pokračoval chodbou. Silné svetlo stále osvetľovalo uzavretú budovu. Stropy neboli poškodené aj keď steny a podlahy také šťastie nemali. Stopy po guľkách, ale aj diery po granátoch narobili poriadne škody. „Zatiaľ žiadne telá.“ Dodal do záznamu a na moment sa zastavil pri dlhej krvavej stope, ktorá zdobila stenu jednej z chodieb. Druhou ozdobou boli štyri ryhy, ktoré vyzerali ako po pazúroch.

„Bezpečnostná miestnosť jedna.“ Prečítal nápis na tabuľke, ktorá visela vedľa dverí. „Otvorená.“ Nahliadol dnu. „Známky boja.“ Vošiel dnu. Okrem krvi tu boli aj kusy kože a pár potrhaných orgánov. Podľa veľkosti pečeň a črevá. „Sťahujem informácie.“ Pristúpil ku kovovému panelu. Zadal kód a prepojil svoj počítač s čiernou skrinkou tohto sektoru.

2.

„Hej, ty nový!“ Kamil sa uškrnul na nováčika. Prišiel len dnes ráno, a každý aj on vedel, že prvých pár dní bude terčom vtipov a posmeškov. „Vieš, koľko je hodín?! No nepozeraj na hodinky!“

„Skúšaš ma, či viem koľko je hodín podľa slnka?“ Mladík, ktorý zrejme len nedávno skočil školu, sa zadíval von.

„Každý správny vedec by to mal vedieť.“ Podpichol ho Kamil. Aj on tu bol viac menej nový. Teda už mal za sebou prvý pol rok. No z neho si nikto nestrieľal. Školu skončil len preto, že mal bohatého a vplyvného ocka, ktorý mu vybavil toto pohodlné miestečko. V podstate tu nič nerobil. Podľa zmluvy mu každé tri mesiace pridelili nejakého nováčika, ktorý si to všetko oddrel.

„Vedec by mal vedieť, na čo sú tieto prístroje!“ Znechutený mladík, ktorý si všetko musel vydrieť, aby sa sem dostal, mal už plné zuby takých ako Kamil.

„Prístroje?“ Začudoval sa Kamil. „To sú len ťažítka, ktoré sa tvária ako prístroje.“ Mávol rukou.

„Samozrejme!“ Odfrkol mladík s blonďavými vlasmi a modrými očami.

„Takže nevieš, koľko je hodín?“ Kamil sklamane pokrútil hlavou. „Tak ja ťa to naučím.“ Vstal a pozrel sa z okna. Vyhrnul si rukávy, mierne zodvihol ruky a tváril sa, akoby chcel čarovať.

„Ale nie, už zas?!“ Za chrbtom začul Emily. Ryšavé dievča, ktoré sa skôr hodilo na modelku ako vedkyňu. Och, ako rád by ju pretiahol, no nemal u nej šancu. Peniaze ani moc ju nedokázali ohúriť. No tiež bolo možné, že cez posteľ s ním, by sa veľmi ďaleko neposunula. Radšej mala plešatých vedcov z najvyššieho poschodia. Výmenou za nejakú tu rozkoš a päť minútovú zasúvačku sa dostala k informáciám, ktoré dokázala veľmi ľahko využiť. Ona to nenazývala vydieranie, ale súdy by mali zrejme iný názor. Tam sa ale nikdy nedostala. Dobre vedela, ako na to, aby všetko zostalo ukryté pred očami nesprávnych ľudí.

„Ach, Emily, Emily, čo takto večera, sviečky a možno aj niečo viac.“ Mykal plecami.

„Nemáš mi čo ponúknuť!“ Odfrkla. „Poviem ti to poslednýkrát.“ Schmatla stoličku, na ktorej sedel mladík a odsunula ho od stola. Obkročmo si naňho vysadla a pozrela sa na Kamila. „To radšej pretiahnem toto ucho, ktoré má aspoň niečo medzi nohami, než aby som sa zahadzovala s takým ako ty!“ Mladík zostal v šoku. Nevedel čo robiť. Síce mohol niečo také nahlásiť ako sexuálne obťažovanie, no vedel, že by sa z neho až do smrti každý smial. Predsa len, kto rozumný by toto urobil?

„Takže späť k času podľa slnka.“ Kamil sa vrátil k oknu a Emily už kráčala preč. „Je presne jedenásť päťdesiatpäť.“

„Nič mu never.“ Zakričala. „V odraze skla vidí hodiny na stene.“ Povzdychla si. „Okrem iného, je aj veľmi otravný. Prečo inak by v tejto obrovskej kancelárii nik nebol.“ Roztiahla ruky, aby ukázala veľký priestor s asi desiatimi stolmi, za ktorými nik nesedel.

„Ja nie som otravný,“ snažil sa namietať, no v tom sa rozozvučali sirény. „No super. Akurát pred obedom dajú cvičenie.“ Zadíval sa na poplašné zariadenie. Blikala na ňom úroveň B. Mierne riziko a nutná evakuácia.

„Ak by to bolo cvičenie, vedeli by sme o tom.“ Poznamenala Emily. „Navyše cvičenia bývajú ráno alebo poobede. Nik nie je taký blbý, aby ho dal pred obedom.“

„No je to len poplach úrovne B. Poďme teda dole a uvidí sa.“ Všetci traja sa vybrali k dverám. Rovnako ako ostatní z poschodia. Spoločne disciplinovane prechádzali chodbou. Odrazu sa ale okná začali uzatvárať. „Čo sa to deje?“ Začudoval sa mladík. „Pri B-ečku by sa to nemalo diať.“

„Ventilácia funguje.“ Emily natiahla ruku k výduchom. „Musí to byť chyba systému.“

„Radšej si ale nasaďme masky.“ Poznamenal mladík.

„Ty si ale strachopud.“ Osočil ho Kamil. „Je to len chyba systému. Ak by to bolo C alebo D vypla by sa aj ventilácia, aby sa to nerozšírilo.“ Odrazu sa ozvala streľba zo spodných poschodí. Aj keď to asi nebola streľba ale skôr výbuch. V hluku sirény to bolo ťažké rozoznať.

„To neznie ako cvičenie.“ Emily zdrapla masku z núdzových rezerv, ktoré boli všade po komplexe. Masiek tu bolo trikrát viac ako zamestnancov. Každá maska mala vlastný prívod vzduchu na celý jeden deň. Ostatní už tiež začali konať.

„Mali by sme ísť do záchrannej miestnosti.“ Poznamenal Kamil s nasadenou maskou.

„A, že kto je tu strachopud.“ Odfrkol mladík.

3.

Plukovník sa chystal na ďalšiu misiu. Jej parametre boli jasné. Aj keby mu nič nepovedali, už len to, že si mal vziať oblek Titan, svedčilo o niečom zlom. Pristúpil k plošine. Oblek vyrobený z uhlíkových vlákien dokázal odolať aj rakete. K pohybu mu pomáhalo niekoľko motorov a silné batérie. Výzbroj nebola ničím zvláštna. Keďže bol oblek ťažký, používal len klasické granáty a útočnú pušku s osemnástimi zásobníkmi. Celkovo mal k dispozícii niečo cez päťsto nábojov. Dosť na to, aby zabil všetkých v budove hneď niekoľkokrát.

Turgo sa zadíval na hodinky. Už to bolo trištvrte hodiny, čo stratili kontakt s laboratóriom. Ďalších desať minút by trvalo nasadenie si obleku a kontrola základných funkcií. Batérie vydržia päť hodín a s núdzovou, šesť. Mal teda, čo robiť. Vyliezol na plošinu a kus po kuse mu technici pripínali oblek na telo. Keď skončili, strecha nad plošinou sa otvorila. Vo vzduchu už čakal špeciálny vrtuľník. Vzduchotesná kabína chránila pilota rovnako, ako oblek Titan chránil Turga. Vrtule boli upravené tak, aby ani vo výške sto metrov nevytvárali vzduchové vlny na zemi. Nik nechcel, aby sa nákaza rozvírila po okolí.

Po chvíli sa spustili laná. Technici ich pripevnili k obleku. Navijak vytiahol oblek aj s plukovníkom k vrtuľníku a opevnil ho k trupu. Prebehla posledná kontrola a vrtuľník sa pohol k cieľu.

4.

            „Niečo, niečo.“ V mysli sa opakovali tieto dve slová aj keď slovami sa to nedalo vyjadriť. Bol to skôr pocit, pud, niečo živočíšne. „Vôňa je iná.“ Párkrát sa nos jemne pohol, aby rozoznal, čo to je.

            „Vyjdite s rukami nad hlavou!“ V hlave to vyvolalo obrovskú ozvenu. Ako keby sa od stien chodby odrážali vlny rozbúreného oceánu. Keď sa vlny upokojili, opatrne to vyklonilo hlavu. Malé oči videli len tmavý tieň. Nos ukazoval, že to nevonia ako jedlo. Vonia to ako nejedlo. No vyvoláva to vlny ako jedlo.

            „Čo?“ Premýšľalo to alebo len váhalo. „Vyskúšať to? Zatnúť do toho zuby?“ Zadívalo sa to na ruku. Prišlo o ňu aj keď si nebolo isté, či ju niekedy malo.

            „Pomaly vyjdi von.“ Ozvalo sa vlnenie okolo tmavého tieňa.

            „Jedlo, jedlo.“ Rozbehlo sa to. V zapätí ale pocítilo niekoľko uštipnutí, ktoré to zrazilo k zemi. Nasledovali aj ďalšie vlny, ktoré robilo jedlo z dolných poschodí. Nechápalo to. Dívalo sa to, ako čierny pristúpil bližšie. Čierny tieň zmizol hneď, ako to stratilo zrak. Pred tým ešte cítilo bolesť a počulo šplechnutie.

            „Prvý stret s nepriateľom.“ Znova počulo vlny jedla. „Vyzerá to na človeka. Kúsky odevu budú rozhodne patriť niekomu z vedcov.“ Jedlo vydávalo vlny, a k tomu sa primiesili akési čvachtavé zvuky. „Prebieha analýza. Zatiaľ môžem povedať, že šlo o mutáciu. Oči zakrpatené, uši zväčšené.“ Zacítilo to trhnutie a zvuk už prichádzal len z jednej strany. „Uši zväčšené. Rovnako ako nechty na rukách a nohách.“ Na chvíľu sa jedlo odmlčalo a vlny posledných slov sa odrážali už len v diaľke. „Sken dokončený. Doktorka Bertrámová, piate podlažie.“ Zacítilo to štuchnutie. „Regenerácia neustále prebieha. Zdá sa, že dochádza aj k regenerácii rozmliaždenej lebky.“ Chodbou sa šírili iné vlny. Vlny kamarátov a jedlo mlčalo. „Musím pokračovať. Tkanivo na topánke je mŕtve, no zvyšok sa snaží opraviť. Nemám dosť munície, aby som ich všetkých dostal.“ Vlny jedla už neboli také silné. Boli také ako ostatných. Ťažko sa hľadali.

5.

„Čo budeme robiť?“ Opýtala sa Emily.

„No čo asi? Zavrieme sa do ochrannej miestnosti a počkáme na pomoc.“ Kamil sa ju snažil upokojiť, ale jeho ruka na jej ramene ju ešte viac naštvala. Venovala mu nepríjemný pohľad, čo stačilo, aby ju stiahol.

„Čo to bolo?“ Mladík zastal.

„Sirény? Streľba?“ Kamil znechutene mykol plecami. Tak trochu asi dúfal, že uzavretá miestnosť by mohla prelomiť ľady medzi ním a Emily.

„Nie, počkaj.“ Všetci traja zastali. „Počuješ to?“

„To je krik?“ Začudovala sa Emily.

„Skôr to znelo ako hrozný rev a výkriky od bolesti.“ Skonštatoval mladík.

„Mali by sme si pohnúť.“ Popohnal ich Kamil a všetci traja zmenili pokojnú chôdzu na klus až beh. „Pohyb!“ Vykríkol, keď sa na opačnom konci chodby zjavilo čosi zvláštne. Rozbehlo sa to za nimi. Utekali, čo im sily stačili k úkrytu.

„Zavretý!“ Kamil udrel päsťou do dverí. Mladík ale ihneď stlačil gombík a zavolal doň.

„Pusťte nás dnu, rýchlo!“ Znelo náhlivo a zúfalo. Po sekunde sa dvere jemne pootvorili.

„Pohnite si!“ Súril ich starší muž v maske. Mladík sa prešmykol prvý. Hneď za ním šla Emily, no v polovici sa na ňu vrhlo čosi bledé a zubaté. Kamil zostal v šoku. Videl, ako tá beštia vytrhla Emily z dverí. Jej telo to hodilo na zem a jej ruka ostala v tlame toho tvora. „Na čo čakáš!“ Vykríkol muž z krytu. Bolo to ako vedro studenej vody, ktoré Kamila prebralo zo šoku. Vzal Emily a ťahal ju do krytu. Bola už takmer na druhej strane, keď ju tvor schmatol za chrbát a vytiahol von. Hneď na to starší muž zavrel kryt a v Kamilovej ruke zostala len jej menovka. Doktorka Emily Bertrámová.

6.

„Plukovník Turgo.“ Muž v obleku pozdravil plukovníka, ktorý akurát vošiel do zasadačky. „Nebol čas zvolať ostatných.“ Ukázal na stoličku. „Pred necelými dvadsiatimi minútami sa jeden z našich objektov uzavrel.“ Plukovník pozorne počúval, a pri tom sledoval satelitné snímky a plány budovy na veľkej obrazovke pred ním. „Spustil sa poplach úrovne B, čo je malé riziko a nutná evakuácia.“ Plukovník prikývol na znak toho, že pozná úrovne poplachu. „Problém je, že sa budova uzavrela a celú ju chráni kovová bariéra.“

„Chyba systému?“ Opýtal sa plukovník.

„Pravdepodobne. Zostáva len zistiť, či šlo o skutočný poplach triedy B alebo o niečo vyššie a systém to nerozpoznal správne.“

„Rozumiem. Priority misie?“

„Vezmete si Titána. Nové funkcie umožňujú preveriť aj riziko kontaminácie a nákazu v živých subjektoch behom niekoľkých sekúnd. Overíte teda, či sa jedná o poplach triedy B.“ Plukovník prikývol. „V prípade, že ide o niečo vyššie, zaistite kategóriu E. To je priorita. Ak to bude možné, prineste vzorku. Ak by to nebolo možné, použite injekciu s konečným riešením.“ Zobrazil sa snímok laboratória s nafotenou vzorkou, ktorá pripomínala slimáka s fialovou tekutinou v injekcii. „Stačí ju vyliať na vzorku alebo lepšie, vpichnúť do vzorky.“ Muž v obleku vyzeral prísnu. Turgovi došlo, že to bude nebezpečné. „Pokiaľ by bolo možné, zaistite aj zdravých z bezpečnostných miestností. V prípade, že sa do štyroch hodín nevrátite, odpálime PPZ.“

„Rozumiem. Zistiť situáciu, zaistiť vzorku E, vypadnúť do štyroch hodín, pokiaľ je to možné aj s nenakazenými.“ Zopakoval inštruktáž. „Dekontaminácia?“

„Prejdete sem.“ Satelitný snímok sa oddialil. „Budete chránený pred PPZ. Vyzdvihneme si vás neskôr. Turgo sa chystal odísť.

„Ešte niečo. Musíte nájsť dve osoby. Je tam stojedenásť osôb. Stodeväť z nich vidíme. Dve osoby ale nie sú na monitoroch. Doktori Igler a Zuri. Podľa odhadu by mali byť v blízkosti vzorky E. Je tam silné pancierovanie a záchranná miestnosť odolná aj proti jadrovému výbuchu. Overte, že sú niekde tam. Ak sa nejedná o poplach B, nechceme, aby nám niekde behali nakazené osoby.“ Turgo prikývol a odišiel zo zasadačky.

7.

V laboratóriu na siedmom podlaží bolo ticho. V najbližšom okolí boli len dvaja vedci. Nik iný nemal prístup ku vzorke E. Vysoký, mierne plešatý doktor Henrich Igler mal tento projekt na starosti. Dvadsať rokov praxe s najrôznejšími a najnebezpečnejšími formami života ho dostali na toto miesto. Asistenta mu robil Marko Zuri. Pôvodom zo Zambie, no jeho génia si všimol Igler už v útlom veku. Vtedy tam skúmal novú chorobu a tohto chlapca si vzal pod ochranné krídla.

„Pán doktor,“ Marko ukladaj nástroje na svoje miesto. „Nie ste hladný?“ Henrich zodvihol hlavu k hodinám na stene. Boli na opačnej strane odizolovaného skleneného laboratória.

„Veď je ešte len jedenásť tridsaťpäť. Do obedu máme ešte dosť času.“ Pokýval hlavou a znovu sa zadíval na obrázky z mikroskopu.

„Ja viem,“ usmial sa Marko. „Len som si vravel, že nejaký čas potrvá, kým budeme mať výsledky testov. Zatiaľ by sme mohli niečo zjesť.“ Marko bol oproti Henrichovi ešte dieťa. Častokrát jedol.

„Ešte päť minút.“ Henrich nevedel odtrhnúť zrak od tohto zázraku. Marko sa postavil vedľa neho a spoločne si prezerali toto neznáme stvorenie. „Nie je to úchvatné?“ Henrich odklonil mikroskop a obaja si prezreli tvora z blízka. Meral necelé tri centimetre a vyzeral tak trochu ako slimák. Rozhodne to ale žiaden slimák nebol.

„Som zvedavý, ako je to možné.“ Marko pokrútil hlavou. Tento tvor sa odlišoval nielen tým, že vo vnútri ho tvorila akási tekutina a v nej niečo, čo sa podobalo mozgu. Teda nie reálnemu mozgu, ale skôr mozgovým bunkám. Vyvíjali ďaleko viac impulzov ako bežný ľudský mozog. Navyše, všetko nasvedčovalo tomu, že to bol jednobunkový organizmus. Niečo také nikto predtým nevidel.

„Sme tu na to, aby sme to zistili.“ Henrich sa zadíval naľavo. V chladničke, kde držali toto stvorenie bola aj injekcia s neznámou látkou. Prišla spoločne s tvorom a jednoduchou inštrukciou: Použiť, ak by to bolo nutné zabiť. „No chcelo by to bližší pohľad.“ Henrich odkrútil veko sklenenej nádobky, v ktorej bol tvor.

„To by sme nemali robiť.“ Poznamenal Marko aj keď Henrich už niekoľkokrát predtým otvoril nádobu a pozrel sa na podivného tvora. Marko mal ale vždy zlý pocit.

„Bez zvedavosti by sme sa nikde nedostali.“ Henrich mu zase stále rovnako odpovedal. „Máme ešte dosť času. Spravíme pár svetelných testov. Uvidíme, ako tvor zareaguje.“ Vzal kovové kliešte a ponoril ich do nádoby.

„Na to ešte nemáme povolenie.“ Protestoval Marko.

„Len žiaden strach,“ Henrich si zahryzol do pery a opatrne uchopil tvora.

„Pozor!“ Vykríkol Marko, keď zbadal podivné ligotanie...

8.

„Pokračujem v prehľadávaní komplexu.“ Poznamenal do záznamu. „Tvory sú citlivé na zvuk. Prepol som oblek na tichý režim.“ Pred nim bola ďalšia núdzová miestnosť. „Prvá uzavretá miestnosť.“ Prepojil oblek s komunikátorom. „Je niekto vo vnútri?“

„Záchrana, konečne.“ Ozvalo sa z druhej strany.

„Máte nasadené masky?“

„Samozrejme,“ ozvalo sa z druhej strany.

„Otváram dvere, odstúpte.“ Turgo zadal svoj kód a dvere sa pootvorili. Gestom naznačil, aby boli ticho a neprilákali sem mutantov. Zodvihol ruku s osobným počítačom a postupne prechádzal jedného za druhým. Doktor Isac Viliior, doktor Kamil Grigo, Doktorka Susan Triková, Stážista Gustav Eto. „Počkajte tu. Musím skontrolovať ďalšie komory, a potom spoločne vyjdeme von.“ Doktori v miestnosti a mladý stážista prikývli, Turgo zavrel dvere a zapečatil ich svojím kódom. „Štyria nakazení. Spúšťačom bude uhryznutie, poškrabanie alebo iné dopravenie väčšieho množstva nákazy do krvi. Odhadujem, že o pár hodín sa zmenia aj títo. Rozhodne nejde o poplach kategórie B.“ Pridal ďalší záznam do dokumentácie a pokračoval v ceste.

Postupne prechádzal poschodie za poschodím. Snažil sa vyhýbať stretom. Celkovo napočítal štyridsaťdva ľudí v krytoch. Všetci nakazení. Rovnaké množstvo bolo premenených, a teraz pobehovali po chodbách. Dvadsaťpäť bolo zožratých a zostali z nich len chabé náznaky. Dvaja vedci z najvyššieho poschodia boli zatiaľ stále nezvestní. Pokračoval teda tam.

„Prichádzam k laboratóriu.“ Zastal pred dverami k vzorke E. „Žiadne znaky poškodenia.“ Kamera v prilbe detailne nasnímala laboratórium. „Vzorka E, zničená. Domnievam sa, že niektorí z vedcov použil látku. Zrejme, keď uvidel tie tvory.“ Kamera sa priblížila. Prázdna injekcia bola položená vedľa nádobky, v ktorej sa črtal čiastočne rozpustený slimák. „Pokračujem k poslednému úkrytu.“ Prechádzal chodbou, keď si všimol telo. Bolo pohodené na chodbe. Niekoľko uhryznutí malo na zápästí a ramenách. Hlava ležala o pár metrov ďalej. „Doktor Zuri.“ Skonštatoval plukovník, keď zbadal jeho menovku. „Čip bol umiestnený v krku. Musel sa poškodiť pri odtrhnutí hlavy.“ V tom sa na jeho monitore objavil slabý signál. Podľa menovky to bol doktor Igler. Signál sa točil v kruhu, no nebol v záchrannej miestnosti.

Plukovník sa vybral skontrolovať to. Dvere do kancelárie boli zablokované. Opatrne zaklopal a šeptom pokračoval: „Doktor Igler?“ Ozvalo sa cvaknutie zámku a odsúvanie niečoho. Plukovník otvoril dvere. Postarší muž v maske bol celý bez seba, keď ho zbadal. „Upokojte sa!“ Zastavil ho namierenou zbraňou. Doktor stuhol a zostal stáť. „V poriadku. Nie ste nakazený.“ Skonštatoval plukovník. „Ale ako je to možné?“ Mieril zbraňou stále na doktora.

„Pracovali sme s Markom v uzavretom laboratóriu so vzrokou E, keď sa to stalo. Videli sme, že ide o poplach B, tak sme to nebrali vážne. To nás zachránilo.“ Pokýval hlavou „Keď sa zavreli okná, nasadili sme si masky. Až vtedy sme vyšli von. Ostatní ale také šťastie nemali. Šli bez masiek a ventilácia hnala nákazu všade, okrem uzavretých laboratórií. Keď sa začali meniť, dostali Marka. Nestihol som sa dostať do bezpečnostnej komory, a tak som sa dostal sem. Zabarikádoval som dvere a čakal som.

„Mali ste dostatok času dostať sa do záchrannej miestnosti.“ Plukovník mu venoval nedôverčivý pohľad.

„Boli sme tam, no potom sme sa vrátili. Vzorka E nemohla byť ponechaná len tak. Šiel som ju uzamknúť. Marko ma šiel hľadať. Zrejme sa mu nezdalo, že som tam dlho. Videl som skrz sklo, ako ho tá vec dostala. Odtrhla mu hlavu. Nemal som na výber. Zničil som vzorku E a pokúsil som sa dostať k bunkru, no skončil som tu. Nemal som odvahu pokračovať.“ Plukovník sa naňho ešte chvíľu díval.

„V poriadku.“ Sklonil zbraň. „Držte sa za mnou a zostaňte potichu.“

„Je to hrozné, tento vírus...“

„Ticho!“ Zahriakol ho.

„Vás nezaujíma, čo to je?“ Začudoval sa doktor.

„Nie je mojou prácou vedieť, čo tu robíte!“ Týmto ukončil konverzáciu s doktorom.

Potichu sa spoločne presúvali k východu. Narazili na pár mutantov, no guľky ich spomalili natoľko, aby sa im podarilo dostať k východu. „Až po vás.“ Nechal doktora prejsť dekontamináciou, a potom ho nasledoval.

„Kam teraz?“ Začudoval sa doktor. „Pod druhým stĺpom verejného osvetlenia je tajná komora. Tam sa ukryjeme.“ Doktor sa chcel pýtať ďalej, ale plukovník ho zastavil. Spoločne zliezli do bunkru, ktorý sa otvoril po zadaní hesla na takmer neviditeľnú klávesnicu na stĺpe. Poklop sa za nimi zavrel a plukovník sa prepojil s ovládaním. „Vzorka E zničená. Zamestnanci nakazení alebo zmutovaní. Doktor Igler, zaistený a zdravý. Zahájte PPZ.“

„PPZ? Plán poslednej záchrany?“ Plukovník neodpovedal. Sadol si a jeho oblek sa pripevnil o kovovú stenu. Doktor si sadol na sedačku a pripútal sa. Po chvíľke sa ozval veľký hluk. Celá oblasť. Laboratórium aj s miestnosťou, v ktorej boli, sa vzniesla do vzduchu. Bola obalená štítom, ktorý bránil pred tým, aby sa akýkoľvek vírus dostal von. Potom táto vesmírna loď vyletela na orbitu. Tam sa modul spoločne s nimi oddelil a zvyšok pokračoval do temnoty vesmíru.

„Čo sa bude diať?“ Opýtal sa doktor.

„Odchytí nás vesmírna stanica. Prejdeme dekontamináciou a zrejme budete ďalej pokračovať v štúdiu vzoriek E priamo na stanici.“ Chladným strojovým hlasom odpovedal na jeho otázku.

„Ďalšie vzorky? Je ich viac?“ Na tvári sa mu objavil široký úsmev. Plukovník si len odfrkol. Mal svoju prácu rovnako rád ako doktor, no neprežíval to až tak.

9.

Ligotanie bolo jemné, no hneď na to Henrich klesol k zemi „Doktor! Doktor!“ Triasol ním Marko. Henrich po chvíli otvoril oči, no jeho výraz sa zmenil. Hnev v jeho tvári ochromil Marka. Ten len stihol odskočiť. Z diaľky jedného metra sa postupne stávali dva, potom tri a stali by sa aj štyri, no zastavil ho stôl. Díval sa na doktora a podivného tvora, ktorý bol stále v nádobe, no podozrivo žiaril. Marko vedel, čo má robiť. Rozbehol sa ku skrinke s injekciou. Zadal bezpečnostný kód a vybral ju. V miestnosti zaznela varovná signalizácia, ktorá upozorňovala na otvorený trezor s látkou. Keď sa otočil, ruku s injekciou niečo zablokovalo. Hneď na to pocítil aj veľkú dlaň na zadnej časti jeho krku. Ozvalo sa praskanie kostí, ktoré ale prehlušil alarm.

Markovo mŕtve telo dopadlo na zem. Henrich vzal injekciu a priblížil sa k tvorovi. Zložil si rukavicu a vzal si tvora na dlaň. Ten jasne zablikal, a potom zhasol. „Konečne!“ Povedal Henrich a vrátil tvora späť. „Konečne telo,“ Henrich si obzeral sám seba. „Nie je to síce moje telo, ale je to prvý krok.“ Na tvári sa mu objavil široký úškrn. „A teraz preč odtiaľto.“ V hlave sa mu vynárali spomienky, ktoré patrili Henrichovi. Vedel dobre, že odtiaľto sa nedá vyjsť len tak. Najlepší je poplach. Poplach úrovne A alebo lepšie B. Pri ňom evakuujú všetkých preč. Pripadalo mu to ale ako primalý trest za to, že zajali jeho loď, odviedli ho od posádky a robili na ňom pokusy. Po piatich týždňoch, keď bol zavretý na vesmírnej stanici, ktorá odchytila jeho malú loď na ceste do nového sveta, kde už na jeho myseľ a vedomie čakalo nové telo, bol teraz plný zlosti. Aby to nestačilo, priviedli ho sem. Na planétu do uzavretej budovy.

„Stačilo tak málo.“ Pousmial sa, keď uvidel kovové kliešte, vďaka ktorým mohol aspoň na moment ovládnuť Henricha. Teraz už bolo ale jeho vedomie plne nahraté do jeho mozgu. Nahradilo osobnosť, ktorá tam predtým bola a ponechal si spomienky. Teda tie, ktoré boli užitočné pre pomstu.

Na tomto podlaží boli aj ďalšie nebezpečné alebo neznáme veci. Henrichovo telo kráčalo chodbou a jeho bezpečnostná karta mu otvorila všetky dvere a nielen to. Mal prístup aj do počítačov. Stačilo pár úprav a bolo to. Nasadil si masku, ktorá mu zahaľovala celú hlavu a dodávala čistý vzduch z fľaše. Celú budovu na to zachvátilo bzučanie alarmov kategórie B. Evakuácia budovy aj keď on vzal fľaštičky vírusu typu D a vypustil ho do ventilácie. Jeho účinnosť bola takmer stopercentná, no symptómy sa mohli prejaviť za pár minút alebo dkonca do niekoľkých týždňov, až mesiacov. Najlepšie bolo ale to, že sa prenášal vzduchom. Ak by sa nenabúral do systému, počítač by všetko uzavrel.

S úsmevom na perách sa vybral k východu. V tom sa ale začala budova uzatvárať. Vonkajšie okná aj dvere zatienili robustné kovové pláty, ktoré vzduchotesne uzavreli budovu. Na Henrichovej tvári sa objavilo prekvapenie a po ňom hnev. „Krigu!“ Zanadával. „Musel tam byť druhotný systém bezpečnosti!“ Nezostávalo mu nič iné, než prejsť na plán B, ktorý ešte nemal, keďže nerátal s tým, že by plán A zlyhal.